„Mal som asi štyri roky, keď vysvitlo, že viem spievať,“ prezrádza hneď v úvode knihy Lipa. „,Na každom rodinnom stretnutí ma mama postavila na stôl a vyzvala ma, aby som niečo zaspieval. A všetci híkali: To decko vie spievať!“ Už od detstva sa Lipa učil hrať na hudobných nástrojoch – najskôr to boli husle, neskôr trúbka, v čase „veľkej gitarovej demokratickej revolúcie“ zase gitara.
Bol Cliffom Richardom
Vystupovať začínal Lipa začiatkom 60. rokov s kapelou Aliho Mauera, ešte počas štúdia na stavebnej priemyslovke v Košiciach. Po príchode do Bratislavy spolu s ďalšími študentmi architektúry a stavebnej fakulty pôsobil ako spevák a gitarista v skupine Struny, ktorá hrala predovšetkým repertoár britskej skupiny The Shadows. „Ja som bol Cliff Richard. Vtedy sa ešte v kapelách vlastná muzika prakticky nehrala.“
Foto: Forza Music 2013
Lipa v knihe spomína aj na obdobie, keď ako spevák a gitarista hrával v baroch na Západe namiesto džezu a bluesu nemecké šlágre. „Každý umelec musí ovládať remeslo. Aj abstraktný maliar by mal vedieť nakresliť strom či koňa,“ povedal k pôsobeniu, ktoré muzikantov z východu lákalo najmä honorármi.
Jeho prvou vlastnou sprievodnou kapelou bolo Combo Petra Lipu, ktoré vzniklo v roku 1977. Zatiaľ čo v rovnakom čase chodieval hrať na Západ so skupinou Hej, v Combe hrali džez. V Combe fungoval aj klavirista Peter Breiner, s ktorým Lipa zároveň niekoľko rokov tvoril džezové duo. Kniha neobchádza ani ďalšie zaujímavé spolupráce, napríklad s gitaristom Lubošom Andrštom, režisérom a textárom Milanom Lasicom či Fedorom Frešom, ale tiež spoločné vystúpenie s Bobbym McFerrinom. Bolo to v roku 1986 na Bratislavských jazzových dňoch. Tento festival Lipa spolu s basistom Milošom Paškom zakladal.
Bratislavská lýra a politika
Podieľal sa však aj na inom známom festivale. V roku 1989, keď na Bratislavskej lýre vystupovala Joan Baezová, pozvala si na pódium zakázaného speváka Ivana Hoffmana a organizátori mu vypli zvuk. V tom čase bol Lipa umeleckým riaditeľom Lýry. „Hoffman začal spievať svoj protestsong Nech mi nehovoria. Dobehol za mnou generálny riaditeľ, že čo spravíme. Povedal som, vydržme, dospieva, odíde a Baezová bude pokračovať. Riaditeľ sa pobral k mixážnemu pultu a prikázal zvukárovi vypnúť Hoffmanovi mikrofón. A bolo,“ spomína v knihe Lipa. „Bratislavská lýra bola pre mňa hudba, nie revolúcia. Za ťažké doláre si kúpila Joan Baezovú, nie Ivana Hoffmana,“ dodáva a opäť zdôrazňuje, že chcel na lýre hudbu, nie politiku."
Štrasserova a Lipova kniha je nielen detailným pohľadom do života hudobníka, ale je tiež čiastkovým náhľadom do toho, ako na Slovensku vznikali a fungovali tanečné aj džezové kapely a tiež je pohľadom do zákulisia organizovania prestížneho festivalu. Rozhovory sa však nevenujú iba hudbe. Prinášajú aj Lipove názory na politiku a politikov a mapujú, ako sa v jednotlivých obdobiach menila politická situácia na Slovensku. Dvojica bez zbytočného bulvarizovania neobchádza ani súkromie speváka. Jednoducho predstavuje Petra Lipu zo všetkých strán.
Čerstvý sedemdesiatnik Štrasserovi porozprával aj o tom, ako sa vo svojich rokoch cíti na pódiu. „Starí rockeri – to je v populárnej hudbe celkom nová skúsenosť. Pred týmito starými rockermi nijakí iní starí rockeri neboli. (…) V džezovom spievaní je to predsa len trochu iné, aj preto, že džez má sto rokov a nemá v sebe toľko rebelantstva ako rock. Starý džezmen nie je nič neprirodzené a nezvyčajné,“ povedal Lipa Štrasserovi. A pre čitateľov Pravdy v online rozhovore dodal: „Do dôchodku pôjdem vtedy, keď mladí muzikanti so mnou nebudú chcieť hrať a keď mi nebudú tlieskať diváci na koncerte. Ale verím, že súkromne budem spievať, kým budem vládať.“
