Na námestí sa dejú rôzne akcie, protestuje sa, vystavuje, debatuje, sú tam koncerty, vznikla akási opozičná galéria. Postrehla som aj heslo Nebudeme ticho, ktoré vo mne vyvolalo spomienky na Karola Vaculíka.
Mala som pocit paradoxu: Karol Vaculík bol totiž veľmi nenápadný a tichý človek. Bolo okolo neho ticho a práve on sa stal hrdinom svojej doby. Má námestie! Ako to?
Karol Vaculík bol zdržanlivý, a predsa – celý jeho život bol permanentný protest proti spiatočníctvu a obmedzenosti. Mal na to svoje metódy. Nedajú sa definovať, je to jednoducho v osobnosti človeka, v tom, čo a ako robí.
Premýšľala som o tom už vtedy, keď som sa o zámere pomenovať po Vaculíkovi námestie, dozvedela od Alexandry Kusej. Bolo to na tlačovke k dokončeniu rekonštrukcie SNG, nakúkala som cez sklenenú stenu prízemia SNG na priestor za jej chrbtom.
Nepôsobilo to vábne – „priestor nikoho“, staré garáže. Už som si predstavovala, ako to bude vyzerať, keď námestie prepojí SNG s Hviezdoslavovým námestím a časom otvorí aj iné „zadné dvory“ okolitých budov. Vznikne úplne nový mestský priestor. A už je to tu! Len či vieme, čie námestie to tu vlastne máme?
Karol a Lydka
Za Karolom Vaculíkom som chodila do SNG kvôli rozhovorom. Dunajské nábrežie bolo v sedemdesiatych rokoch až malomestsky pokojné, nebola ešte žiadna prístavba, budova galérie sa pôvabne a akurátne vynímala na otvorenom nádvorí. V mojej pamäti je žltá.
Bolo tam útulne – pokoj a umenie. Poznala som to ešte z detstva. Chodili sme do galérie zo školy, správali sme sa disciplinovane, lebo prostredie pôsobilo dôstojne. Tak to bolo za riaditeľovania Karola Vaculíka, on bol tvárou tohto výtvarného sveta.
Páčil sa mi, hoci nebol žiaden svalovec alebo zvodný zjav. Nemali sme spolu žiadne veľké zážitky, len sa mi s ním celé desaťročia dobre spolupracovalo – kým bol vo funkcii riaditeľa a aj neskôr, v období normalizácie, keď už ho odvolali.
Pracoval totiž v SNG ďalej, cítil to ako poslanie a chcel bdieť nad tým, čo vybudoval. Ešte jedna vec ma s ním spájala. Karol Vaculík bol manželom mojej kamarátky Lydky, významnej kunsthistoričky a zaujímavej ženy, Ľudmily Peterajovej.
Foto: Archív TASR
Oni dvaja ako pár prezentovali v slovenskej kultúre niečo spoľahlivé, inteligentné, slobodné. Boli pokojní, rozvážni a pracovití. Dobre sa dopĺňali a spolu vytvárali určitú baštu, hrádzu proti ideologickým nezmyslom. Funkcionári si na nich netrúfali, mali rešpekt.
Lydka (tak sme ju volali) bola očarujúca žena, mala aj zvláštny hlas a mimiku. Však sa vedelo, že pôvodne chcela byť herečkou a scenáristkou. Jej príjemnú okrúhlu tvár, akoby obnaženú, prežaroval úsmev. Mala krásnu porcelánovú pleť, veľké začudované oči a kučeravé vlasy, vždy nakrátko ostrihané.
Pôsobila až trocha detsky, a zároveň to bola statná Venuša. Rada som sa na ňu dívala a rada som ju počúvala. Mala čo povedať. Bola kritická, ale najmä vedela umenie vykladať. Sama bola vo svojej podstate umelkyňou, ale s exaktným rozmerom.
A s Karolom Vaculíkom po boku stále rástla. Bola jeho druhou manželkou, brali sa v roku 1972. O Vaculíkovi napísala po jeho smrti knihu Nepýtaj sa na svoj osud, ktorá sa dobre číta a prináša veľa informácií zo sveta nášho výtvarného umenia.
Čítajte viac V SNG uvidíte aj celkom neznámy obraz Cypriána Majerníka
S ľuďmi to vedel
Karol bol celkom iný ako Ľudmila. Ako som už spomenula, nebol ničím nápadný. Spoločnú mali možno len tú usmievavosť. On sa mi zdal pri nej nižší, tichší, ale predsa si ho človek všimol. Vyžaroval harmóniu a pohodu. Všetci si ho vážili, veľa vedel, ale vedel najmä vychádzať s ľuďmi. Správal sa diplomaticky, rozumne.
Neraz o niekom píšem, že vyvoláva rešpekt. U Karola Vaculika to bolo niečo viac než rešpekt. On síce vyzeral ako nejaký strýc, nikdy nebol extra nažehlený či nastajlovaný, ale ľuďom sa páčil, mali ho radi a uznávali ho. Aj jeho šéfovia či tzv. vrchnosť. Mohol si teda v tichosti robiť svoje. Jeho projekty, výstavy a iné podujatia uznávalo aj zahraničie.
V SNG šéfoval v rokoch 1952–1970, z čoho je jasné, že post musel opustiť počas normalizácie. Podnetom vraj bolo, že pobúril sovietske veľvyslanectvo v Prahe výstavou k výročiu oslobodenia, ktorá bola veľmi moderná.
V previerkach sa však často vybavovali aj osobné účty. Ľudia boli neraz odvolávaní aj preto, že im niekto závidel úspešnú kariéru alebo šéfovský flek bolo treba prideliť niekomu zaslúžilejšiemu a ideologicky spoľahlivejšiemu. Vo Vaculíkovom prípade išlo asi o tú ideologickú spoľahlivosť, nemohol viesť, ale robiť áno. (Však kto by to tak dobre vedel?)
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Z hviezdy žena za pultom
Každý prípad bol však individuálny. Nič sa nedá zovšeobecniť. V SNG pracovala napríklad aj veľká odborníčka na grafiku Eva Šefčáková. Tiež po invázii v roku 1968 v galérii pobudla, ale potom odišla. Bola rebelantka, nemohla sa zmieriť.
Ešte som s ňou bola robiť rozhovor, už v normalizačnom období, v kresielku pri konferenčnom stolíku sedel aj teoretik a burič Radislav Matuštík. Zdalo sa, že sa všetko uhrá, ale onedlho som už videla nápadne vysokú, šarmantnú Evu Šefčákovú, ako v obchodnom dome Dunaj predáva pulóvre. To ma naozaj šokovalo.
Dojalo ma to aj preto, že jej manžel Ľuboš Šefčák nás učil na katedre žurnalistiky a tiež som teda trocha poznala aj jej súkromie. Občas sa objavila na katedre ako veľká hviezda a zrazu – žena za pultom. Vždy bývala veselá, nadšená, obdivovaná, a teraz zhasla. Hovorilo sa, že chorľavie.
Každý teda prežíval to obdobie inak. Vaculík bol od prírody tak vybavený, že dokázal pokračovať aj v nových podmienkach. Bol to otcovský dobrácky typ, zrelší človek, nebol burič. Prirodzená autorita. Rozdával však silu iným spôsobom. Vedel, že treba pracovať a vytvárať hodnoty pre budúcnosť, ochrániť urobené. Však sa to aj ukázalo správne, ako vidíme na mnohých príkladoch dnes.
Čítajte viac V Danubiane uvidia diváci aj ilustrácie k slávnej Babičke
No ale Vaculík s Peterajovou urobili veľa nielen pro domo, ale dostali Slovensko aj do zahraničia. Priateľské kontakty mali v umeleckých a vedeckých kruhoch v USA, však sme o tom písali aj v Pravde. Rozhovor Vladimíra Jancuru (Každý prisťahovalec podstupuje podnikateľské riziko, Pravda, 23. júna 2012) s Maricou Vilčekovou prezrádza aj súvislosti s Metropolitným múzeom v New Yorku.
Kamarátili sa totiž s manželmi Maricou a Jánom Vilčekovcami, slovenskými emigrantmi, ktorí založili v USA nadáciu oceňujúcu výnimočných vedcov a umelcov spomedzi prisťahovalcov v USA.
Mikrobiológ Ján Vilček bol v čase vzniku rozhovoru profesorom na Newyorskej univerzite, ona bola kunsthistorička a bývalá kurátorka Metropolitného múzea umenia v New Yorku.
Nadáciu založili z peňazí, ktoré dostal v roku 1998 profesor Vilček za patent na liek prevratného významu Remicade a stal sa tak multimilionárom.
Foto: Archív TASR
Sú to osvietení ľudia s krásnym vzťahom ku Slovensku. Vilčekovci spomínajú, ako ich počas Pražskej jari v lete 1968 navštívil v New Yorku Maricin bývalý kolega a dlhoročný riaditeľ SNG Karol Vaculík:
„Doktor Vaculík bol u nás doma na večeri práve v osudný večer 21. augusta. Počas večere mi telefonoval brat, že počúval správy o obsadení Československa. Najskôr sme si mysleli, že si vymýšľa, bola to však trpká pravda.
Na druhý deň sa doktor Vaculík stretol s riaditeľom Metropolitného múzea Thomasom Hovingom. Mali dlhú debatu o oddelení stredovekého umenia, Hovinga nadchli Vaculíkove vedomosti a okamžite mu ponúkol miesto v tomto oddelení. Vaculík však nezaváhal ani minútu, poďakoval sa a ponuku zdvorilo odmietol.
Karol Vaculík bol veľmi spätý s galériou, ktorú vybudoval. Aj v tie tragické dni myslel iba na ňu a chcel sa okamžite vrátiť. Mal obavy, či sú dostatočne zabezpečené zbierky a či invázne vojská nepoškodili galériu.“
Čítajte viac V Prahe predstavia režiséra Davida Lyncha ako výtvarníka. Pozrite si jeho diela, ktoré vystavujú v galérii DOX
Marica Vilčeková ďalej spomína, ako sama pred emigráciou pracovala v SNG. S uznaním hovorí, že Slovenská národná galéria fungovala už začiatkom 60. rokov minulého storočia na vysokej odbornej administratívnej úrovni, a to aj napriek mnohým ťažkostiam. Ona si tam vraj osvojila základné princípy muzeálnej práce, od katalogizácie predmetov po inštaláciu výstav a prípravu katalógov.
„Môžem povedať, že odborná prax v SNG mi veľmi pomohla v mojej práci v Metropolitnom múzeu,“ vyhlásila Marica Vilčeková a spomenula aj Evu Šefčákovú, s ktorou v galérii začínala.
„S doktorkou Šefčákovou, ktorá vlani (2011) bohužiaľ zomrela, sme boli kedysi prvými pracovníčkami v grafickej zbierke Slovenskej národnej galérie. Boli sme iba dve, ale obe absolventky dejín umenia, a tak sa nám už hovorilo oddelenie grafiky."
Pre mňa teda Námestie Karola Vaculíka patrí všetkým týmto ľuďom, ktorí budovali a rozvíjali Slovenskú národnú galériu a vôbec naše umenie. A prifarím si tam aj básnika Ladislava Novomeského (hoci on má svoje námestie v Košiciach), ktorý SNG v roku 1948 najviac presadzoval.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Zvykajme si na veľkomesto
Históriu máme komplikovanú, to vie každý, teraz sa už len v tom vyznať a spoznávať vlastné dejiny cez konkrétnych ľudí. Bolo ich veľa skvelých. Napríklad Karol Vaculík. Stále viac chápem, v čom spočíval jeho šarm a čo na ňom krásna Lydka videla.
Osud im dožičil, že aj pracoviská mali blízko – SNG bola na dunajskom nábreží, Lydka pracovala najprv tam, a potom prednášala na neďalekej Vysokej škole výtvarných umení. Obe inštitúcie boli akoby súčasťou aj môjho života, bývali sme vedľa VŠVU na Hviezdoslavovom námestí a na škole som mala plno kamarátov.
Námestie pred SND a hotelom Carlton malo trocha akademický a trocha bohémsky šmrnc. Vždy mi ale podvedome prekážalo, že priestor za chrbtom galérie je taký hluchý, naozaj ako za humnami. Bez ladu a skladu, samé parkoviská. Chýbalo mi, že hotely Carlton a Devín nie sú prepojené promenádou, nie je tam nič hodné pozornosti.
Námestie beriem ako signál, že sa to už mení. Dokonca sa uvažuje o zachovaní a obnove starých garáží, ktoré by mohli slúžiť na spoločenský kontakt. Určite to bude niečo architektonicky atraktívne a obsahom tiež. Nech to tam len vrie – to k veľkomestu patrí.
