Austrálsky bard pozná váhu silného albumu. Nahral ich hneď niekoľko. Ten najnovší sa volá Push the Sky Away a už teraz je jasné, že bude patriť k najlepším nahrávkam roka 2013.
Bard, ktorý nemusí robiť kompromisy
Nick Cave nikdy nerobil hudobné kompromisy. Každý, kto sa prehrabe jeho bohatou diskografiou, musí pochopiť prečo. Nepotrebuje to. Jeho texty sú plnohodnotnými básňami, ktoré od začiatku kariéry sprevádza rovnako výrazný hlas.
Nick Cave nie je spevák z televíznych estrád. Nespieva dokonale, ale s citom a hĺbkou. Aj preto vydržal na vrchole tak dlho. Začínal v polovici sedemdesiatych rokov ako člen austrálskej skupiny The Birthday Party. Už vtedy mal jedinečný spôsob vystupovania a schopnosť dokonale vyfrázovať náročné texty. Preslávili ho však až platne s jeho najvernejšou sprievodnou skupinou Bad Seeds. Spoločne nahrali niekoľko kultových albumov, vydali niekoľko úspešných singlov a niekoľkokrát obehli celý svet.
Nick Cave and the Bad Seeds aj vďaka tomu patria do kategórie nespochybniteľných hudobníkov. O ich hudbe si môžete myslieť, čo chcete, no spochybňovanie jej umeleckej hodnoty sa rovná bezcennému mudrovaniu. Nick Cave pritom nie je člen klubu najstarších pesničkárskych bardov. Má päťdesiatpäť, ale silou niektorých skladieb sa vyrovná aj sedemdesiatnikom Bobovi Dylanovi a Leonardovi Cohenovi. Na Caveovej novinke Push the Sky Away takých nájdete deväť.
Nový výraz zo starej školy
Je to už ich pätnásty spoločný album, prvý bez zakladajúceho člena Micka Harveyho. Ten spolu s Caveom zakladal jeho prvú kapelu The Boys Next Door, bol členom The Bithday Party a kľúčovou osobnosťou Bad Seeds. Na najnovšom albume však prázdno po jeho odchode necítiť. Nick Cave znie spolu so svojimi hudobnými spolubojovníkmi dokonca silnejšie ako na predchádzajúcej platni Dig, Lazarus, Dig!!!.
Push the Sky Away nahrával v nádhernej provensalskej dedine Saint Rémy de Provence. V starej vile z 19. storočia sa tam skrýva jedno z najlepších európskych štúdií, Studio La Fabrique. V dedine, v ktorej sa narodil Nostradamus a Vincent van Gogh prišiel o rozum, nahral Cave album, na ktorý by nestačili ani tri recenzie. "Neviem, táto nahrávka sa mi zdá v niečom úplne nová, nová spôsobom starej školy,“ vyhlásil Cave.
Spoluautorom každej z deviatich nových skladieb je multiinštrumentalista Warren Ellis. Do Bad Seeds prišiel v roku 1995 a odvtedy je Caveovým nerozlučným spolupracovníkom. Spoločne zložili niekoľko výborných soundtrackov a pôsobili v nedávno rozpadnutej skupine Grinderman. Ich umelecká spätosť rástla s každým z projektov, dozrela však až na Push the Sky Away.
Klenot bez hluchého miesta
Deväť skladieb utečie neskutočne rýchlo. Dohromady netrvajú ani štyridsaťtri minút. Už výborný singel We No Who U R naznačil, že Nick Cave sa vrátil k baladickému zvuku. Push the Sky Away je skutočne citlivý album. V každej zo skladieb pomalého tempa však cítiť tlak v pozadí. Je podobný ako na starých bluesových tradicionáloch. Vyžaruje krásu, no zároveň niečo temné. Atmosféru Wide Lovely Eyes, Water's Edge a Jubilee Street vyčistí až krehká Mermaids. Ta pôsobí ako by ju Cave napísal ešte v časoch úspešnej nahrávky Murder Ballads. Nostalgickú atmosféru však bez milosti ukončí nasledujúca We Real Cool. Aj pri nej je Cave vo vrcholovej forme.
Veľkolepé finále nekompromisného materiálu však iba príde. Rozbehne ho zaprášená Finishing Jubilee Street a zaklincuje takmer osemminútový opus Higgs Boson Blues. Počas neho sa už nedá pochybovať o tom, že Nick Cave nahral album zo starej školy. Nemá slabé miesto. Nemá. Ani po tridsiatom vypočutí. Vo chvíli, keď platňu uzavrie eponymná Push the Sky Away, to musí pochopiť aj ten najväčší hudobný skeptik.
Caveovi môže trofej za album roka zobrať jedine David Bowie. Ten však zatiaľ na turné nevyráža. Nick Cave sa však s neuveriteľne silným materiálom v našich končinách objaví hneď dvakrát. V júli na festivale Pohoda a 22. novembra v pražskej Tipsport Aréne. Nezmeškajte ho.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5
