Naplnili ste svoje životné plány? Čo vyplýva z monografie? Nemáte čo ľutovať?
Monografia bude mať štyristo strán a s prekvapením som si uvedomil, že ani tie neobsiahnu môj dlhý život a šesťdesiatročnú tvorbu. Kniha mapuje to podstatné, udalosti i tvorbu, ale myslím, že vzhľadom na prekvapenia, aké mi život pripravil, som svoje plány a sny mnohonásobne prekročil.
Foto: VEDA
Aké ste mali v detstve sny? Túžili ste napríklad zbohatnúť?
Všetci máme sny. Sníval som nielen v detstve. A skvelé je, že v živote sa mi splnilo aj to, o čom som ani nesníval! To, že som sa stal výtvarníkom, bola vec mojich daností, ale aj nedostatkov. Tie nedostatky prevažovali, našťastie som mal obrazotvornosť a kresliarske nadanie. Keď iné až tak neviete, nemáte z čoho vyberať. Bolo to jasné. Stálo ale pri mne šťastie, lebo svoje rozhodnutie neľutujem. Naopak, moje povolanie je aj mojím koníčkom, bohato mi naplnilo život. Dokonca ma uživilo, ale s bohatstvom to nemá nič spoločné! V našej profesii u nás zbohatnutie naozaj nehrozí! A v mojom prípade zvlášť.
Veď vy ste boli perzekvovaný. Ako ste sa s tým vyrovnávali? Boli historické okolnosti (vojna, totalita, invázia) iba nešťastím alebo aj výzvou?
Veru to neboli len historické udalosti, ale aj osobné dosahy na mňa a moju rodinu, ktoré z nich vyplynuli. Neraz mi prevrátili život naruby. Narodil som sa v jednej totalite, ktorú vystriedala druhá. V jej priebehu prišla ešte invázia s „normalizáciou“. Potom bola chvíľa slobody, a teraz tu máme niečo, čo sa dá ťažko pomenovať. Na jeden ľudský život je tých paradoxov neúrekom. A ako som sa vyrovnával? Nemusel som sa vyrovnávať, zostal som rovný. Vyrovnávať by sa mali pokrivení. To je hádam aj odpoveď na to, že nešťastia sú vždy súčasťou výzvy pre každú generáciu.
Foto: Foto J. Starovecký
Všetko to bude v monografii. Pri takýchto knihách bývajú však aj peripetie – vám išlo všetko hladko? Mali ste napríklad vybudovaný dobrý archív?
Musím sa priznať, že k monografii ma vedenie Vydavateľstva VEDA tlačilo niekoľko rokov a ja som opakovane uhýbal. Keď som sa blížil k ôsmej dekáde svojho života, bolo jasné, že uhnúť už nie je kam. Pri súhlase som mal rôzne pocity, a tie kladné neprevažovali. Vedel som, čo ma čaká a neminie. Desilo ma napríklad usporiadanie archívu s tisícami diel a položiek. Selekcia tvorby a výber obrázkov, množstvo komunikácie s odborníkmi, výber textov, rozhodovanie o koncepcii knihy, technické podrobnosti, ekonomické zabezpečenie a ďalšie detaily spojené s veľkým edičným projektom. To stálo predo mnou s dosť chabou nádejou, že starec "hlboko v penzii“ to zvládne.
Foto: Dušan Junek
Postihli vašu podstatu kunsthistorici? Vaša činnsoť je dosť pestrá.
To, čo robím, grafika vizuálnych komunikácií, je rozsiahla oblasť umenia. Je veľmi frekventovaná na verejnosti, ale na rozdiel od zahraničia máme minimum historikov a teoretikov umenia, ktorí sa tejto oblasti venujú. To sa odrazilo aj na monografii, kde zo štyridsiatich autorov textov je väčšina zo zahraničia.
Kto vám pomáhal?
Pod úvahami i kratšími textami sú podpísaní výtvarníci, historici umenia, spisovatelia, filozofi, publicisti, divadelníci, architekti, galeristi, básnici, pedagógovia. Zo Slovenska napríklad Tomáš Janovic, Štefan Šlachta, Martin Porubjak, Kornel Földvári, Pavol Vilikovský, Daniel Hevier, Stanislav Stankoci, Fedor Kriška a ďalší. Zo sveta prispeli do knihy aj viaceré legendy odboru – S. Fukuda, K. Nagai, I. Chermayeff, P. Ibou, L. Drewinski, I. Orosz, Z. Schubert, A. Le Quernec atď. Ľudia, ktorí moju tvorbu roky poznajú, sa pozreli na mňa vlastným pohľadom a podali o nej svoje svedectvo. Vážim si nielen tieto názory, ale i to, že vyjadrili svoj prístup k tvorbe, kde akcentovali premýšľavosť, zveličenie, jednoduchosť formy a humor. Všetko prvky mne blízke.
Foto: Dušan Junek
Aj sám ste niečo písali?
Čo sa týka môjho príspevku, napísal som ku kapitolám krátke úvahy v duchu, že ako človek i autor sa neberiem príliš vážne, lebo som presvedčený, že nadhľad je skvelý pomocník v živote. Už z charakteru nášho odboru vyplýva, že som celý život pracoval a tvoril pre ľudí a pri spracovávaní podkladov k monografii som sa musel zaoberať sám sebou. A to, priznám sa, bolo pre mňa najťažšie.
Povedali ste, že pre vás bola práca na monografii aj jediným spôsobom, ako prežiť svoj život znovu. Naozaj je taká ozajstná?
Myslím, že áno. Monografia má sedem kapitol, v úvodnej žmýka moju pamäť v obšírnom rozhovore dcéra Andrea, tiež výtvarníčka. Jej schopnosť pátrať a dávať do súvislostí mnohé z môjho života i tvorby, vyústili do odpovedí, ktoré prekvapili nielen ju, ale budú možno prekvapujúce aj pre čitateľov. Najširšia je, pravdaže, kapitola o kategóriách mojej práce. Obsiahlu esej o nich napísala legenda československého grafického dizajnu Jan Rajlich st. z Brna, dlhoročný znalec mojej tvorby.
Tí, čo ma poznajú, vedia, že moje nastavenie životných parametrov je optimistické, určite nie je bolestínske, aj keď mňa a našu rodinu život veľmi nešetril. V monografii sú pravdivé fakty, nejaké sťažovanie tam nenájdete. Vydavatelia – VEDA a SAV – od začiatku spolupracovali, a tak sa vytvoril schopný odborný tím. Historičky umenia Silvia Kružliaková a Mária Beňačková-Rišková mali na starosti editorstvo a odbornú redakciu knihy, vizuálnu koncepciu navrhol a realizoval mladý kolega Martin Mistrík a celý edičný projekt manažoval Pavel Vitek.
Foto: archív Dušana Juneka
Je to teda veľká spoločná práca. Máte rád slovenské umelecké prostredie?
Keďže moja vlastná tvorba sa celý čas spájala, ba prepletala s ľuďmi (a je určená pre široký okruh adresátov), tak dúfam, že to čitatelia nájdu v knihe. Sú v nej reflexie na prostredia, ktorými som putoval, tvoril, príbehy o mojich rodných Piešťanoch a priateľoch – tým je venovaná jedna celá kapitola.
Ale vás profesionálne prostredie aj vypudilo…
S domácim umeleckým prostredím to bolo u mňa skutočne špecifické, lebo hneď na začiatku výtvarného pôsobenia som bol z neho na dlhé roky umelo, ale nekompromisne vylúčený. Mohol som len sledovať, ako sa mne, osamelému bežcovi, okolitý kultúrny pelotón nemilosrdne vzďaľuje a moja šanca zaradiť sa doň je v nedohľadne. Keď k tomu pridám povahu introverta, tá situácia neveštila nič dobré. V celom tom marazme bolo azda pozitívne, že ma to zasiahlo mladého, v plnej sile, ktorú som mohol premeniť na nádej. Veril som, že situácia nebude trvať večne. Ani netrvala, i keď jej dôsledky nenávratne poznačili život mojej rodiny.
Foto: archív Dušana Juneka
A čo láska? Aj vaša manželka Věruna Melčáková je umelkyňa. Opierali ste sa o svoju múzu?
V monografii je kapitola Svet najbližší(ch). Pre mňa je najdôležitejšia. S manželkou Věrunou kráčame spoločne 54 rokov (teraz kvôli mojim kĺbom a pod ťarchou rokov už trochu pomalšie), dcéra Andrea, ktorá zostala z troch jediná, nás robí šťastnými. A k tomu naši psíci, to sú stále prekvapujúce potešenia, čo napĺňajú človeku život. Spája nás láska, tvorba a radosť z daru, že môžeme byť ešte stále spolu.
Venovali ste sa aj kreslenému humoru, ostrej politickej karikatúre. V jednom rozhovore sme spomínali Mariána Vaneka, s ktorým ste boli rovesníci a karikatúry ste si obaja odskákali. Keby som si dnes od vás objednala politickú karikatúru do novín, čo by ste nakreslili?
Výtvarnú cestu som začal pred šesťdesiatimi rokmi kresbami a karikatúrami. Humor ,aj keď len kreslený, je vždy tŕňom v oku akejkoľvek politickej garnitúre. O čo menej vzdelanostne a inteligenčne vybavenej, o to viac. Takže podľa toho som aj s Mariánom Vanekom dopadol. Na nedávnej výstave v Poľskom inštitúte v Bratislave som mal aj ukážky kresieb, ktoré sú vyše pol storočia staré, dávno zabudnuté. Keby ste si teraz u mňa objednali karikatúru, zvesil by som hociktorú z nich a nikto by neveril dátumu jej vzniku. Všetky bez zvyšku sú dnes aktuálne. Bohužiaľ.
