Česká fotografka Dita Pepe vystavuje v Bratislave.
Na svojich fotografiách prinášate iné podoby lásky. Čo uvidia návštevníci vašej výstavy?
Je to iný pohľad na lásku. Či už v cykle Láska ku psom, kde sú nafotení psi baróna Haasa, ktorý si ich nechával vypreparovať, alebo v druhej časti výstavy, kde sú bábiky Reborn, ktorá vytvárajú Monika a Nikol Chmelařové, mama s dcérou. Niekomu môže byť tento pohľad blízky a nie je to preňho nič nové, ale väčšina ľudí vyrastá v predstave „lásky až za hrob“ medzi mužom a ženou, keď si po dievča príde princ na bielom koni. Mne sa v živote diali veci, keď som zisťovala, že láska má oveľa viac podôb a že od takej romantickej predstavy princa, ktorý zachráni princeznú, sa treba odpútať. Niekomu sa môže tá inakosť zdať divná, ale pre niekoho iného je to absolútne prirodzené.
Foto: Pavol Urbánek
V princípe teda chcete zobraziť cit, blízkosť, nech už je medzi kýmkoľvek alebo aj čímkoľvek?
Áno. Zobrazujem to, čo človeku robí dobre, k čomu sa upína, keď sa chce v živote cítiť potrebný. <ot>Niekto sa môže dokonca zľaknúť, keď sa díva na vypreparované zvieratá alebo na bábiky, čo vyzerajú ako živé bábätká. Nie je to ľúbivé, skôr naturalistické až morbídne. Ako ľudia reagujú na vaše snímky? <A>Tieto fotografie sú z knižky Hranice lásky, ktorú som chystala päť rokov. Chcela som urobiť knižku o rôznych podobách lásky ako prvú pomoc pre ľudí, ktorí o lásku prišli, sú zúfalí, nešťastní a keď sa začítajú, videli by lásku aj v iných veciach a situáciách, v každodennom živote. Keď sa na to zameriame, môžeme lásku nájsť aj v reakciách s cudzími ľuďmi.
Foto: Dita Pepe
Ako tá knižka vyzerá?
Knižka má trinásť kapitol a moje fotografie sprevádzajú texty – moje vlastné aj odborné – o materskej láske, o láske k bábikám – ako symbolu vzťahov, o láske ku zvieratám, o láske z pohľadu vedy – čo sa nám deje v mozgu, keď sme zamilovaní, ale aj o transgeneračnom prenose traumy. Je tam napríklad aj text vedca o pedofilnej láske, lebo ma zaujímala stratégia, ako s ňou dokáže človek žiť, keď nikomu nechce ublížiť a keď taká láska nemôže nájsť naplnenie. Veď aj v bežných vzťahoch je láska často neopätovaná, tak ako sa s tým vyrovnať? Alebo ma zaujímalo, či sa dá láska kúpiť, tak je v knihe aj kapitola o pornoherečkách… Mala som o láske veľa otázok a kniha obsahuje veľmi rôznorodé texty, napríklad aj list deväťdesiatročného pána Petra Helbicha o tom, ako on vníma lásku a ako sa na prvý pohľad zaľúbil do jazvečíka, ktorého strážil.
Mala knižka úspech?
Knižka bola moja dizertačná práca na univerzite v Zlíne, mala veľké ohlasy a navrhli ju na literárnu cenu Magnesia litera. Vytlačil ju tlačiar Robert Helbich v Brne, ktorý sa špecializuje na umelecké knižky. Mala šesťsto strán a technologicky bola veľmi sofistikovaná, použili sme rôzne druhy papiera, veľa vecí sa robilo ručne a vyšla preto v malom náklade. Niektoré stránky boli zalepené, aby si ich otvoril iba ten, kto chce, pretože ich obsah je veľmi citlivý, sú na nich deti, ktoré po pôrode zomreli. Fotila som ich mesiac, aby som zachytila, čo robí človeka človekom. Fotila som deti, ktoré nemali možnosť prežiť lásku a vedela som, že ich mamy ani nemali čas sa s nimi rozlúčiť a prežiť si ten smútok, lebo sa o tom nehovorilo. Teraz rokujeme o nemeckom vydaní tejto knihy, v češtine je už vypredaná.
Čítajte viac Mesiac fotografie: od Tona Stana po kráľovnú morských panien. Skvelé výstavy sa začínajú už dnes
Na výstave sú teda fotografie z dvoch kapitol vašej knižky. Nie je to málo?
Kniha je úplne iné médium, na výstave je síce len určitý výber, ale zato iba tu môže návštevník vidieť fotografie vo veľkom rozmere a detailne.
Prečo ste si vybrali práve psy?
Odmalička som vyrastala obklopená psami a dodnes máme troch, sú to členovia rodiny a vždy sa pri nich upokojím. Na fotografiách sú psy vypchaté pred sto rokmi, niekedy slamou, niekedy drevom, technológiami, ktoré sú dnes už prekonané. V detaile tie psy vyzerajú niekedy až hrôzostrašne, oko je zaprášené, lebo je sklenené, ucho vplyvom času popraskalo…
Ako ste sa dostali ku psom baróna Haasa?
Navštívila som hrad Bítov, ktorý nie je ďaleko od Brna, a tam som objavila jeho tridsaťdeväť vypreparovaných psov. V istej dobe ich vraj mal okolo tristo a k nim celý personál. Každý pes mal na obojku mosadzný štítok s menom a tie štítky tiež nájdete na fotkách na výstave, lebo majú zaujímavé mená. Rok nám trvalo získať povolenie fotiť a nesmeli sme pritom s nimi hýbať, aby sa nepoškodili.
Foto: Dita Pepe
Pán barón mal pohnutý život?
Určite. Okrem psov miloval aj ženy a viedol si denník, v ktorom si zaznamenával každý pohlavný styk ako výskumník alebo ako „zlatá mládež“, čo si robí zbierku trofejí. Mal bližší vzťah ku psom než k ženám. Nechával si preparovať aj veveričky, ktorým potom dával mená svojich priateliek. Dával tým veveričkám šiť šatočky a čepčeky, takže z dnešného pohľadu vytváral akési konceptuálne umenie. Pre mňa ako fotografa to bol neskutočný zážitok. Barón Haas žil medzi dvoma vojnami a jeho osud bol veľmi pohnutý. Jeho rodičia mali porcelánku, on si užíval peniaze, ale nakoniec na svojom zámku spáchal samovraždu…
…takže sa aj sám rozbil.
Áno. Luděk Jaša o ňom napísal knihu Jiří Haas – porcelánový barón.
A čo spája lásku ku psom s láskou k bábikám?
Spoločná je téma inakosti. Niektorí vôbec nepoznajú lásku ku psom, iným pripadá divná láska k bábikám. V skutočnosti na tom nič nie je divné – ak nás to učí citlivosti. A vo chvíli, keď nám je ťažko, lebo trebárs o niekoho prídeme, sa o tú citlivosť môžeme oprieť.
Ako vznikajú tieto bábiky, napodobeniny živých detí?
Je to veľmi náročná práca, každý vlások vpichujú osobitne, vytvarujú každý sval, ručne ich domaľovávajú. Monika a Nikol Chmelařové im venujú obrovské množstvo času, je to úžasná remeselná práca, každú bábiku vytvárajú ako sochu. Už ich majú naozaj veľkú zbierku, usporadúvajú výstavy a ich bábiky si našli svojich zberateľov. Okrem toho majú jednu miestnosť s historickými bábikami, ďalšiu iba pre barbiny. Na mojej výstave iba jediná fotografia prezrádza, že sú to bábiky a nie deti – je na nej hlava, bez tela. Na ostatných fotografiách nevidno, že je to plast a nie živý človek. Bábiky sú fenomén. Uvedomila som si to aj v Japonsku, kde som pri téme Radosť zo života fotila starú dámu a jej úžasne dokonalú bábiku.
Foto: Dita Pepe
V prvej sále na prízemí vidíme vedľa dobového čiernobieleho portrétu baróna Haasa veľkú farebnú fotografiu v podobnom oblečení – neverila som, že ste na nej vy osobne. Robíte často autoportréty?
Snažím sa o to pri každej téme. Tu som si požičala kostým, aby som sa podobala. 0
V katalógu sa pri vašej výstave okrem slova láska skloňuje aj obsesia. Myslíte si, že aj z posadnutosti môže vzniknúť niečo dobré, čo pomáha a tým je aj pekné?
Myslím si, že áno. Hranica medzi tým, čo je obsesia a čo je už patológia, je tenká a každý to máme trocha inak. Niekto na to, aby sa cítil dobre, potrebuje napríklad mykať nohou – každý sme originál. My to len nálepkujeme: toto je obsesia, toto je láska, niečo je pozitívne a niečo negatívne a sú to len slová. Každý to prežívame inak. Mne sa páči, keď fotografie môžu niekoho inšpirovať, aby pre svoj život niečo urobil. Aby si našiel niečo, čo mu robí radosť. A aby pri tom nikomu neubližoval. Obe série fotografií na výstave sú o tom, že láska v akejkoľvek podobe môže človeku veľmi pomôcť, aj keď má podobu vypreparovaných psov alebo sú to napodobeniny bábätiek.
Keď o tom nahlas rozmýšľam, mnohé takzvané bežné ľudské vzťahy tiež môžu byť poznačené určitou posadnutosťou alebo patológiou… Ibaže je skrytá.
Áno, je schovaná v domácnostiach a veľmi sa o tom nehovorí. Keby si tých ľudí niekto vypočul, povedali by: to je už veľa. On či ona ťa miluje až tak, že ťa nenechá dýchať.
…takže aj v bežných ľudských vzťahoch môže byť niečo chorobné…
A to je ľudské.
Na vašej výstave nenájde človek niečo milé, ľúbivé ako šáločka vo výklade, ale keď sa dozvie, čo je za tým, skôr sa znepokojí. Ale to je zrejme váš cieľ.
Áno, môže to človeka rozrušiť – a keď je človek rozrušený, stane sa podľa mňa citlivejším. To, čo nás formuje, sú zážitky, aj tie najťažšie, aj tie najlepšie, nás učia prekonávať svoje hranice a byť otvorený aj inému pohľadu na svet, než doteraz poznáme.
