Vychádza z ilúzie, že každá žena je najprv princeznou, ale čas si z tej predstavy uberá, čo sa mu zachce. Umelkyňa vyjadrila tento imaginárny jav nápaditým spôsobom, ktorý obsiahol celý priestor galérie. Je to provokujúci projekt, o ktorom nám Martina Rötling porozprávala podrobnejšie a dodala aj pár slov o sebe. Žije totiž v Antverpách a na Slovensku sa s ňou často nestretávame. Výstava potrvá do17. januára, kurátorkou jej je Lucia Gavulová.
Ešte do polovice januára môžu diváci navštíviť vašu výstavu Neberte nám princeznú. Je to aj názov známeho muzikálu – ako projekty spolu súvisia? Má názov vyjadrovať, že každá žena sa musí vzdať princeznej v sebe, hoci nechce?
Odvolávam sa na muzikál, lebo vnímam jeho silnú rezonanciu v našej popkultúre. Zároveň som cítila, že vizuálne prvky prítomné v maľbách a kresbách na výstave, ako sú mašle, stuhy či perly, evokujú dievčenskosť a predstavu princeznovského sveta. Prostredníctvom diel však nechcem naznačovať, že by sa žena mala niečoho vzdávať alebo opúšťať mladosť. Skôr chcem upriamiť pozornosť na prirodzené plynutie času, ktoré sa odráža na koži každého človeka, vrátane žien. Hravosť, ladnosť a ženskosť pritom pretrvávajú a samotná výstava je oslavou tejto premeny.
Čiže zo starnutia netreba mať strach, vyjadrili ste to intimitou ľudského tela. Na čo ste sa zamerali?
Jednotlivé maľby a kresby zobrazujú prevažne makrodetaily ženskej kože, ale aj anonymné portréty, chrbty, šije a podobne. V týchto dielach analyzujem jemnosť pokožky a stopy, ktoré sa na nej odrážajú: vrásky, záhyby, jazvy, znamienka či odtlačky od oblečenia, fungujúce ako krátke vizuálne mementá toho, čo na sebe nosíme. Niektoré detaily sú zámerne komponované ako krajiny, napríklad bok s pokrčenou kožou, alebo sú doplnené trblietkami či kamienkami, ktoré divák postrehne až z bezprostrednej blízkosti. Najmä kresby z tejto výstavy pozývajú k pozornému objavovaniu detailov. Celý priestor je zároveň doplnený látkami, ktoré rozdeľujú galériu do viacerých častí (tvorivých plánov) a podčiarkujú mäkkosť tela.
Foto: Adam Šakový
Budete túto tému rozvíjať? Ide len o vaše telo, alebo vás zaujímajú aj iné telá? Ako ich skúmate?
Áno, budem pokračovať. V téme v podstate ešte len začínam. Ide o druhú výstavu v tomto roku, v rámci ktorej otváram tému kože. Celá séria diel aj môj výskum nesú názov Koža ako archív (Skin as an Archive) a jednoznačne v nej plánujem ďalej pracovať. Telesnosti a ženským témam so spoločenským presahom som sa venovala aj vo svojich predchádzajúcich sériách. Mám pocit, že ide o prirodzené pokračovanie mojej tvorby, ovplyvňovanej mojím vlastným prežívaním. Prvé námety vyplynuli z pozorovania seba samej, neskôr som však nachádzala inšpiráciu aj pri fotografovaní detailov tela priateľky. Niektoré motívy vychádzajú z náhodného pozorovania skutočnosti, iné sú výsledkom zámerného skúmania, hľadania pozície či úprav tela – napríklad v maľbách previazaných stuhou.
Ako dlho sa venujete tejto téme a čo vás k nej priviedlo?
Uvažovala som nad ňou už dlhší čas a zbierala som si fotografie a inšpirácie, možno tak počas posledných dvoch rokov. Ako som už spomenula, fascinovali ma odtlačky na tele, ktoré zanecháva oblečenie alebo spodná bielizeň, rovnako aj vznik nových vrások na miestach, kde to človeka môže až prekvapiť. Naplno som však začala maľovať a kresliť v januári 2025 počas rezidencie v Hájovni v Banskej Štiavnici. Práve tam som našla niekoľko zvieracích kostí a začala sériu kresieb Skin and Bone, v ktorej som konfrontovala tieto dva telesné materiály. Niekoľkotýždňový pobyt v Štiavnici bol pre mňa iniciačným momentom pre nové smerovanie v tvorbe.
Foto: Adam Šakový
Spomínate Banskú Štiavnicu, ale vy patríte k mnohým mestám. Ako to je?
Pochádzam z Bratislavy, maľbu som študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici a aktuálne žijem v Antverpách v Belgicku, na Slovensko sa však často vraciam aj kvôli výstavným projektom. Dlhé roky som sa venovala predovšetkým maľbe a ku kresbe či grafike som sa dostávala len okrajovo. Až prvý pobyt v Belgicku, v grafickej dielni, otvoril môj záujem o grafiku a neskôr aj o kresbu, ktorej sa dnes venujem rovnocenne popri maľbe.
Tvorí sa kresba rýchlejšie než maľba? Čo je náročnejšie?
Tvorba je pre mňa niečím absolútne prirodzeným, vnútorným pohonom a spôsobom uvažovania o svete. Najmä proces kresby vnímam ako takmer meditatívny akt, keďže ju budujem pomaly, vo vrstvách, a niektoré práce mi zaberú aj niekoľko týždňov. Verím, že táto pomalosť je z kresieb cítiť a pôsobí aj na diváka.
Foto: Adam Šakový
Čo pre vás znamená táto výstava? Ako by ste na ňu ľudí pozvalí? Môžu vás na nej návštevníci stretnúť?
Výstava Neberte nám princeznú je pre mňa veľmi dôležitá, pretože som na nej pracovala väčšinu roka 2025 a po prvýkrát som sa pokúšala vedome pracovať aj s architektúrou priestoru, na čo bola Station Gallery ideálnym miestom. Zároveň je táto galéria mojím domácim zázemím, v ktorom sa cítim dobre. Výstava mala pôvodne trvať len do konca roka, no na moje potešenie ju galeristka Radostina Doganova predĺžila až do 17. 1. 2026. V posledných týždňoch trvania výstavy som už, žiaľ, mimo Slovenska, ale bola by som rada, keby si diváci prišli pozrieť výstavu, najmä pre ten ženský, meditatívny moment, o ktorý som sa usilovala.
