Od začiatku ste aktívny v projekte Slobodná národná galéria, ktorý sa počas leta realizuje na Námestí Karola Vaculíka pri zadnom vchode do SNG. Čo konkrétne ste tam prezentovali vy?
Pre spoluprácu ma oslovila iniciatíva Umenie nebude ticho! s požiadavkou na trefný vizuálny komentár k dianiu okolo SNG a ministerstva kultúry. Keďže sa vo svojej tvorbe angažujem v spoločenských témach, jednoznačne som súhlasil. Pre prvú vernisáž Slobodnej národnej galérie som vytvoril veľkorozmerný grafický print, ktorý znázorňuje bustu Cecílie Gonzagy (narodila sa v roku 1426 v talianskej Mantove) rovnako ako kultúry, ktoré sa stali obeťami „únosu“, neznalosti zákonov, procesov a kričia o pomoc. Dielo sa volá Profesionálny prístup.
Foto: Dorota Holubová
Vy už máte skúsenosti s podobnými situáciami, keď umenie pôsobí priamo na ulici. Na stene obchodného domu Jednota v Dúbravici ste vytvorili veľký obraz medveďa. Ako to prijali ľudia? Sú u verejnosti obľúbené takéto pouličné umelecké aktivity? Je na to naša verejnosť pripravená?
Dúbravický medveď (Živočích európskeho významu) bola veľkoformátová maľba, ktorá napriek provokačnému motívu prežila bez poškodenia na stene miestnych potravín rok. Dopočul som sa, že dokonca bola aj populárna a dedinčania sa ňou hrdili pred inými dedinami. Medveď bol jednoducho orientačným bodom v dedine. No a toto je jedna z rolí umenia vo verejnom priestore.
Ja si nemyslím, že by spoločnosť nebola pripravená na zamýšľanie sa nad spoločenskými udalosťami. Naopak, potrebuje to ako soľ. Lebo ak nám ostane len zábava a honba za vlastným prospechom, spoločnosť končí vždy v úpadku. Morálnom, ekonomickom, bezpečnostnom. Pozrite sa len na históriu civilizácií – vždy, keď spoločnosti zleniveli, prekonali ich iné. A toto by som nechcel, aby sa stalo nám na Slovensku.
Čítajte viac Matúš Maťátko by rád ilustroval Draculu. Čo práve vystavuje v Danubiane?
Akú odozvu majú výstavy a rôzne diskusie na Námestí Karola Vaculíka? Pre koho sú tieto podujatia určené? Ide najmä o vyjadrenie názoru na situáciu v rezorte kultúry, alebo by projekt pokračoval, aj keby sa situácia v oblasti kultúry a umenia celkom zmenila? Bude to len cez leto?
Treba povedať, že program novej Slobodnej národnej galérie je širokospektrálny a je určený pre verejnosť. Väčšinou je to kombinácia – výstava, diskusie, koncerty, udeľovanie cien atď. Rovnako treba povedať, že tu vystavujú a iniciatívu podporili renomovaní umelci nielen doma, ale aj vo svete, napríklad výtvarník Roman Ondák, ktorý je naším najznámejším výtvarníkom v zahraničí. Ďalej umelkyňa Anna Daučík, ktorá je vysoko hodnotená v Európe, alebo sochári Monika a Bohuš Kubinskí. Je to gesto a treba ho brať vážne. Osobne si myslím, že ak by rezort kultúry fungoval tak, ako má, tak by táto iniciatíva a vôbec ďalšie rezonancie v spoločnosti a nielen medzi umelcami nevznikli. Nemali by dôvod.
Čítajte viac Na Námestí Karola Vaculíka to vrie, vznikla tam opozičná galéria. Aký bol niekdajší šéf SNG, po ktorom nesie námestie meno?
Chodíte inak rád do veľkých galérií typu SNG? Čo tam nachádzate a čo od nich očakávate? Máte rád našu SNG? Čo podnetné ste tam videli?
Očakávam inšpiráciu. Je to pre mňa rovnako spôsob, ako sa pozrieť do hodnotového systému každej krajiny. Počet, kvalita, reprezentatívnosť kultúrnych priestorov, galérií a múzeí hovorí o vyspelosti národa. Je škoda, že na Slovensku mnoho týchto priestorov zaniklo. A je škoda, že za umením a kultúrou Slováci chodia častejšie do Viedne. SNG je de facto jediná kultúrna inštitúcia, ktorú moderné Slovensko ako štát dokázalo za 30 rokov zrekonštruovať.
Podotýkam, štát nepostavil ani jednu novú kultúrnu inštitúciu. Čiže toho nemáme veľa. Je to jediná inštitúcia a tá mala svetovo nakročené. Dá sa s istotou povedať, že bývalá riaditeľka Alexandra Kusá, ktorá prežila viacero vlád, nastavila latku vysoko a nový riaditeľ Juraj Králik bude porovnávaný s jej prácou. Nebude to mať ľahké, ale išiel do toho s týmto vedomím. Nuž a je prirodzené, že o jeho prácu sa bude zaujímať de facto celé Slovensko.
