Výstava v Danubiane sa volá Prevteľovanie. Prevteľovala sa do obrazov aj sama Viera Kraicová, nachádzate ju v nich? Alebo je to pocta metamorfózam umením vo všeobecnosti?
Názov výstavy cituje text kolegu Fedora Krišku z roku 1984, kurátora a niekdajšieho riaditeľa Galérie mesta Bratislavy, ktorý sa venoval ilustračnej tvorbe Viery Kraicovej (1920 – 2012). Práve on hovoril o špecifickom „prevteľovaní sa“ umelkyne, maliarky obrazov, do úlohy ilustrátorky.
Každý tento žáner mal totiž svoje pravidlá; v maľbe pociťovala viac voľnosti, slobody, dávala prechod svojim emóciám, nespútanej predstavivosti, v ilustračnej práci sa zas musela viac prispôsobovať: textu knižky, zámeru vydavateľa, malému alebo veľkému čitateľovi.
Čiže ilustrácie boli viac naratívne ako jej obrazy, ktoré boli vo vzťahu ku skutočnosti voľnejšie, asociatívnejšie. Kraicová bola predovšetkým maliarka, ale ilustrovala okolo 15 kníh, z ktorých viaceré patria do zlatého fondu slovenskej ilustrácie.
Foto: Archív Danubiana Meulensteen Art Museum/Robert Kucmen
Z akého obdobia sú diela na výstave, koľko ich je a ako ste expozíciu dávali dovedna?
Výstava venovaná ilustrátorskej tvorbe Viery Kraicovej vznikla v koprodukcii inštitúcií Toto! je galéria a Danubiana. Toto! je galéria je špecializovaná galéria na výskum, vystavovanie a zbieranie ilustrácie ako osobitého žánru a pred časom jednu z výstav venovali práve Vierke Kraicovej.
Pôvodný výber sme s Milošom Koptákom rozšírili a diváci uvidia reprezentatívny výber ilustrátorskej tvorby Viery Kraicovej od 60. po 80. roky 20. storočia. Špecifikom tohto výberu je skutočnosť, že jej najvýznamnejšie ilustrátorské diela sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie a Galérie mesta Bratislavy – tie sme nemali k dispozícii.
Kraicová však k týmto úlohám pristupovala vždy veľmi tvorivo a v jej pozostalosti sa nachádzajú nielen definitívne ilustrácie ako kresby, akvarely, tempery, koláže, ale aj ich ďalšie pracovné verzie – na ktorých vidno, aký hravý prístup mala k zadanej úlohe, ako úporne, ale s ľahkosťou hľadala čo najlepšie riešenie.
Divák tak uvidí ilustrácie, resp. návrhy ilustrácií k Babičke Boženy Němcovej (1965, odvtedy vyšla v niekoľkých vydaniach), k Erbenovej Zlatovláske (1968), k výberu slovenskej ľudovej poézie Išlo dievča po vodu (1969), Ovídiovým Premenám (1970) alebo k Čakanke Ľudmily Podjavorinskej (1972) a ďalšie.
Foto: Archív Danubiana Meulensteen Art Museum/Robert Kucmen
Viera Kraicová je autorka, ktorej diela sa už len tak nedajú kúpiť ani pozháňať. Sú všetky evidované? Objavili ste aj nejaké neznáme dielo pri zaoberaní sa jej osobnosťou?
Diela Viery Kraicovej sa objavujú aj na aukciách, aj na predajných výstavách. Jej maliarske dielo je spracované, bolo prezentované na viacerých výstavách, v roku 1995 sme jej s kolegom Aurelom Hrabušickým pripravili výstavu súborného diela v SNG v Bratislave, po jej odchode som spracovala monografiu, ktorá vyšla v roku 2015.
Obrazy sú evidované a vieme o nich, kde sa nachádzajú. Avšak Vierka Kraicová bola tiež maliarkou malých foriem, roky sa venovala drobným temperám, ktoré rok čo rok posielala ako novoročenky rodine, priateľom a známym. Boli to nesmierne milé, krásne a slobodné dielka a rodina im dala názov „tešítka“.
A tých je skutočne veľa, práve u adresátov, ktorým to posielala, a neviem, či sa táto časť tvorby dá do dôsledkov zmapovať. A nové, čo som objavila – no práve tie štúdie k ilustráciám, kde jeden motív dokázala namaľovať aj desaťkrát v rôznych variáciách.
Foto: Archív Danubiana Meulensteen Art Museum/Robert Kucmen
Čo vy najviac obdivujete na tejto umelkyni, čo vás na jej tvorbe zaujíma? Máte ju už celkom prebádanú alebo vás prekvapuje?
Nuž, žiadny umelec sa nedá prebádať takpovediac do konca. Je to cesta, ktorá sa nikdy nekončí, ako hovorieval V. V. Štěch. Keď aj dnes, po rokoch, preberám jej drevené šuplíky s pozostalosťou, plné menších i väčších prác na papieri, vždy ma niečo nové prekvapí, čo som si dovtedy nevšimla. Viera Kraicová patrí bezpochyby k najvýznamnejším a najodvážnejším slovenským maliarkam 20. storočia.
A čo si najviac cením? V každom období jej tvorby mám svoje obľúbené diela – svoj vrchol dosiahla v 60. rokoch, keď sa originálnym spôsobom pohybovala na hrane figurácie a nefigurácie, keď dala voľný priechod svojmu podvedomiu, vášni pre maľovanie, keď do maľovania priam preniesla svoje vnútro, svoj život, svoje ja. Ale milujem tiež jej malé formy – skice k obrazom a novoročenky, obklopujú ma doma aj v práci a neviem sa na ne vynadívať, vždy v nich objavím niečo nové.
Poznali ste Vieru Kraicovú aj osobne?
Áno, poznali sme sa dlho, prvýkrát som jej výstavu videla v roku 1982 v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, krátko po skončení vysokej školy, očarila ma a napísala som o výstave recenziu. A Vierka Kraicová si dala tú námahu, že zistila moju adresu a poslala mi novoročenku s poďakovaním…
Od 90. rokov sme boli v pravidelnom kontakte a spolupracovali sme na jej výstavách a katalógoch, často som ju navštevovala v ateliéri na Drotárskej ceste. Bola nesmierne milá a priateľská, vzácna žena, veľmi náročná k svojmu umeniu, ktorá si však strážila svoje tajomstvá…
Foto: Archív Danubiana Meulensteen Art Museum/Robert Kucmen
Viera Kraicová bola členkou Skupiny 4, ktorá združovala štyri výtvarníčky. Čo zbližovalo tieto umelkyne, prečo sa spojili? Dokedy fungovala ich skupina?
Dnešným jazykom by sme povedali, že to bola prvá feministická skupina v slovenskom umení. Tvorili ju štyri výtvarníčky: Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková, Tamara Klimová a Viera Kraicová, boli spolužiačky z pražských štúdií. A prečo sa spojili? Myslím, že aj preto, aby sa lepšie dokázali presadiť na výtvarnej scéne, ktorá bola dovtedy prevažne mužským svetom.
Spoločne vystavovali v rokoch 1958 až 1966, vtedy všetky ešte začínali, hľadali sa. Svoje spoločné vystupovanie zavŕšili výstavou v legendárnej Galérii Václava Špálu v Prahe, ktorú im otvoril Tomáš Štrauss. Potom však už každá išla svojou vlastnou cestou a vtedy sa aj začal Kraicovej tvorivý rozlet.
Čím sa prihovára Viera Kraicová dnešnej dobe? Čo nenájde divák nikde inde iba v Danubiane?
Ja viem, že kunsthistorička by sa tak nemala vyjadrovať, ale jej obrázky – ilustrácie sú prekrásne. Úžasné farby, objavná štylizácia tvarov, kaligrafická kresba niekde až „východne“ jednoduchá, jasnozrivá, bohatstvo fantázie, poetický zmysel, lyrizmus.
Pocit nespútanej slobody, ktorý uctievala hlavne vo voľnej tvorbe a ktorým jej maliarstvo oslovuje dodnes, sa však svojským spôsobom preniesol aj do ilustrácie, ktorej hlavným znakom je neskutočná hravosť, a hlavne – radosť z tvorby.
