Z javiska na plátno
Bedári z pera Victora Huga patria k najčastejšie adaptovaným literárnym dielam vôbec. Orsona Wellesa inšpirovali k vytvoreniu rozhlasového seriálu a o jednu z filmových verzií sa postarali už pionieri kinematografie bratia Lumièrovci, hoci dnešnému divákovi je asi známejšia verzia Billa Augusta z roku 1998, v ktorej si hlavné roly podelili Geoffrey Rush, Liam Neeson, Uma Thurmanová a Claire Danesová. Bedári sa dostali aj na divadelné dosky ako ambiciózny muzikál. Javiská celého sveta brázdi už od roku 1980. Pre Bedárov, ktorí priši do kín teraz, sa stal predlohou práve on.
Dej netreba veľmi predstavovať. Sústredí sa okolo Jeana Valjeana, bývalého trestanca, ktorý si na galejach pretrpel 19 rokov za zanedbateľnú krádež chleba. Po oslobodení sa pod falošným menom stáva váženým mužom, starostom a majiteľom krajčírskych dielní. No osudné stretnutie s dozorcom Javertom, ktorý sa medzičasom stal policajným inšpektorom, ho vracia do roly štvanca. Dáva sa na útek spolu s Cosette, dcérou krajčírky, ktorá po prepustení z jeho dielne zomrela v biede a chudobe. Príbeh sa odohráva na pozadí dramatických revolt v uliciach Paríža, do ktorých sa zapojí aj mladý Marius, pre ktorého vzplanie srdce dospievajúcej Cosette.
Spev a zase spev
Keď sa povie muzikál, je vcelku jasné, že sa bude veľa spievať a tancovať. Tanca v Bedároch veľa nie je, spev je, naopak, prakticky jediným výrazovým prostriedkom adaptácie Toma Hoopera, režiséra oscarovej Kráľovej reči. V praxi to znamená, že počas 158 minút zaznie na plátne až 50 hudobných čísel. Toto číslo netreba brať na ľahkú váhu. Pre nepripraveného diváka sa totiž ľahko môže tento filmový zážitok premeniť na úpenlivú túžbu po tom, aby "ľubozvučné“ melódie a dômyselné rýmy aspoň na malú chvíľu nahradili klasické repliky – či aspoň milosrdné ticho. Kvalitu textov piesní v tomto filme si navyše divák odkázaný na slovenské titulky veľmi neužije. Zjednodušeným prekladom spoľahlivo zabijú nejednu slovnú hru či pointu.
Kvalita speváckych výkonov hereckých hviezd ako Hugh Jackman, Russell Crowe či Anne Hathawayová je príjemným prekvapením, zaslúžia si tiež úctu za oduševnenosť svojich výkonov, ktorú pri spôsobe nakrúcania, ktorý Hooper zvolil, nemožno obísť. Na pľaci sa spievalo naživo a kamera hercov nemilosrdne zaberala bez jediného strihu počas celých výstupov. Počiatočné očarenie poctivým prístupom k muzikálnej práci však rýchlo vyšumí – rovnaký scenár sa totiž opakuje prakticky v každom výjave od začiatku až do konca snímky.
Plátno im nepridalo
Z filmu cítiť veľkú úctu k divadelnosti, čo je síce pochopiteľné, stráca sa tu však zmysel toho, čo vôbec môže javiskovej produkcii veľké plátno dať. Potenciál exteriérov totiž vo filme, ktorý pracuje takmer výlučne s detailmi tvárí, prípadne kulisami a počítačovou animáciou v masových scénach, ostáva celkom nevyužitý.
S pribúdajúcou minutážou opadá údernosť emócií, ktoré sú tu jednoznačne nosnou silou. Výnimkou sú scény s Helenou Bonham Carterovou a Sachom Baronom Cohenom v úlohách zlodejských krčmárov – kiež by sviežosť, humor a iskra, ktorú v dokonalej súhre táto dvojka prináša, dokázala vyvážiť melodramatickú ba až patetickú náladu väčšiny scén. Ale moc prebiť monotónnosť a ťažko stráviteľnú naliehavosť Hooperových Bedárov nemá žiaden z ich čiastočných úspechov. Ostáva teda obdivovať dokonalosť speváckych výkonov a estetických vízií jednotlivých výstupov a veriť, že film dokáže plne uspokojiť aspoň skalných fanúšikov jeho divadelnej predlohy.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
Bedári/ Veľká Británia 2012 / réžia: Tom Hooper / scenár: William Nicholson, Alain Boublil, Claude-Michel Schonberg, Herbert Kretzmer / hudba: Claude-Michel Schonberg / hrajú: Hugh Jackman, Russell Crowe, Anne Hathawayová, Amanda Seyfriedová, Helena Bonham Carterová, Sacha Baron Cohen a iní / slovenská kinopremiéra: 3. január
