Pred dvoma rokmi na pôde Bratislavských hudobných slávností oslnil na čele "svojho“ Symfonického orchestra RAI z Turína a tak dvojica tohtoročných vystúpení veštila večery v pravom slova zmysle festivalové.
V prvom zdvihol taktovku pred slávnou históriou opradeným Orchestrom národnej Akadémie Santa Cecilia z Ríma, aby v programe zloženom z diel súčasníkov Mauricea Ravela (hudba k baletu Moja matka hus a poéma La Valse) a Ottorina Respighiho (Rímske fontány a Rímske pínie), preukázal svoju afinitu k francúzskej a talianskej hudbe z prvej štvrtiny 20. storočia. U oboch autorov, architektonicky perfektne vystavaných, odkryl Valčuha neobyčajne široké spektrum orchestrálnych farieb a dynamických nuáns. Program vyústil do extatického "stereo“ finále, znásobeného umiestnením časti dychovej sekcie na balkón.
Po bravúrnom výkone Accademie di Santa Cecilia nesmel Juraj Valčuha nastavenú latku kritérií podliezť ani so Slovenskou filharmóniou. Tá spolu so Slovenským filharmonickým zborom, dôkladne pripraveným Blankou Juhaňákovou, má Verdiho Messa da Requiem hlboko zažité z mnohých interpretácií. Valčuhova však niesla výraznú pečať osobnosti.
Bol to prienik do najhlbšej podstaty partitúry, priam lekárnické váženie pomeru duchovného rozjímania a operného pátosu, aké Verdi v zrelom veku do zádušnej omše zakódoval. Vybrúsený názor, inšpiratívne gestá a charizma, akými 37-ročný dirigent oplýva, vyburcovali orchester a zbor k výbornému výkonu.
Zo sólistov zopakoval svoj zrelý prístup k basovému partu hlasovo impozantný Peter Mikuláš. Terézia Kružliaková upútala tmavým, mäkkým mezzosopránovým timbrom a výrazovým zanietením. Popri nej Anna Samuil bola farbou a obsahom sopránu chudobnejšia. Nie celkom vyrovnane pôsobil tenor Khachatura Badalyana.
