Mesto rozdelené na zóny
Ako je známe, Adolf Hitler ho ešte v marci 1938 v povestnom „anšluse“ pripojil k Nemeckej ríši, čo 2. apríla na Námestí hrdinov (Heldenplatz) oficiálne vyhlásil pred zástupmi Viedenčanov. Krajinu ovládla ideológia nacizmu. A oslobodenie roku 1945 sa pre Rakúsko stalo vlastne prvým krokom k spusteniu procesov znovunadobudnutia stratenej štátnosti.
Viedeň (ako i celú krajinu) oslobodzovala Červená armáda mohutným útokom pravého krídla 3. ukrajinského frontu, ľavého krídla 2. ukrajinského frontu i vzdušných vojsk. Vojenská operácia bola úspešne ukončená 13. apríla 1945, pričom pri oslobodzovaní Viedne padlo 18-tisíc sovietskych vojakov.
Výstava sa však venuje udalostiam „po“ oslobodení, teda obdobiu po apríli 1945 približne do konca roku 1955, keď bolo Rakúsko okupované štyrmi víťaznými mocnosťami, Sovietskym zväzom, Spojenými štátmi, Veľkou Britániou a Francúzskom. Kým počas prvých mesiacov sa Viedeň i celá krajina nachádzala výlučne pod sovietskou kontrolou, v septembri 1945 sa pripojili aj predstavitelia zvyšných troch mocností. Mesto bolo rozdelené na sektory, dva boli sovietske, po jednom mali Američania, Briti a Francúzi, prvý obvod spravovali všetci spojenci. Krajinu, ktorá bola tiež rozdelená ‒ na zóny ‒ chceli usporiadať po novom.
Foto: Reprofoto: Eva Maliti Fraňová
No suverenita Rakúska bola uznaná až po roku 1955, prijatím dohody o rakúskom štáte a deklaráciou neutrality. Neutrálne Rakúsko sa tak stalo dokončením nového poriadku. Týmto aktom predchádzali niekoľkoročné rokovania bývalých Spojencov o tom, v akej podobe a medzinárodnoprávnom rámci sa povojnové Rakúsko stane suverénnym štátom. Ale zmenou politickej klímy v priebehu času medzi nimi narastali čoraz väčšie protirečenia, ktoré, ako je známe, vyústili do studenej vojny.
Aj Viedeň mala Stalinovo námestie
Vystavené plagáty, fotografie, dobové predmety, videá a rozmanité iné exponáty mlčky, v špeciálnom osvetlení evokujúcom rozpamätávanie, hovoria príbeh podstatného úseku novodobej histórie Rakúska, ktorý sa stal určujúcim pre jeho súčasnosť. V uliciach Viedne o ňom dodnes uchováva pamäť impozantný Memoriál vojakom Červenej armády na Schwarzenbergovom námestí (Schwarzenbergplatz), ktorého časť, práve tá s memoriálom, sa od roku 1945 do roku 1956 nazývala Stalinovo námestie (Stalinplatz). Na začiatku tohto obdobia Viedeň ležala v troskách a Viedenčania trpeli nedostatkom potravín i vody, aj dlhodobými výpadkami elektriny a plynu.
Foto: Reprofoto: Eva Maliti Fraňová
Sovieti v krajine ihneď spustili plán obnovy, opravovali sa zdemolované mosty, strategické dopravné tepny, dôraz sa kládol na prvoradosť obnovenia prevádzky zničených stánkov kultúry. A už 1. mája 1945 sa z iniciatívy sovietskeho velenia predviedli svojim divákom na provizórnych scénach dramatickí umelci z Burgteatru a zo Štátnej opery. Aj ostatní Spojenci sa k iniciatíve čoskoro pripojili, pričom cieľom spoločnej kultúrnej politiky bolo po rokoch nacistickej diktatúry dať obyvateľstvu novú identitu, priniesť novú nádej. Takto zarovno s úsilím o zmenu politickej orientácie prebiehalo aj presmerovanie kultúry.
Foto: Reprofoto: Eva Maliti Fraňová
Z krajín Spojencov prichádzali do Rakúska umelecké špičky, hneď na začiatku leta 1945 vo Viedni vystupovala sovietska primabalerína Galina Ulanovová či klavirista David Oistrach a ďalšie hviezdy, v roku 1948 tu koncertoval americký dirigent Leonard Bernstein… Na výstavách sa prezentovalo to najlepšie z vizuálneho umenia pokladaného za nástroj demokratizácie spoločnosti ‒ roku 1946 sa Viedenčania kochali Parížskym jesenným salónom, v prvej polovici 50. rokov súbornou výstavou tvorby Marka Chagalla a mnohým iným.
Mimoriadny význam a dosah mali výstavy angažovaného umenia Nikdy nezabudneme či Nacistické zločiny. Vo Viedni hosťovali aj divadlá, kým sovietske prinášali hry vysokých ideálov a hrdinstva, americké a britské prišli s drámou na sociálno-politické témy. Spojenci zakladali kultúrne a vzdelávacie centrá, kde mohli propagovať svoju kultúrnu politiku, vzniklo Sovietske informačné centrum, čitárne Britskej rady a Francúzskeho inštitútu, Americký dom, kde sa rakúska mládež hlásila na študijné či tvorivé pobyty.
Touto cestou, konkrétne polročným štúdiom žurnalistiky v USA, začínal svoju kariéru aj známy rakúsky novinár, dnes už zosnulý, bratislavský rodák Hugo Portisch. Viedeň sa nikdy predtým nestretla s natoľko intenzívnym a vplyvným prílevom kultúry a osvety z iných krajín v takom krátkom čase. Ako sa zmieňujú autori koncepcie výstavy, veľké úspechy viedenskej kultúry posledných desaťročí majú tiež pôvod v okupačnom období…
Foto: Reprofoto: Eva Maliti Fraňová
Na výstave sa dajú uvidieť aj politické dokumenty, napríklad Deklarácia o Rakúsku, v ktorej sa ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu, USA a Veľkej Británie ešte roku 1943 v Moskve dohodli na svojich záväzkoch voči Rakúsku ako prvej obeti Hitlerovej agresie. Potom v apríli 1955 sa takisto v Moskve zrodilo Moskovské memorandum, po ktorom sa v máji 1955, už vo Viedni, podpisovala rakúska Štátna zmluva. Rakúšania sa zaviazali po stiahnutí okupačných vojsk z krajiny vyhlásiť jej neutralitu.
Foto: Wien Museum
Osobitá historická skúsenosť nášho zemepisného suseda, ktorú výstava prezentuje, podnecuje k potrebe overovať si poznatky, ísť ďalej, hlbšie, hľadať súvislosti, paralely a analógie, s aktuálnosťou do dnešných čias. Výstava predstavuje ojedinelý kultúrny akt, oceňujem, že podporuje myslenie, čo je veľmi vzácne. Trvá do 7. septembra.
