Vaša najnovšia výstava v Galérii Tower 5 sa volá Potulky labyrintom. Čo vo vašom labyrinte nájdeme? Alebo v ňom môžeme aj zablúdiť?
V mojom labyrinte nájdeme dennodenný pohyb, ktorý kopíruje našu snahu vytvoriť niečo, byť nad vecou. Možno práve morský koník, ktorého som zobrazil, nám ukazuje, že by sme ho mali nasledovať – kopírovať jeho horizontálne aj vertikálne pohyby, pohybovať sa v priestore s ľahkosťou, vznášať sa a nenechať sa zviazať smermi, aby sme vedeli byť slobodní.
Je pre vás morský koník akýsi špeciálny tvor, ktorý sa vie pohybovať všetkými smermi? Preto vidíme aj na pozvánke morského koníka vo fľaši?
Áno, je pre mňa symbolický. Vyňal som ho zo živočíšnej ríše. Okrem toho, že je tvarovo a výtvarne zaujímavý, sa mi páči, ako prirodzene sa pohybuje vo svojom vodnom priestore, vo svojom labyrinte. Tým nás učí, ako sa vymaniť z dennodenných klišé. Morský koník je symbol tvorivej slobody, obraz bytosti, ktorá dokáže pozorovať svet z inej perspektívy a nachádzať v ňom harmóniu aj v chaose.
Je však jednoduché skopírovať pohyby morského koníka?
Asi nie, ale treba si uvedomiť, že by mohla existovať aj iná cesta konfrontácie s realitou.
Vyhľadávate aj vy sám rôzne labyrinty? Aké ste navštívili?
V mladosti som bol v zrkadlovom labyrinte. V životnom labyrinte sa nachádzame neustále, dokonca si ho vytvárame. Ľudia sa odjakživa vždy chceli dostať z labyrintu, čiže vyviaznuť z nejakého problému.
Vašou veľkou témou je mytológia, čím sa dostávame k vášmu motívu Babylonu. Objasníte, čo pre vás znamená?
Babylon znamená prerastenie pýchy do reálneho života, symbolizuje zrazenie človeka na kolená. Božská prozreteľnosť určila ľudstvu jeho údel – človek nemôže dostavať posledné poschodie veže a vyrovnať sa božstvu, dostať sa až na pomyselný Olymp.
Vy sám ste svoj štýl označili za „rozprávkovú abstrakciu“ a vravíte, že na obrazoch treba čítať príbehy. Nalákajte návštevníkov. Čo všetko by vo vašich obrazoch mohli objaviť?
Okrem labyrintu uvidíte aj výňatky z mojich sérií a projektov za posledných 10–15 rokov, záujem o figúru, krajinu, priestor či farbu. Napríklad ekopríbehy, ktoré som robil pre výstavu v Číne, je to vtáčí príbeh, ktorý sa zameriava na prírodu, priestor, vodu a pohyb – podobne ako pri koníkovi.
Vraj rád aplikujete zabudnuté techniky a receptúry, využili ste niektoré aj na aktuálnej výstave?
Vždy ich využívam, lebo odjakživa som sa zaujímal o techniku maľby. Vyštudoval som monumentálnu maľbu a údelom monumentalistu je ovládať techniky dávno zabudnuté či starobylé. V súčasnosti ich nahradili moderné aplikácie, riedidlá a pigmenty, všetko je také technické. Vždy si však farby nadstavujem pigmentami, ktorým verím. Tie mi pomôžu vyjadriť, čo chcem povedať.
Ivan Jančár o vás napísal, že ste maliar so silnou sebadisciplínou. Čo to znamená? Maľujete nekompromisne každý deň a nebojíte sa, či práve príde inšpirácia?
Byť maliarom je poslanie, podobne, ako keby ste boli klavirista či huslista. Človek sa mu venuje dennodenne a maľovanie sa mu stáva prirodzeným ako dýchanie. Všetko by ma malo napĺňať, aby som na konci dňa získal inšpiráciu. Dnes môžem dostať ďalšie vnuknutia – keď inštalujem túto výstavu, možno mi napadne, ako rozšíriť diapazón tém alebo ako sa k niečomu vrátiť, lebo aj návrat môže byť pozitívny.
Už ste spomenuli, že ste študovali monumentálnu maľbu na VŠVU – uvidíme aj v Labyrinte monumentálne diela?
Nebudú to najväčšie diela, aj keď najradšej by som maľoval čo najväčšie rozmery. Uvidíte napríklad štvormetrového Lovca, ale aj to je v podstate malé dielko. Moje najväčšie dielo Jonáš a veľryba, ktoré som v roku 2015 predstavil v Danubiane, malo 16 × 5,60 metra. Ale niekedy sa človek natrápi viac na malom obraze než na veľkom.
Venujete sa aj sochám. Uvidíme ich aj pri Potulkách labyrintom?
Budú tu dva objekty, ktoré by sme mohli označiť za sochy, sú pomaľované, takže sú to akési trojrozmerné obrazy.
Labyrint nemá byť len vizuálnym zážitkom, ale aj filozofickou výzvou. Akou?
Verím, že človeka privedie k individuálnemu prístupu k životu, k pohybu v labyrinte, ktorý si sám vytvoril. Ja verím v individuálnu výpoveď.