Pod názvom Zo Západu si ľudia zrejme predstavia umenie zo vzdialenejších končín, s cudzokrajným obsahom, niečo extra, ide však o malý fígeľ – na tejto výstave stretneme sami seba. Je to síce tiež niečo extra, ale je to umenie práveže z východu.
Uvidíme kolekciu diel slovenských umelcov, ktoré sú z depozitára Galerie umění v Karlových Varoch. A je to niečo neuveriteľné! Vidíme celkom neznáme obrazy Ester Šimerovej- Martinčekovej, Martina Benku, Cypriána Majerníka, Imra Weinera-Kráľa, Jána Želibského, Eugena Nevana, Alojza Klimu, ale aj Jozefa Jankoviča, Ruda Sikoru či Albína Brunovského.
Milovníka slovenského umenia toto stretnutie po rokoch vzruší a poteší. Tiež sa pozastaví nad cestami umenia k divákovi. Ani sme nevedeli, čo všetko na neďalekom západe je a zrazu to tu máme. Na slovenské umenie, ktoré je hojne zastúpené v karlovarských zbierkach, upozornil umelecký riaditeľ SNG Martin Dostál, ktorý o tom z praxe vedel.
Diela sa tam dostali prirodzeným spôsobom – pravidelným nákupom. Bolo to ešte za čias spoločného štátu Čechov a Slovákov, keď sa umenie kupovalo podľa kvality z rôznych kútov Československa. A v Karlových Varoch mali dobrý nos a vkus. Sústredili samých skvelých autorov. Výstava ponúka tie najlepšie mená, ktoré preveril čas.
Rovnako silný zážitok poskytuje aj druhá výstava Bolo aj nebolo, na ktorej predstavuje Martin Dostál štyroch českých výtvarníkov, ktorých na Slovensku nepoznáme, ale ktorí predstavujú zaujímavé svedectvo o umení druhej polovice minulého storočia.
Ide o diela Václava Bendu, Vladimíra Nováka, Rostislava Nováka a Petra Pavlíka. Títo umelci v tom čase maľovali, no nemohli vystavovať, lebo boli príliš moderní.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Dvaja z autorov boli prítomní aj na tlačovke pred výstavou – Petr Pavlík a Rostislav Novák – a pekne sa o tých časoch rozhovorili. Spomínali, ako sa orientovali na osvieteného profesora Arnošta Paderlíka a aké mocenské boje v umení prebiehali.
Veľmi dobre o tom všetkom rozprával aj umelecký šéf SNG Martin Dostál, ktorý vniesol do akademického tónu aj trošku českého šarmu, uvoľnenosti a farebnosti, s akou vedia o umení hovoriť v ich kultúre. Priblížil tvorcov aj osobne, jeden z nich (Václav Benda) je vraj ako jazvec, ktorý neopúšťa Liberec a najmä svoj ateliér.
Ide o dnešných osemdesiatnikov (Vladimír Novák, žiaľ, vlani zomrel), ktorí však vo svojej dobe maľovali priebojne. „Maľovali sme to, čo sme cítili,“ vyjadrili stručne svoj program. Ten však režimu nevyhovoval. No robiť sa dá vždy a čas kvalitu zhodnotí.
O tom svedčia aj tieto dve výstavy, ktoré približujú česko-slovenskú vzájomnosť, životaschopnosť a vysokú úroveň nášho umenia, nech vzniká za akýchkoľvek podmienok.
