Vaša spoločná výstava s Jakubom Špaňhelom v Zoya Museum/Elesko v Modre má zaujímavý názov Podobnosti náhod. Stávajú sa vám náhody aj pri práci? Priviedla vás niekedy náhoda k novému nápadu? Vyskytuje sa vôbec náhoda v umeleckej tvorbe?
Často a rád pracujem s náhodou. Aj keď pristupujem na počiatku maľovania k bielemu plátnu s jasnou predstavou o téme a spôsobe jej spracovania, prvé machule vzniknuté na obraze ma vedia ovplyvniť a vyprovokovať ku kompletnému prehodnoteniu námetu. Pokojne sa nechám unášať novovzniknutou situáciu. Vtedy prichádza to pravé vzrušenie z tvorby.
A ako je to s podobnosťou? Umelci často prídu nezávisle od seba na podobné námety a postupy. Niekedy sa to považuje až za plagiátorstvo alebo napodobovanie a zatiaľ to vymyslel každý sám. Stretli ste sa s takou náhodou?
Stáva sa aj také. Netreba priveľa „gúgliť“, lebo skôr či neskôr narazíte na svojho umeleckého dvojníka. Mňa nebaví zámerne pracovať s akýmikoľvek predlohami a „inšpiráciami“. Kradli by mi kreatívnu radosť.
Spomínam si na jednu náhodnú podobnosť v trocha inej oblasti. Kedysi som sa snažil vymyslieť názov našej spoločnej knihy s Milanom Lasicom. I prišiel som naň – Milanchólia.
Mal som pocit, že mi napadlo niečo výnimočné, originálne. Že táto prešmyčka sa hodí iba k dielu M. L. Neskôr som však narazil na eponimnú hudobnú skladbu, ktorá bola venovaná mestu Miláno. Asi to viselo vo vzduchu.
To sú tie úskalia podobnosti. Stáva sa to aj originálnym ľuďom. Vy ste so spoluvystavujúcim Jakubom Špaňhelom originálni obaja, ale čo vás dalo dovedna? V čom je vaša – možno – podobnosť?
Existujú formálne znaky našej tvorby – expresívnosť, gestickosť, monumentálnosť – to sú naše podobnosti. Myslím si ale, že to, čo nás oboch naozaj úplne charakterizuje a spája, je vášnivá, až obsesívna radosť z maľovania.
Podobáte sa sám na seba v tom, aký ste boli v mladosti? V tvorbe, ale aj ako osobnosť?
Môžem hovoriť len za seba. Môj rukopis sa roky takmer nemení, teda vlastne nevyvíja. No a čo? Snažím sa robiť najlepšie, ako viem, a takto to vyzerá. Ako človek sa, myslím, tiež nijako zásadne neposúvam.
Ak totiž objavím niečo, čo ma baví, čo mám rád, neustále sa k tomu vraciam. Mám na mysli krajiny, múzeá, jedlá, športy a vlastne aj ľudí.
Čo vás dalo dovedna s Jakubom Špaňhelom? Bola to náhoda?
Som v tom nevinne. Jakuba a jeho tvorbu som, samozrejme, poznal a obdivoval. Už dávno som špekuloval o možnej spoločnej výstave. Mužom činu však bol Miro Haľák, skvelý mladý teoretik umenia. Ten nás aj našu prácu dokonale pozná.
Obom nám už pripravil samostatné výstavy vo Viedni. Napísal o našej tvorbe kurátorské texty a vyslovene nástojil na tom, aby sme usporiadali dvojvýstavu Špaňhel – Ormandík. Je to jeho zásluha. Jeho tie naše náhodné podobnosti najviac zaujali.
A rozumiete si s Jakubom aj ako kamaráti?
Možno to bude znieť paradoxne, s ohľadom na zjavnú príbuznosť našej práce, ale my sa s Jakubom osobne takmer nepoznáme. Ale pracujeme na tom.
Výstava vás určite zblíži, ale výtvarník je aj tak väčšinou sám vo svojom svete, v ateliéri, pri svojej tvorbe. Prečo občas predsa potrebuje kolegu, rozhovory s ním a aj spoločnú výstavu?
Práve preto, že sa maliari dlhé týždne sami máčajú v tmavých vodách neistôt a pochybností, potrebujú sa z času na čas nadýchnuť, zabuchnúť samotu v ateliéri a oprieť sa o kolegu. Chceme si porovnať svoje trápenia aj (zdanlivé) úspechy. Prosto, potrebujeme zistiť, že sa touto „mandalovitou“ činnosťou zapodievajú aj iní zanietenci.
Výstava je v Modre. Poznáte toto mesto? Je pre vás rozdiel vystavovať v malom meste a napríklad v Paríži či vo Viedni, ktorú ste spomenuli? Ako si predstavujete svojho diváka? Sú aj v tom náhody, kto príde na výstavu?
Modru mám rád, páči sa mi, ale ešte radšej mám priestory v Zoya Museum/Elesko. Som fascinovaný architektúrou tejto galérie. Obrovská miestnosť z pohľadového betónu a skla, vysoká a bez jediného stĺpu. Nádhera. Skvelé miesto pre naše obrovské „plachty“.
Minulý rok som tiež absolvoval jednu dvojvýstavu (so sochárom Norom Šmondrkom) v Harmincovej oficióznej, monumentálnej budove Prírodovedného múzea v Bratislave. Úžasné miesto s výraznou atmosférou. A teraz táto krásna stavba – Zoya Museum. Som šťastný z možnosti vystavovať v týchto priestoroch.
A diváci? Robím skutočne veľa pre to, aby sa priaznivci našej tvorby prišli pozrieť na túto expozíciu. Svojich divákov si predstavujem ako svojich priateľov a často sa nimi aj stanú. Rád vidím ľudí, ktorých mám rád, na svojich výstavách. Komu inému by som mal chcieť odhaliť svoje vnútro?
A čo náhody vo vašom živote? Zamiešala nejaká náhoda karty vášho osudu?
Náhoda. Osud. Myslím, že sa na seba dosť podobajú. Ja vlastne neviem, či funguje aj niečo iné. Môžem mať víziu, plán, vzdelanie, skúsenosti, odhodlanie, aj snahu. Môžem byť dokonale pripravený. A nakoniec rozhodne náhoda. Alebo niečo podobné.
Prekvapujú vás niečím návštevníci výstav, alebo sú si všetci podobní? Chápu vás?
Na výstavy prichádzajú ľudia milujúci kultúru, samozrejme, sú rôznorodí, ale toto je ich spoločný znak. Vážim si ich. Vážim si ich odhodlanie žiť kultúrne v čase, keď je kultúra systematicky ničená arogantnou nekultúrnosťou. Moji diváci mi rozumejú.