Od augusta do druhého novembra sa v úžasnom miestnom múzeu Kunstsammlungen na Theaterplatzi, čiže Divadelnom námestí, koná veľkolepá výstava diel Edvarda Muncha nazvaná Angst. Existencialistický maliar totiž v Chemnitzi roku 1905 strávil niekoľko týždňov – na pozvanie bohatého továrnika Escheho.
Foto: Katarína Sedláková
U toho mal v prekrásnej secesnej vile maľovať jeho rodinu – a vila Esche tiež stojí za návštevu, veď ju navrhol ďalší renomovaný tvorca – belgický architekt Henry van de Velde. Jeho umenie do Chemnitzu priťahuje tisíce milovníkov architektúry. Navyše v meste je dodnes jedna z najlepšie zachovaných secesných štvrtí v Európe, plná ďalších dych vyrážajúcich víl.
Foto: Katarína Sedláková
Munch, Warhol, Rottluff
No teraz sa vráťme na Theaterplatz k Munchovi. Žiadny strach, výstava Angst je úžasná a okrem najslávnejšieho Munchovho obrazu Výkrik na nej objavíme aj malú slovenskú stopu – obraz Andyho Warhola nazvaný Madona a autoportrét s kostnatou rukou (podľa Muncha). V popiske k dielu sa dočítate, že práve Munch spolu s Henrim Matissom patril k absolútne najobľúbenejším umelcom Andyho Warhola.
Foto: Katarína Sedláková
Foto: Katarína Sedláková
Umelec s rusínskymi koreňmi dokonca cestoval do Osla, aby si tam mohol pozrieť Munchove originály. V roku 1983 Warhol s newyorskou Galleri Bellman uzavrel zmluvu na sériu diel s názvom After Munch ako poctu umelcovi. V obraze tak skombinoval dve Munchove diela – grafiky Madony s embryom a symbolom spermie v ráme a autoportrét.
Keď už budete v budove múzea, ktoré postavili v roku 1909 ako Múzeum kráľa Alberta, určite si nezabudnite pozrieť mnohé diela miestneho slávneho rodáka Karla Schmidta-Rottluffa, jedného z najvýznamnejších nemeckých moderných maliarov, a jeho spolupútnikov expresionistov Ernsta Ludwiga Kirchnera a Ericha Heckela.
Foto: Katarína Sedláková
Karl Schmidt sa narodil 1. decembra 1884 v mestečku Rottluff, ktorý je dnes súčasťou Chemnitzu. Študoval na drážďanskej polytechnike, kde sa spriatelil práve s Heckelom, Kirchnerom a Fritzom Bleylom a spoločne založili skupinu Die Brücke – venovali sa tu maľbe, sochárstvu a grafike. Už roku 1905 si umelec pripojil k menu názov svojho rodného mesta, v ďalšom roku prerušil štúdium architektúry a venoval sa už len maľbe. Neskôr učil na Pruskej akadémii v Berlíne, no roku 1936 mu nacisti oficiálne zakázali vystavovať.
Foto: Katarína Sedláková
Po zničení jeho bytu a ateliéru v Berlíne v auguste 1943 sa Schmidt-Rottluff presťahoval do rodičovského domu v Rottluffe. Tvoril tu, až kým sa roku 1947 nevrátil naspäť do Berlína. Hoci mal pohnutý život, dožil sa 92 rokov. Dnes jeho diela možno obdivovať nielen v zbierkach Múzea moderného umenia v New Yorku, v múzeu Städel vo Frankfurte nad Mohanom, v londýnskej Tate Gallery či vo viedenskej Albertine, ale konečne aj v Chemnitzi.
Po rokoch plánovania totiž dom umelcových rodičov na Limbacher Strasse 382 tento rok v apríli premenili na Rottluffovo múzeum. Hneď vedľa stojí mlyn, kde sa tiež konajú rôzne výstavy. Nie je už pôvodný, pretože starý mlyn, kde umelec strávil svoje detstvo, vyhorel a na jeho mieste postavili nový mlyn. V múzeu vystavujú Rottluffove portréty jeho rodiny, kresby, akvarely aj rôzne drevené objekty či šperky. Jediným obrazom z obdobia, keď sa vrátil do Chemnitzu, je Rottluffov autoportrét z roku 1944 – ďalšie jeho obrazy vo výrazných farbách vrátane Dvojportrétu s bratom z roku 1929 možno vidieť práve v múzeu Kunstsammlungen.
Foto: Katarína Sedláková
Keď fabriky doslúžia
No 250-tisícové mesto Chemnitz nežije len (priemyselnou) minulosťou – tú si, mimochodom, možno pripomenúť hoci v nádhernom Priemyselnom múzeu v bývalej fabrike Hermanna a Alfreda Escherovcov z roku 1907, kde sa vyrábali lokomotívy. Po rokoch doslúžila a mali ju vyhodiť do vzduchu, do stien vyvŕtali diery na dynamit, no podarilo sa ju zachrániť, zrenovovať a od roku 2003 je z nej Industriemuseum.
Foto: Ernesto Uhlmann
Foto: Katarína Sedláková
Vystavujú tu textilné stroje, bicykle, trabanty, písacie stroje, slávny čistiaci prostriedok Fit, ktorého fľaška má rovnaký tvar ako veža Roter Turm v Chemnitzi, aj prvé počítače. V ďalšej časti ukazujú, ako sa Chemnitz, prezývaný pre svoj textilný priemysel aj saský Manchester, vyrovnal po zjednotení Nemecka s transformáciou. Tvorcovia expozície pripomínajú, že takých „Manchestrov“ bolo v Európe plno – vo Francúzsku majú Mulhouse, vo Fínsku Tampere, v Bulharsku Gabrovo, v Poľsku Lodž… Dnes sa mnohé fabriky premenili na kultúrne priestory, múzeá, sídla firiem.
A čo lepšie symbolizuje priemysel než komíny? Preto sú informácie o transformácii jednotlivých európskych miest a obrázky k nej nalepené na rôznych komínoch. Apropo, jedným z umeleckých diel, ktoré v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry v Chemnitzi vznikli, je farebný komín – volá sa 7 farieb pre komín a vytvoril ho francúzsky konceptuálny umelec Daniel Buren – vďaka svojej výške takmer 302 metrov ho vidieť zďaleka zo všetkých častí mesta.
Foto: Ernesto Uhlmann
V Chemnitzi sa neboja odvážnych konceptov – v mnohých priemyselných areáloch či vo fabrikách, ktorým hrozilo zbúranie, sa konajú festivaly či výstavy – napríklad v bývalej továrni na bicykle a autá Prestowerke, ktorá sa neskôr zmenila na nemocnicu, no už roky chátra, sa na prelome augusta a septembra konal urbánny festival IBUG. Ten uznávajú súčasní umelci v celej Európe. V mestskej tržnici, čiže v Stadthalle, zasa zorganizovali pozoruhodnú výstavu street artu, teda pouličného umenia s názvom Hallenkunst.
Foto: Katarína Sedláková
Foto: Ernesto Uhlmann
Grafity, ktoré bolo kedysi akousi subkultúrou, je dnes rešpektovanou súčasťou moderného umenia. Je to fenomén, ktorý sa zrodil z krízy a práve preto dokonale pasuje do Chemnitzu, mesta, ktoré tiež po zjednotení východného a západného Nemecka prechádza zložitou transformáciou. V tržnici vystavilo svoje diela vyše 70 umelcov z Nemecka, Holandska, Rakúska, zo Švajčiarska, z Francúzska, Poľska, Česka, Dánska aj USA.
Pod názvom Art in transit and beyond (Umenie v tranzite a za ním) skúmali celkový vplyv grafity a umenia z metra na dnešné umenie. Prvá časť výstavy zobrazuje vývoj grafity od 70. rokov dodnes, druhá časť sa venuje súčasnosti a končí sa veľkopriestorovými špeciálnymi inštaláciami. Jednou z kurátoriek výstavy je aj holandská grafity umelkyňa Mick La Rock, občianskym menom Aileen Esther Middel. Je jednou z prvých a najvplyvnejších žien, ktoré sa venujú grafity.
Cool mama kreslí grafity
Mick je výnimočná už svojím zjavom – na vernisáž výstavy prišla táto 55-ročná umelkyňa v tmavozelenom overale, v blýskavých sandáloch, so zlatou kabelkou a s dlhým zapleteným vrkočom. Špecializuje sa na Stylewriting. Je nesmierne milá a rada nám osobne vysvetlí, ako sa dostala k umeniu grafity.
„Inšpirovali ma prvé grafity nápisy v mojom rodnom meste Groningen, ktoré urobili futbaloví chuligáni a pankáči. Už v momente, ako som uvidela grafity z New Yorku, bolo mi jasné: toto musíš v živote robiť. Samozrejme, netušila som, ako na to. Rodičia mi dali knihu o umení sprejerov, zavrela som sa na tri týždne do svojej izby a začala som sledovať línie každého písmenka v knihe, čo znamená a čo presne robia v New Yorku. Podľa nich som začala robiť vlastné kresby. Zdalo sa mi to všetko krásne. A čo som písala? Mickey, Mickey, Mickey – svoje meno,“ smeje sa sympatická umelkyňa.
Foto: Katarína Sedláková
Chcem vedieť, ako vyzeralo jej prvé dielo, a ona vysvetľuje: „Môj prvý piece bol strieborno-čierny, normálne sa písmená robia čierne a miesta medzi nimi sa vypĺňajú striebornou, ale ja som to nevedela a robila opačne. Svoje prvé grafity som urobila na strednej škole – v pivnici. V škole z toho neboli šťastní, musela som to odstrániť.“ Chytili ju? „Jasné, nie často, ale stalo sa to,“ odpovedá s nadhľadom.
Vysvetľuje, že v mestskej tržnici v Chemnitzi je kurátorkou malej sekcie výstavy. Stále robí grafity, ale už nie ilegálne. „Som totiž mama a mám zodpovednosť za svoje dieťa. Od momentu, ako máte potomka, z vás musí byť zodpovedný rodič. Môj syn je na mňa veľmi hrdý, má už skoro 19 rokov. Keď vidí moje staré fotky, hovorí s úžasom: mama, bola si taká cool. Bývala som divoká, ale už nie,“ rozpráva Mick La Rock.
Hoci vyrastala v Holandsku, spomína si na noc, keď začali demolovať Berlínsky múr. „Bolo to vo všetkých správach, mala som 19 rokov, už som bola dosť zrelá na to, aby som tomu rozumela. Bola som šťastná, tešila som sa spolu s ľuďmi z Východu, že diktátorská éra sa skončila, a verila som, že ľudia konečne nájdu demokraciu a slobodu. Žena môjho otca bola z mesta Plauen v bývalej NDR a tá mi veľmi veľa rozprávala o tom, aké to bolo žiť v komunizme a za vlády diktátora. Bola som teda šťastná, že všetko sa zmení, ale som holandská občianka, takže som to prežívala sprostredkovane.“
Foto: Katarína Sedláková
Dnes sú v mnohých mestách vyčlenené zóny pre grafity umelcov, kde môžu tvoriť legálne. Je to pre ňu stále zaujímavé? „Môžeme si tam bezpečne skúšať svoje umenie, ale po tom, čo som skončila svoju ilegálnu kariéru, mi zostalo len toto – a zdalo sa mi to nudné.“ A aké pre ňu bolo pripravovať túto výstavu? Mick La Rock chváli hlavného kurátora Reného Kästnera, ktorý podľa nej vykonal obrovské množstvo práce. Proti tomu urobiť moju časť bolo, ako hovoríme po holandsky: appeltje-eitje (doslova malé jabĺčka vajíčka), čiže hračka. Výstava predstavuje nielen samotných tvorcov grafitov, ale aj fotografov ich diel. Mick nám rozpráva, ako na vlakoch robili koncepčné grafity, čosi celkom iné sú murály na stenách budov, grafity dnes vzniká aj na internete, ktorý svet grafity zásadne zmenil.
Nedá sa nevšimnúť, ako si prítomní umelci na vernisáži Mick La Rock ctia. Keď kohosi z nich požiada, aby našu skupinu aj s ňou odfotil, dostane odpoveď: Pre teba všetko na svete, Mickey. A koľko je vlastne medzi grafity umelcami žien? Holanďanka sa zamyslí a odpovie: „Mužov je asi 98 percent, takže zvyšné dve percentá tvoria ženy. Na internete nájdete aj stránky žien označovaných ako Vandal girls, ale nie som si celkom istá, či sú to skutočné umelkyne, lebo sa obliekajú do sexy plaviek a v nich behajú po vlakoch, celkom im nerozumiem,“ zasmeje sa a potom už musí komusi zasa pózovať na fotku.
Foto: Katarína Sedláková
A komu by umenie v Chemnitzi nestačilo, môže sa vybrať po Purple path – Fialovom chodníku plnom sôch, ktoré ho zavedie do 38 obcí v regióne Chemnitz. Na železničnej stanici v dedine Olbernhau napríklad nájde vtipný nápis v štýle slávnej typografie Hollywood v Los Angeles – len tu stojí nápis Plywood z prekližky (a presne to je význam anglického slova plywood), potiahnutý metalickou fóliou, a pripomína, že za čias NDR tu prosperoval drevársky priemysel.
Foto: Katarína Sedláková
Uprostred skanzenu v mestečku Seiffen nájdeme hliníkovú sochu Američanky Alice Aycockovej – nazvala ju Twister Again (Znova tornádo) a na nádvorí barokového zámku Lichtenwalde stojí 180 cm vysoká bronzová socha japonskej umelkyne Leiko Ikemura. Volá sa Usagi Greeting a vyzerá ako obria zajačica. Nuž Chemnitz je plný prekvapení. A čo poteší, sochy vystavené v rámci Fialového chodníka zostanú na svojich miestach aj po tom, čo na budúci rok štafetu európskeho mesta kultúry preberú Trenčín a fínske Oulu.
