Je to priam vesmír plný krásnych ľudí, domov, zámkov, ulíc, prírody a príbehov. Vo svojich grafikách zvečnila konkrétnych ľudí svojej generácie, ale pridala im na vznešenosti a pôvabe. Ľudí tak videla, lebo ich má rada.
A Naďa sama akoby vystúpila zo svojho obrazu. Vždy bola výraznou osobnosťou, na ulici si ju človek všimol. Vysoká, urastená a štýlová.
Šarmom trocha pripomínala speváčku Naďu Urbánkovú, s ktorou mala spoločné nielen krstné meno, ale aj imidžovú zvláštnosť – obe vlastnili celú zbierku okuliarov s atraktívnymi rámikmi a často ich striedali.
Skrátka, umelkyňa vždy vyzerala výborne a má svojrázny osobný prejav. Aj teraz, keď spolu telefonujeme, má svoj typický zvučný hlas a nestratila vtipnosť. Však kedysi vystupovala v Pravde v humoristickej rubrike Poradňa pre všetko!
Foto: WEBUMENIA.SK (SVK-SNG)
Stále sa o všetko zaujíma, hoci zdravie jej kladie prekážky. Kariéry sa musela vzdať už pred niekoľkými rokmi, keď spadla na eskalátore v obchodnom reťazci a dolámala sa.
Medzitým, v roku 2021, ovdovela, čo bol veľký zlom, lebo manžel, všestranný literát Janko Jankovič, bol nielen jej láskou, ale aj oporou. Boli spolu celý život a veľmi si rozumeli. Jeho tvár možno nájsť medzi postavami na Nadiných grafikách. Kreslila ho aj ako gréckeho boha!
Obaja, Naďa i Ján, boli živou súčasťou našej umeleckej scény. Vídali sme ich na vernisážach, ale aj v divadle – Ján Jankovič prekladal napríklad úspešného chorvátskeho autora Mira Gavrana. Obaja však aj písali.
Naďa vydala román o láske Jediné ráno (išlo v nej o vzťah výtvarníčky Kajetány Hanušovej k mladému spisovateľovi Markovi Hermanovi), v ktorom predstavila svoje cítenie a myslenie iným spôsobom, než je ten výtvarný. Písanie ju priviedlo v deväťdesiatych rokoch aj medzi slovenské spisovateľky, stala sa sympatizantkou Klubu Femina.
Foto: Naďa Rappensbergerová
Naďa Rappensbergerová-Jankovičová je vôbec veľmi kontaktný, kamarátsky človek. Vedela sa prihovoriť každému. S manželom patrili aj do kartárskych skupiniek, lebo slovenskí intelektuáli radi hrali napríklad preferans. Keď chceli byť Naďa a Janko sami, vypadli k moru. Celú noc sa vraj dokázala pozerať na príboj vĺn.
Mala aj obdobie, že sa pustila do maľby olejov, ale vrátila sa ku grafike. Tá jej najviac sedela. Čiernou a bielou dokázala vyjadriť všetko. Však po roku 1968 uviedla svoju protestnú výstavu grafikami na čiernej stene, čo stačilo, aby mala nepríjemnosti.
Jej tvorba aj neskôr svojsky reflektovala dobu. Presadila sa i v zahraničí. Prvú cenu získala napríklad na medzinárodnej výstave exlibrisu v Barcelone už v roku 1971.
Foto: Naďa Rappensbergerová, Ivan Kupec
Na vysokej škole bola žiačkou Vincenta Hložníka a bola vtedy aj jediná žena v ročníku. Dodnes na kolegov s láskou spomína. A stále býva v byte v Karlovej Vsi s výhľadom do lesíka. Nezatrpkla, hoci je aj zdravotne pripútaná k domovu.
Potvrdzuje predpoklad, že keď človek podá v živote výkon, ktorý stojí za to, teší ho aj deväťdesiatka. A unikajúce roky sú ako úroky v banke. Naďa Rappensbergerová-Jankovičová má stále svoj fanklub, jej grafické práce sú rokmi stále pôsobivejšie.
S nikým by ste si ju nepomýlili. Skrátka – jediná Naďa, ak môžeme použiť podobenstvo s názvom jej románu.
