Vaša nová výstava sa volá Stodvadsaťtri koní a jeden drak. Názov znie poeticky. Nedávno ste ilustrovali knihu poézie Martina Vladika Zahalený erotikon. Máte zmysel pre poéziu?
Určite áno, literatúru ilustrujem dosť dlho, hoci je to pre mňa skôr sekundárna poloha. Vždy je to však pre mňa objavné, robím to s radosťou. Pokiaľ ide o názov výstavy, súvisí s mnohými dielami, kde hľadám harmóniu. Tá nastáva len vtedy, keď je dobro a zlo vyvážené. Zo svetovej aj našej histórie si vyberám určité fragmenty, ktoré mi pomáhajú riešiť túto problematiku. Často sa napríklad venujem téme svätý Juraj a drak.
Foto: Ľuboš Pilc
Prečo?
Svätý Juraj je symbolom akéhosi oslobodzovania a súťaže medzi dobrým a zlým. Zlo nikdy nie je úplne porazené, ostáva v úzadí. Dávnoveká história vyslobodzovania princeznej je aktuálna aj dnes, keď máme všelijaké problémy vo svete aj v súkromí. Vystavujem tu diela z posledných asi piatich rokov, ale je tu aj niekoľko odkazov aj na staršie veci. Sám sa rád pozriem na svoj vývoj, doma v ateliéri nemám šancu si to tak rozprestrieť ako keď vidím svoje diela z niekoľkých rokov v galérii.
Zahliadla som aj obrazy, ktoré poznám z Vladikovho Zahaleného Erotikonu. Ako vznikli?
Áno, vo Vladikovej knižke ako ilustrácie používam veľkorozmerné smalty, no sú tam aj strany, ktoré sú perforované. Keď otvárate knižku, obrázky akoby sa ocitali v behu a vďaka perforáciám vznikajú stále nové výjavy. Aj pre mňa je to objavné. Investor bol štedrý a zaplatil knižku, ktorej výroba bola dosť náročná. Vyrezávanie vzorov laserom totiž nie je ľahké. Sám som sa pokúšal transformovať smalt – čo je vlastne vypálené sklo – do kresbovej polohy, čo je práve pri smalte dosť náročné. Dúfam, že som materiál nezneužil – smalt je svojská technológia, treba materiál nechať vyznieť ako hmotu. Obrazy teda vznikli špeciálne pre knižku, ale môžu sa vnímať aj ako solitéry. Vznikali v českých dielňach vo Frýdku-Místku, kde majú parádnu pec a mohol som si dovoliť veľký formát. Bola to trochu alchýmia, ale vyšlo to.
Foto: Ľuboš Pilc
Aký je váš obľúbený materiál?
Mám rád sklo v rôznych podobách a polohách, ale aj kameň ako prírodný materiál – využívam ho na mozaiky. Baví ma aj tavené sklo, často kombinujem kameň so sklom i kovom. Tento rok som dokončil väčší cyklus vitráží pre kostol sv. Juraja v Spišskej Sobote. Poslednú vitráž do gotického priestoru som pomenoval Ani oko nevidelo podľa Pavlových listov Korinťanom. To som robil asi 12–13 rokov.
Laik by si mohol predstavovať, že maliar je celý čas zavretý vo svojom ateliéri, no vy aj veľa cestujete. Vraj ste vystavovali skoro na všetkých kontinentoch.
Hej, v Austrálii som síce osobne nebol, ale moje diela áno. Je to pre mňa vzpruha v tvorbe, získavam nový uhol pohľadu. Vždy sa však sústreďujem na človeka a jeho vzťahy s okolím, porovnávanie jednotlivých kultúr mi pomáha nájsť samého seba, svoj pohľad na svet. Výtvarník sa na svet pozerá svojimi očami a je zaujímavé, keď pocíti rezonanciu svojich diel s divákmi.
Foto: Ľuboš Pilc
Maľujete aj na cestách, alebo tam len čerpáte inšpiráciu?
Áno, maľujem aj na cestách, no častejšie si robím skice a poznámky. Dávam si dokopy myšlienky. Prvá kresba je neopakovateľné spojenie so skutočnosťou, to sa nedá urobiť v ateliéri, tam už z toho prvého dojmu len čerpám. Genius loci je dôležité. Napríklad keď som bol v meste Amorion v strednom Turecku, vedel som, že sa tu prechádzal Ezop – vnímam prostredie a predstavujem si, akoby som bol tam v danom čase. Keď oboplávam nejaký grécky ostrov, viem si predstaviť, že sa spoza neho vynorí galéra. Baví ma to, preto chodím po svete.
Foto: Ľuboš Pilc
Zdá sa, že zažívate množstvo dobrodružstiev. Na Tenerife vás vraj chceli zatknúť, lebo si vás pomýlili s akýmsi vrahom.
Aj ma na chvíľu zatkli, kým sa to nevysvetlilo. Zhodou okolností tam akýsi Nemec zavraždil dve kanárske deti a ja som sa na neho šialene podobal, dokonca som mal aj takmer rovnakú károvanú košeľu. Na trhovisku mi núkali mandarínky zadarmo, až som sa čudoval, no potom námestie obsadilo policajné vojsko a nastali problémy. Ale to sa stáva, zatknú vás kdekoľvek. Napríklad v Harare som bol jediný biely v mori čiernych ľudí kreslil skice. Všimli si ma, prišla polícia a mysleli si, že som špión. Z vyšetrovania som sa vykúpil len tým, že som náčelníkovi nakreslil portrét. You can go, môžeš ísť, povedal mi. Dobre to dopadlo a dnes to znie ako žart. Kamaráti sa ma radi pýtajú: zasa ťa zatkli?
Foto: Ľuboš Pilc
Ako často vás zatýkajú?
Čím som starší, tým menej, ale aj na letiskových či hraničných kontrolách často ostatní prejdú a ja nie. Asi vyzerám podozrivo. Často zabudnem orezávače v batohu, tie si však ani nevšimnú. Keď idete cez hranicu Bolívie a peru, všetko ostré vám zoberú. Treba byť opatrný a rešpektovať kultúru a pravidlá danej krajiny.
Kde ste mali najzaujímavejšiu výstavu?
Napríklad v Číne, tam sa ľudia zaujímali o moju prácu. Namaľoval som obrazy, ktoré boli akýmisi dvojzmyslami. Napríklad som nazval obraz Sviatok v labyrinte – obraz pôsobil veselo a ľudia v ňom videli labyrint, ale v Číne prišiel profesor z pekinskej univerzity a pýtal sa konzulky: A vie majster, že to nie je labyrint, ale pečiatka? Vedel som to, vybral som si pečiatku stredovekého čínskeho básnika,ktorý pôsobil na cisárskom dvore. Použil som ju na obraze a zaujímalo ma, čo ľudia uvidia. Európania vždy videli labyrint, ale Číňan rozpoznal pečiatku s určitým významom. Kultúry sú si natoľko vzdialené, že keď sa nebudú rozprávať, neporozumejú. Najdôležitejšie je zhovárať sa a hľadať súzvuk.
Foto: Ľuboš Pilc
Dorozumie sa výtvarník ľahšie, aj keď neovláda reč krajiny, do ktorej práve zavítal?
Možno sa na krajinu pozerá inak. Musí si ju naštudovať a spoznať ľudí, ale mal som šťastie, že som sa vždy z problémov vyrozprával. Už ma viackrát zachránila kresba. V Turecku som si kreslil na cintoríne, robil som frotáže, s najväčšou opatrnosťou som si stiahol texty z hrobu. Ale prišli miestni chlapi a neľútostne zavolali políciu. Skúsil som, či to nepôjde aj podobrotky. Nakreslil som im portrétiky a oni zavolali, že už netreba políciu.
Aj do diel v Tower Gallery ste ukryli hádanky, ktoré majú návštevníci rozlúsknuť?
Určite, niektoré sú aj nepríjemné. Neskrývam svoj negatívny vzťah voči vojne a násilnému presadzovaniu pravdy. Mám tu niekoľko obrázkov na tú tému. Napríklad Zbierka ešte nevyhynutého hmyzu – zobrazil som stíhačky a vrtuľníky prišpendlené ako motýle. Dva obrazy z cyklu Stíhačky ukazujú hangár so stíhačkami, čo sú vlastne ľudské telá v akte, sú zakamuflované a vojensky označené ako stíhačky. Ukazujem, že je to na jednej strane čosi krásne až silne erotické, no možno na hrane vkusu – ako zbrane.
Foto: Ľuboš Pilc
Máte aj deň, keď nič nenamaľujete?
Rád by som maľoval každý deň, ale musím sa venovať aj inej, až remeselnej práci. Žijem aj normálny život, ale som spokojný a šťastný človek, lebo robím to, čo chcem.
Máte doma vystavené vlastné obrazy, alebo tam máte diela iných autorov?
Doma svoje veci vystavené nemám, to, čo namaľujem, pustím z ruky. Pracujem pomaly. Niekto by si myslel, že za chvíľu si čosi namaľujem, ale tak to nie je. Robím si vo svojom rytme a teším sa, keď moje obrázky nájdu uplatnenie u niekoho iného. Obraz má svoj život. V Holandsku som sa naučil, že galeristi na rube obrazu zaznačujú, kde bol odkedy dokedy vystavený. Keď som videl Holanďana Karla Appela v jednej zbierke, zozadu bol celý polepený a vravel som majiteľovi: neviem, či je krajší zozadu či spredu. Zasmiali sme sa, ale je skvelé, že obraz žije svoj život a je o tom aj záznam.
