Odznela jedna z kľúčových skladieb autora, triapolhodinová Music in Twelve Parts, ktorú možno počuť len v podaní autorovho súboru, iným interpretom nie je prístupná. Je to rozsiahly hudobný cyklus vyžadujúci na predvedenie tri celovečerné koncerty. Vznikol v prvej polovici 70. rokov a predstavuje zavŕšenie Glassovho obdobia vrcholného minimalizmu. Inštrumentár skladby, veľmi homogénny, predstavujú tri elektronické klávesové nástroje, z dychových flauty a saxofóny, plus dôležitý ženský vokál. Dohromady sedem účinkujúcich na čele s maestrom Glassom za klávesmi. Ten určuje posun skladby a zmenu jednotlivých „patternov“ dopredu.
Každá časť má priemerne od 13 až do 22 minút, má svoj osobitný charakter, charakteristický rytmus či výber tónov. Základom hudobného jazyka každej časti je permanentne pulzujúci rytmus a pravidelná štruktúra, obmedzený výber tónov a vo väčšine prípadov nemeniaca sa harmónia. Pri takejto silnej redukcii stavebných kameňov hudby je obdivuhodné, ako táto hudba napísaná v maximalistických rozmeroch vie byť zaujímavá a strhujúca.
Part 1 prináša hudbu idylickú, nanášanú v mäkkých pastelových farbách a v kontexte Glassovej tvorby až výnimočne preduchovnenú. Táto časť mala byť samostatnou skladbou, len náhoda primala Glassa rozšíriť ju o ďalších 11 častí na cyklus. Súrodosť inštrumentára je výnimočná, niekedy je ťažké rozoznať farbu saxofónov od vokálu a opačne. Ženský hlas spieva výlučne na solmizačné slabiky.
Rytmický posun prináša Part 2, je rýchlejšia, zmeny sú omnoho častejšie, klávesy v šestnástinových pradivách šliapu ako naolejovaná mašina, ktorá nebadane zrýchľuje. Hudbu akoby z diaľky, pripomínajúcu ozvenu, prináša časť tretia. Možno je to pozostatok zvuku veľkého tresku, útržky vesmírnych šumov. Znepokojujúco sa začína časť štvrtá, rytmus je nepravidelnejší, ako je v tejto skladbe zvyčajné.
Katarziu prinesie nasledujúca časť s transparentnou tónickou funkciou a radostnou náladou, ktorá je príkladom toho, ako Glass vie každý kus šťavnatej potravy vyžmýkať do poslednej kvapky.. Jemnou melanchóliou premknutá šiesta časť odhaľuje Glassovu schopnosť prinútiť našu pozornosť uberať sa cestou vnímania hudby z hľadiska rôznych rytmických perspektív.
Part VII sa začína „štandardne“ staticky, model sa však rýchlo rozvíja a prináša virtuózne variácie, kde dve skupiny súboru vstupujú do dialógu. Mne osobne znie posledný úsek, akokoľvek sa to zdá divné, swingovo. Sopranistka má skutočne čo robiť, aby sa vyhla zamotaniu jazyka v rýchlych slučkách. Úžasná neúnavnou silou letiaca vpred ôsma časť je rozbehnutý pacifický vlak, ktorý v maximálnej rýchlosti zaradí ešte vyšší prevod. Vokálna línia sa systematicky rozťahuje a zasa skracuje, napätie je na vrchole. Toto je asi najstrhujúcejšia časť celej megaskladby, tu si človek praje, aby znela donekonečna.
Glass vie prekvapiť, Part IX má tanečný začiatok, dychové nástroje omieľajúce svoj kvintakord, k tomu zodpovedajúce spodné línie, hudba sa však dosť rýchlo zmení, nastupujú neustále sa rozširujúce stupnice krútiace sa nahor-nadol. Po vyslobodení z klbka sa desiata časť a jej agresívne škriekajúce saxofóny dostávajú do opozície s mäkšími basovými figúrami. Speváčka má počas predchádzajúcej i tejto časti „tacet“, ako hudobníci označujú odmlčanie sa niektorého nástroja. Jedenásta časť pokračuje v rovnakom tóninovom okruhu, ale len na chvíľu, Glass začne na svoje pomery nezvyčajne harmonicky pracovať a pomaly otvára dvere do ďalšej miestnosti svojej tvorby.
Kolos uzatvára akýsi hudobný žart, kde sa Glass vyrovnáva s rokmi nenávideného učenia sa avantgardných seriálnych techník, odpor ku ktorým ho priviedol k radikálnej zmene hudobného myslenia.
Music in Twelve Parts je veľdielo, ale nie pre každého. Odovzdať sa 206-minútovej skladbe chce nezaťaženú myseľ a iný psychologický prístup, ako v hudbe od baroka po súčasnosť. Ako uvádza autor, nie pamäť a očakávanie, ale zvukový zážitok je kľúčom k jej počúvaniu.
Vystúpenie Philip Glass Ensemble znesie najvyššie hodnotenia, aj v porovnaní s dokonalou nahrávkou spred dvadsiatich rokov. Ľudský faktor a únava, samozrejme – a našťastie – zafungovali, nedá sa však neobdivovať neuveriteľnú hlasovú výdrž speváčky Lisy Bielawy, ale aj zvládnutie repetitívnych klávesových partov na čele s hudobným riaditeľom a producentom Michaelom Riesmanom, skvelo nastavený zvuk od dvorného ôsmeho člena súboru Kurta Munkacsiho, skvelí boli všetci.
