Napriek tomu, že v osobnosti Jána Levoslava Bellu nachádzame pozoruhodného predstaviteľa našej hudobnej histórie, jeho dielo sa na koncertných pódiách objavuje sporadicky. Tým väčšmi potešila skutočnosť, že úvod koncertu patril jeho piesni Bergglocke (alebo Vianoce na cintoríne) pre soprán a orchester. Zaujímavosťou je, že partitúra skladby, ktorú Bella skomponoval po smrti najmladšej dcérky na text básnika s podobným osudom Michala Alberta, bola znovuobjavená iba v roku 2007, keď (po jej rekonštrukcii Vladimírom Godárom) zaznela aj v novodobej premiére. Interpretácie sa zhostila sopranistka Eva Šušková, ktorá sa v ostatných rokoch suverénne vyprofilovala ako vynikajúca interpretka najmä v oblasti súčasnej hudby. Svoju všestrannosť a zmysel pre romantickú piesňovú tvorbu potvrdila veľmi prirodzeným, štýlovým, textovo zrozumiteľným a pritom výrazovo citovým stvárnením skladby.
Večer pokračoval Koncertom pre klavír a orchester fis mol Alexandra Skriabina, kde sa ako sólista predstavil popredný ruský klavirista Alexei Volodin. Klavír bol Skriabinovým obľúbeným nástrojom, o čom svedčí množstvo skladieb preň skomponovaných a dozaista neprekvapí, že i v klavírnom koncerte očakáva sólového interpreta nejedno technické úskalie. Do interpretácie skladateľovho jediného koncertantného diela, oplývajúceho romantickými a v mnohom ruskou melodikou inšpirovanými pasážami, vložil Volodin dušu. Spod jeho rúk plynulo zneli virtuózne kaskády zvuku, dynamicky i výrazovo adekvátne a citlivo diferencované, od plného pianissima až po šťavnato znejúce forte.
Spoľahlivým partnerom v oboch prípadoch (až na drobnú kolíziu v súhre v 3. časti koncertu) bol orchester pod vedením Vladimira Fedosejeva. Očakávaný vrchol večera prišiel opäť s tvorbou ruskej proveniencie, a to azda s jedným z najzávažnejších diel Piotra Iľjiča Čajkovského. Hoci nejde v prvom pláne o programovú skladbu, vo svojej Štvrtej symfónii f mol z roku 1877 zhmotnil autor na ploche štyroch častí viaceré osobné krízy, ktoré vyústili dokonca do pokusu o samovraždu, prelínajúce sa zároveň s čoraz zložitejšou, bezútešnejšou situáciou Ruska na konci 70. rokov 19. storočia.
V tomto prípade možnosť blysnúť sa dostal výlučne orchester spolu s hosťujúcim dirigentom. Interpretácia Čajkovského symfónie mala v ich podaní silu, emóciu i logickú výstavbu podporenú účinným exponovaním tém, pôsobivým zmyslom pre gradácie a fantazijné osvieženie pomedzi to priniesla subtílnejšia 3. časť s vlniacou sa dynamikou s pizzicatami v sláčikoch a v jemných dimenziách vedenými dychovými nástrojmi.
Vladimir Fedosejev bez zbytočne okázalých gest (a vzhľadom na pokročilý vek obdivuhodne) priviedol orchester k výkonu, ktorý bol záveru Bratislavských hudobných slávností nesporne hoden.
