Pozornosť publika však právom na seba strhol impozantný zjav ruského pianizmu klavirista Boris Berezovsky. Umelec s povesťou nevšednej techniky a klavírnej inteligencie, nadhľadu, ovenčený uznaním na viacerých kontinentoch. Počas brilantnej interpretácie dvoch náročných diel hudby 20. storočia, koncertov pre klavír a orchester – Prokofiev a Šostakovič – sme vnímali Berezovského klavírne majstrovstvo ako prejav hlbokej úcty voči autorom. Bol vo všetkých parametroch presvedčivý, strhujúci, dramaticky expanzívny, so zmyslom pre nenapodobiteľné ironizmy ruskej klavírnej tvorby, jej tklivý lyrizmus aj výbušný temperament. Berezovsky ako jaguár za klavírom.
V dejinách hudobného nástrojárstva bude navždy zapísané, že v sobotu mal v Bratislave svetovú premiéru nový päťstrunový sláčikový nástroj z dielne brnianskych husliarov ateliéru Bursík. Na koncerte v Redute zaznela premiéra koncertantnej skladby Mariána Lejavu Exstinctio – lament concerto op. 15 pre sláčikový nástroj milanolo a komorný orchester v podaní Bratislava Contemporary Players SOOZVUK a slovenského huslistu, violistu a teraz už aj „milanolistu“ Milana Paľa. Bol iniciátorom nástrojárskej fúzie, spájajúcej prednosti huslí a violy v jednom inštrumente. Je totiž u nás jediným huslistom, ktorý hrá koncertne aj violovú literatúru. Svoje interpretačné majstrovstvo predstavil v úplne novom svetle. Skladba Mariána Lejavu bola mimoriadne náročná. Sláčikový inštrument milanolo sa zaskvel vďaka Paľovej extenzívnej výrazovosti ako inšpiratívny prvok, ktorý nepochybne zaujme slovenských, ba trúfam si predpovedať aj zahraničných skladateľov. Vyvolá možno inváziu diel pre nový husliarsky zázrak.
Paradoxne, aj keď názov skladby v latinčine znamená zničenie, záhuba, Lejavova kompozícia pre tradičné sláčiky a päťstrunové milanolo predstavuje akt zrodu novej línie husliarskeho remesla. Veľmi zaujímavé boli aj ostatné diela z koncertu, ktorý predstavil mimoriadne podnetnú tvorbu skladateľov združenia SOOZVUK – Papanetzová, Groll, Koňakovská, Milakovič, Lejava.
Tohto roku pribudli koncerty, na ktorých dramaturgia zaradila po dvoch skladateľoch. Určite sem patril piatkový haydnovsko-mozartovský koncert Pražskej komornej filharmónie. Orchester exceloval pod taktovkou ústredného dejateľa a znalca historicky poučenej interpretácie – dirigenta Milana Turkoviča. Ich stvárnenie Haydna a Mozarta sa vyznačovalo hlbokým porozumením pre klasicistickú formu, štýl, tému, motivickú prácu a precízne frázovanie. Hudobné myšlienky získali zvonivú jasnosť a zrozumiteľnosť.
Vrcholom večera bolo vystúpenie maďarského trubkára Gábora Boldoczkého, považovaného za virtuóza mimoriadnych kvalít. Haydnov Koncert pre trúbku a orchester Es dur v Boldoczkého podaní ostane dlho nedostihnuteľnou interpretačnou métou.
