Bratislava je síce podstatne väčším mestom ako Ľubľana, no ich reprezentatívne telesá sú rovnocennými súpermi. Napokon, obe viedol Emmanuel Villaume, dodnes inšpiratívny šéfdirigent našich filharmonikov. Aj vďaka jeho entuziazmu a schopnosti burcovať hráčov k maximu, no rovnako zásluhou dramaturgie BHS, mohol otvárací koncert zostaviť ponuku zakotvenú v 20. storočí. Napokon, tá dominovala aj prvej časti Slovincov. Je správne prízvukovať, že vôbec nejde o epochu (najmä v jej stredovej zóne) súčasnú, veď dnes píšeme oveľa vyšší dátum. A publikum, najmä mladé, tento fakt vníma a v potleskoch zreteľne oceňuje. Že Reduta nebola plná, je už témou inou. Tratil, kto nebol. Cena vstupeniek výhovorkou nemôže byť.
Prvé tóny festivalu patrili Eugenovi Suchoňovi a jeho stručnému študentskému dielu Malá suita s passacagliou. Po ňom sa svetoznámy maďarský sólista Miklós Perényi zahrúžil do Cello Concerto Grossa svojho rodáka Pétera Eötvösa. Autor, aj na opernom poli trocha enfant terrible (v Troch sestrách určil ženské roly kontratenorom), svojráznosť rukopisu potvrdil v skladbe, kde sólové violončelo stojí v konfrontácii s rovnakou nástrojovou sekciou a napokon tá vstupuje do dialógu s plénom.
Filigránska rytmika, množstvo nápadov a zvratov držali v napätí. Stravinského Svätenie jari vystaval dirigent ako pevný monument s prúdom farieb, kontrastov a kulminácií. Pred sto rokmi poburovalo disonanciami, dnes už je skôr klasikou.
Ľubľančania pod taktovkou elegantného, precízneho a plastického chorvátskeho dirigenta Ivana Repušića začali formálnejšou Škerjancovou Slávnostnou predohrou a večer uzavreli obľúbenou, detailne vypracovanou Symfóniou d mol Césara Francka. Šokujúcim vrcholom oboch večerov sa stal Lutoslavského Koncert pre violončelo a orchester, zimomriavky vyvolávajúca výpoveď (dramatický duel medzi nástrojom a orchestrom) v strhujúcom podaní sólistu Johannesa Mosera, dirigenta Ivana Repušića a Slovinskej filharmónie.
