Sedem cien Grammy, niekoľko multiplatinových platní a štvrté miesto v rebríčku najlepší gitarista všetkých čias magazínu Rolling Stone. Tento rok oslávil Clapton neuveriteľných šesťdesiatosem rokov a stále sa nechystá do hudobného dôchodku. Dôkazom toho je najnovší album Old Sock, ktorý je kolekciou dvanástich najobľúbenejších skladieb gitaristu s veľavravnou prezývkou "Slowhand“ (pomalá ruka). Z hudobného darčeka sa však tentoraz teší viac interpret ako jeho fanúšikovia.
Koniec vydarenej bluesovej éry?
Za prezývku anglického hudobníka nemôže pomalé hranie, ale svojský prístup k vymieňaniu roztrhnutých gitarových strún. Eric Clapton si ich totiž menil priamo na pódiu za pomalého tlieskania publika. To bolo ešte v šesťdesiatych rokoch, keď bol členom legendárnej skupiny The Yardbirds. Odvtedy prešiel niekoľkými rovnako kultovými zoskupeniami a vždy hrával s tými najlepšími. Cream, John Mayall, John Lennon alebo B.B King. Clapton si vždy držal svoj štýl, silne poznačený odkazom starých bluesmanov. Práve preto bol úspešný aj ako sólový interpret.
Jeho diskografia je plná klenotov, no nájdu sa aj priemerné albumy na nešťastnom rozmedzí rocku a popu. V posledných rokoch však Eric Clapton vydával predovšetkým vydarené nahrávky. Všetky boli napáchnuté starým bluesom a táto poloha štýlotvornému gitaristovi vždy sedela. Do štúdia pozval B.B Kinga aj JJ Calea a všetko nasvedčovalo tomu, že na bluesovej vlne vyzretého hudobníka zostane až do konca kariéry. Novinkou Old Sock sa však Eric Clapton vracia ku klasickému blues rocku. Takému, ktorý ma bližšie ku gýču ako k poctivému hudobnému zážitku.
Nezáživný album, ktorý unavuje
Dvanásť skladieb, ktoré Claptona sprevádzali už od jeho detstva. Výborná kapela a vzácni hostia vrátane Paula McCartneyho, JJ Calea a Stevea Winwooda. Všetko nasvedčovalo tomu, že album Old Sock bude jednou z najvydarenejších nahrávok roka. Namiesto toho je dôkazom, že aj tí najostrieľanejší veteráni dokážu nahrať nezáživný album.
Eric Clapton si nevybral zlé skladby, no ich "vynovená“ interpretácia niekedy pripomína vystúpenie revivalovej kapely v zadymenej pivárni. Poslucháč počas päťdesiatminútovej cesty po Claptonových srdcovkách často dostáva pocit, že ich počul najmenej tisíckrát. Tým spoľahlivo upadá chuť počúvať Old Sock viac ako dvakrát po sebe.
Foto: Surfdog/Duck
Claptona začal na staré kolená opäť lákať gýč a výsledkom je presladená verzia hitu Still Got the Blues od Garyho Moora. Na Old Sock sa nájdu aj vydarené miesta, no v porovnaní s Claptonovými nedávnymi nahrávkami znejú ako unavené demo verzie zo štúdia. Angel, The Folks Who Live On The Hill, Goodnight Irene, All of Me a záverečná Our Love Is Here to Stay neiritujú presladenosťou a nevydareným reggae zvukom. Rozhodne však nepatria k najvydarenejším skladbám Claptonovej kariéry.
Legenda by si zaslúžila vydarenejší darček
Eric Clapton nahral album, ktorý poteší iba jeho najoddanejších fanúšikov. Old Sock nestrhne svojou hĺbkou ani originálnymi aranžmánmi. Práve to boli Claptonove najväčšie tromfy v uplynulých rokoch. Bol bluesovým gitaristom, ktorý nepotreboval komerčné hity, ale poctivý príbeh. Old Sock nemá ani jedno.
Dvadsiaty prvý album čoskoro sedemdesiatročnej legendy pripomína nevydarené rockpopové nahrávky z deväťdesiatych rokov. Vtedy sa starnúci interpreti snažili chytiť nový dych. Väčšinou neúspešne. Eric Clapton sa však o nič také nesnaží. Jednoducho nahral dvanástku svojich najúspešnejších skladieb v nevýrazných aranžmánoch. Old Sock možno spĺňa funkciu úsmevného darčeka ku Claptonovmu jubileu, no ako plnohodnotný a očakávaný album je jednoznačným sklamaním.
