Vaša najnovšia pesnička už nie je o žúrovaní a resetovaní hláv, ale skôr o užívaní si vlastného pokoja. Starnete?
Jasné, veď starnutie je úplne prirodzená vec. Vekom aj my získavame nové skúsenosti a vnemy. Už nejde len o zabávanie sa po krčmách, ale aj o rodinný život, prácu… Keď sme boli mladí, rozšantení, vznikali pesničky s inou energiou ako teraz. Nálada piesne Keď sme sami vystihuje obdobie, ktoré prežívame teraz. Hrali sme ju už párkrát aj na koncertoch a ľudia na ňu, tak ako aj na staršie pesničky, veľmi dobre reagujú.
Dokážu štyridsiatnici ako vy osloviť aj mladšie publikum?
Asi áno. Aj naša nová pesnička je v štýle „starších chalanov“, ale máme veľmi dobré ohlasy aj od mladých ľudí, 20-, 25-ročných. Veľmi nás teší, že naša hudba zasahuje nielen našich rovesníkov, ale aj o generáciu mladších ľudí.
Má nová pesnička ambíciu osloviť práve mladšie publikum?
Pri popovej hudbe je vždy ambíciou osloviť čo najširšie spektrum ľudí. Ale človek nikdy nevie, ktorej skladbe sa to podarí. Pesničku V piatok podvečer sme nahrávali na platňu Víkend ako poslednú. Po mesiaci v štúdiu sme boli už unavení a trochu sme ju aj „odflákali“ – nenahrali sme ju úplne presne a zodpovedne. A zrazu sa z nej stal hit, niektorí ho dokonca označovali aj za novú slovenskú hymnu.
Skladba V piatok podvečer si asi nájde miesto aj na vašom novom albume…
Určite. Náš nový album bude vlastne dvojcédečko. Na jednom budú pôvodné nahrávky našich najväčších hitov a jedna-dve nové pesničky vrátane Keď sme sami. A druhé CD sme vymysleli ako zábavu. Budú na ňom tiež naše pesničky, ale prespievané inými kapelami – mladšími, ale aj staršími. Bude tam Polemic, Para, Marian Čekovský, Le Payaco aj Vidiek… Kapely a ľudia, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás.
Chceli ste aj počuť ich verzie? Radili sa s vami, ako na to?
Ja som im len povedal: Vyberte si pesničku, ak nie je obsadená, pustite sa do nej a urobte si ju, ako len chcete. Ide aj o ich vlastnú prezentáciu, takže sme sa im do toho nestarali.
Za svoju kariéru ste odohrali vyše tisícky koncertov. Viete si vôbec hranie rovnakej pesničky po 765-krát ešte stále užívať?
Veľmi dôležitý je pre nás dobrý zvuk na pódiu. Keď cítime každý tón a každého muzikanta, vieme do hrania dať úplne všetko. Našťastie dnes sa už aj na Slovensku používajú profesionálne systémy, ktoré bežne vídať aj v zahraničí na koncertoch veľkých hviezd, a 80 percent koncertov je po tejto stránke v poriadku.
Foto: Ivan Majerský
A čo múza? Nerodia sa nápady v hlave s pribúdajúcim vekom ťažšie a ťažšie?
Určite áno. Človek má pocit, že všetko už v živote vymyslel a povedal a nachádzanie tém je trošku zložitejšie. Ale každá životná fáza ponúka umelcovi určité témy, hoci sa pesničky rodia pomalšie. Čo sa týka hudobnej stránky – každá kapela má svoj zvuk, svoju harmóniu, melodickosť.
Netúžite urobiť „na staré kolená“ niečo úplne iné ako doteraz?
Každá kapela má svoj zvuk, svoju harmóniu, melodickosť. Hudba vychádza z ľudí, ktorí ju skladajú, a prejavuje sa v nej ich spôsob myslenia. Urobiť úplný úlet, niečo diametrálne odlišné, to si neviem veľmi predstaviť. Skôr sa snažíme o trochu iný zvuk ako v predchádzajúcich pesničkách – dodávame nástroje, ktoré sme nepoužívali – kontrabas, perkusie…
Je pre kapelu výhodou, keď ju poslucháč dokáže ľahko rozoznať od konkurencie? Alebo skôr naopak, pretože to znamená, že všetky pesničky znejú podobne?
Ďuďo nie je typ dokonalého spevák, ale jeho hlas je nezameniteľný. Sme radi, keď nás vedia ľudia v záplave iných pesničiek rozoznať, lebo tej hudby je dnes veľmi veľa. Takže si myslím, že je to skôr výhoda.
Vaša kapela hrá v rovnakej zostave od svojich začiatkov. Vyskytli sa v tomto „manželstve“ aj krízy?
Naozaj vážne nikdy. Ani raz sme si nepovedali, že stačilo a končíme. Samozrejme, vyskytnú sa krízové situácie, ale najmä pri tvorbe. Jednému sa nepáči text, druhému hudba – na tvorivých veciach sa vieme pohádať. Ale životne sme usadení a kapela funguje ako rodina.
Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby kapela vydržala? Pomohol fakt, že sa poznáte od tínedžerských rokov?
Hlavne treba, aby členovia kapely boli rozumní a aj v tých ťažších situáciách sa vedeli dohodnúť a porozprávať sa spolu o problémoch. Musia si jeden druhého vážiť, a najmä chcieť spolu hrať. Ani my sme nezakladali kapelu s tým, že bude tak dlho fungovať. S Ďuďom sa poznám od troch rokov z Nezábudkovej ulice v Ružinove, kde sme spolu vyrastali. Ľudsky sme si všetci veľmi sadli, spolu sme naberali skúsenosti a plavili sa jednou riekou. Možno je výhoda, že sa poznáme tak dlho, ale aj v tridsiatke môžete stretnúť niekoho, kto vám úplne sadne. Sám mám jedného priateľa, s ktorým som sa spoznal asi pred ôsmimi rokmi a dnes je jedným z mojich najlepších kamarátov.
Keď sa pozriete do svojho okolia – aké sú najčastejšie príčiny rozpadov kapiel?
Silné egá. Keď je ego silnejšie ako spoločný cieľ, tak prirodzene prichádza rozpad. A to sa netýka len kapiel, ale aj manželstva či korporácií. Stáva sa tiež, že členovia kapely dospejú a po pár rokoch si povedia: „To sme nemuseli takto riešiť, poďme si ešte zahrať, veď sme kamaráti.“ A fungujú ďalej.
Bolo niekedy aj vaše ego priveľké?
Mám za sebou aj zopár takých momentov. Kapela si ma posadila a povedala: „Pozor, trochu uchádzaš, nie je to celkom tak, ako si ty myslíš.“ A ja som rád. Veď kamaráti sú aj na to, aby človeku povedali, že možno nie je na správnej ceste.
To je asi moment, keď by sa možno iná kapela rozpadla, nie?
Presne tak. Ale človek si na druhej strane uvedomí, že ide o blízkych ľudí, ktorí to s ním myslia dobre, aj keď sú niekedy ostrejší. A výsledok je, že sme stále tu.
Spomínate si ešte na chvíľu, keď vaša pieseň prvýkrát zaznela v rádiu?
Veľmi dobre. Bolo leto, sedeli sme v krčme na záhrade, popíjali sme pivko – a zrazu zaznela naša pesnička z Fun rádia a my sme ostali úplne ako obarení: „Našu pesničku hrajú v rádiu!“ Dovtedy sme to považovali za niečo nedosiahnuteľné, tak ako vydanie albumu. Keď sa nám podaril aj ten, boli sme tiež úplne paf.
Nestúpla vám sláva do hlavy?
Keď sme boli mladí, boli sme takí drzáni. Nesprávali sme sa úplne podľa pravidiel slušného správania.
Ako sa to prejavovalo?
Napríklad sme boli na udeľovaní nejakých cien a hádzali sme po slávnych interpretoch pomaranče. Boli to také hlúposti. Zrazu sme začali stretávať ľudí, ktorých sme ešte pred rokom videli len v televízii, a boli sme nevychovaní. Vtedy sa nám to zdalo veľmi zábavné, ale keby dnes niekto po mne hodil pomaranč, pousmial by som sa – a možno by som mu dal aj po zadku.
A vám nikto vtedy nedal po zadku?
Nuž, hovorilo sa o nás, že sme drzá kapela a prestali nás pozývať na takéto muzikantské akcie. O rok-dva sme sa upokojili, začali sa správať normálne a odvtedy je všetko v poriadku. K mladosti takéto malé výčiny asi patria.
Vy ste najviditeľnejší člen kapely, hoci nie ste spevák. Prečo?
V kapele vždy musí byť jeden člen, ktorého ľudia s tou značkou vedia identifikovať. U nás to trochu netradične a možno nie celkom šťastne nie je spevák. Ďuďo je však skôr introvert, nevyhľadáva mediálne záležitosti a nehrnie sa ani robiť rozhovory. Nakoniec zo situácie samo vyplynulo, že som sa chopil tejto úlohy. Som z nás najväčší exhibicionista, rád veľa rozprávam – s manažérmi, organizátormi, novinármi. Túto prácu musí mať človek aspoň trochu rád.
Vy kapelu zároveň manažujete. Je lepšie, keď je manažér zároveň členom kapely?
Úplne na začiatku sme mali manažéra Martina Sarvaša. Bol v tejto brandži dlhšie a veľa nás naučil. V zahraničí majú veľké kapely manažmenty, ale na Slovensku je neraz manažér zároveň člen kapely.
Nechýba vám potom trochu pohľad zvonku?
Na to máme blízkych ľudí – rodinu, priateľov. Pustíme im, čo sme stvorili, a oni nám povedia svoj názor – a nie vždy sú to len chvály. Okrem toho, aj keď manažér nie je členom kapely, stále je súčasťou tímu, takže tiež vždy nemusí mať odstup.
Nehanbíte sa povedať, že napríklad krsty albumov plánujete tak, aby boli zaujímavé aj pre bulvárnejšie médiá. To nie je medzi slovenskými kapelami až také časté.
To áno, ale vždy sa držíme svojich hraníc. Krst nášho albumu Ty a ja na Lomnickom štíte bol z tohto hľadiska dobý nápad. Ale v živote by sme v rámci komercie nešli robiť veci, ktoré dnes bežne vídavame na titulkách časopisov. Nikdy by sme sami nevolali do redakcie, aby nás prišli nafotiť, že budeme napríklad opití. Hovorí sa, že keď človek v našej brandži nie je v médiách, tak nežije. Ale máme svoje hranice, ktorých sa držíme.
A čo komerčná hudba, vyhovuje vám alebo hľadáte radšej alternatívu?
Neviem, čo je komerčná hudba. Komercia môže byť aj Pitbull, ale aj Mumford & Sons, ktorá je najmä v zahraničí veľmi hraná, hoci ide o alternatívnu kapelu. Všetko, čo sa dostane k ľuďom, môže byť komerčná hudba, lebo predáva albumy, lístky na koncerty, tričká… A pritom môže byť veľmi príjemná alebo, na druhej strane, diskotéková odrhovačka. Komerčná hudba je taká, ktorá predáva.
Momentálne sa snažíte dosť komunikovať aj cez Facebook, je internet pre kapelu dôležitý?
Je dnes jednou z najdôležitejších vecí. Facebook a Youtube vedia kapele veľmi pomôcť najmä dnes, keď sa až toľko pesničiek nedostane do televízie a z rádií ich tiež počuť menej ako kedysi. Pre komunikáciu s fanúšikmi sú tieto dva kanály najdôležitejšie.
A čo ďalší fenomén internetu – sťahovanie hudby? Prekáža vám, keď si niekto stiahne vašu pesničku?
Mne osobne nie, hoci hovorím trošku proti nám. Z prieskumov viem, že mladí ľudia nechápu, prečo by mali za hudbu platiť. Pirátstvo je veľmi rozšírené – stiahnuť si niečo do mobilu alebo počítača je otázkou pár minút. V budúcnosti sa treba sústrediť asi skôr na suveníry pre fanúšikov, ako sú tričká a podobne. Tie si ľudia kúpia radšej ako hudbu, ktorú majú všade zadarmo.
Niektorí hudobníci tvrdia, že vďaka sťahovaniu sú populárnejší a majú viac práce. Súhlasíte?
Môže na tom niečo byť. Čím viac ľudí si pesničku stiahne, tým viac sa k ľuďom dostane a možno ich príde viac aj na koncert. Aj samotné nahrávky sa dnes dajú urobiť lacnejšie ako v minulosti a kapela do nich môže investovať časť peňazí z koncertov.
Spomenuli ste, že v rádiách a televíziách je menej priestoru pre slovenskú hudbu. Je to podľa vás zlé?
Všetko je tak, ako má byť. Slovenskej hudby je trochu menej, aj keď možno ide len o zdanie, pretože viacero umelcov začalo spievať po anglicky. Mám pocit, že je to ako vždy. Po revolúcii fungoval ešte Elán, Team, potom prišiel dancefloor a gitarová pesničková hudba išla do pozadia. Po čase poslucháčov omrzel aj dancefloor, Rišo Müller vydal singel Cigaretka na dva ťahy, my sme spravili Vetroň, IMT Smile Ľudia nie sú zlí. Teraz prišlo zas obdobie hip-hopu a tanečnej hudby.
Rozmýšľali ste aj vy niekedy nad nahraním pesničky po anglicky?
My určite nie, naša sila je aj v textoch a chceme, aby im rozumel každý.
Prekáža vám to na iných slovenských umelcoch?
Spievanie v „broken English“, čiže skomolenej angličtine, je mi trochu smiešne. Ale ak je pieseň správne zaspievaná a vyfrázovaná v dobrej angličtine, vôbec mi to neprekáža.
Tento rok bol trinásty ročník festivalu Žákovic Open, ktorý organizujete. Ako vznikol?
Celkom nevinne. Naša rodina má v Trenčianskych Bohuslaviciach chalupu a keď sme boli mladší, chodili sme tam na týždňové sústredenia. Miestny krčmár Marián Žákovic a jeho žena Katka nám navrhli, aby sme v jeden piatok zahrali pre dedinčanov koncert. Vylepil plagátik, že kapela Hex bude v krčme Pod orechom, a nakoniec prišlo asi 200 – 300 ľudí. Bolo to veľmi príjemné. Hrali sme len tak, bez pódia. O dva roky sme si takýto koncert zopakovali a zavolali sme aj kapely Hogo Pogo a Le Payaco. Slimák z Hogo Pogo vykríkol vykríkol „Toto je nultý ročník Žákovic open!“ a tak vzniklo meno festivalu. Robíme ho každý rok, ide o malý, ale veľmi príjemný rodinný festival.
Aj napriek tomu, že naň chodí už niekoľko tisíc ľudí?
Chodieva asi dva a pol tisíca až tritisíc ľudí – aj podľa počasia. Toto leto sme trochu bojovali s horúčavami, ľudí viac lákalo kúpanie, inokedy je zas problémom dážď. Tie tri tisícky návštevníkov sú akurát a keďže festival sa odohráva na maličkom priestore, ľudia sa postretávajú a je tam fajn.
Nedávno ste založili vlastnú reklamno-eventovú agentúru. Chceli ste zužitkovať práve skúsenosti z organizácie festivalu a manažovania kapely?
Jedno s druhým. Agentúru som založil s Fefem a Jurajom Vitézom, bubeníkom z Le Payaco. On robil štyri roky v reklamnej agentúre, ktorá je súčasťou nadnárodnej spoločnosti, takže má z tejto oblasti skúsenosti. Rozhodli sme sa, že budeme ponúkať naše skúsenosti a služby s novou energiou. Viaceré agentúry sú na našom trhu už veľmi dlho a ľudia v kreatíve sa točia dookola. Tak sme si povedali, že trochu novej krvi nezaškodí.
Spoločné podnikanie už naštrbilo nejedno kamarátstvo. Nebojíte sa?
Záleží vždy na pocite. S oboma chalanmi sa poznáme veľmi dlho a veľa o sebe vieme. Keď treba zapnúť, zapneme a „makáme“. Najdôležitejšie v živote je totiž práve robiť veci poriadne, aby to malo hlavu a pätu.
Podnikateľské prostredie dnes na Slovensku vraj nie je ideálne. Čo vy na to?
Čo je dnes vo svete ideálne? Mám pocit, že roky, keď bolo tak strašne dobre – asi päť šesť rokov nazad, keď bola ekonomika ešte hore, sa žilo nereálne. Teraz za to trošku pykáme, ale toto je realita. Určite to nie je jednoduché, ale snažíme sa pracovať tak, aby klienti boli spokojní a vyhľadávali naše služby.
Je toto vaša prvá „klasická“ práca?
Ako muzikanti sme od začiatku súkromní podnikatelia, ale kapela funguje troška inak. Okrem brigád chodím do práce dennodenne od deviatej do piatej po prvý raz. V robote však trávim viac ako štyridsať hodín, lebo aj keď nie som fyzicky v práci, mám kopec telefonátov, riešim veci až do noci, rozmýšľam nad projektmi. O podnikateľoch si mnoho ľudí myslí, že jazdia na drahých autách a nič nerobia, ale nie je to ani zďaleka pravda. Podnikanie totiž nie je práca, na ktorú môžete po piatej zabudnúť. Vlastnú firmu má človek v hlave stále.
Ale k mladosti asi patria takéto malé výčiny. Z čoho máte lepší pocit – z vydareného koncertu alebo zo spokojného klienta?
Nikdy som o tom takto nerozmýšľal, ale možno sú tie pocity v niečom podobné. Keď sa vydarí koncert, v žilách koluje skvelý adrenalín. Keď človek vidí, že klient je nadšený z jeho nápadov a vie urobiť aj obchodnú stránku veci tak, aby boli obe strany spokojné, je to tiež vynikajúci pocit. Vtedy si povieme, asi niečo v tej hlave máme.
