Muž v klobúku
Album Sequel To The Prequel je treťou štúdiovkou Dohertyho druhej kapely Babyshambles a komu sa jeho predchádzajúce počiny pozdávali, nebude sklamaný. Dvanásť skladieb je už klasicky žánrovo rozmanitých, nájdete tam punk, reggae tóny aj smutné balady. Všetkému kraľuje Dohertyho vokál, ktorý je navonok a zrejme aj účelovo odfláknutý. Na rozhraní barového recitálu v štýle Toma Waitsa a britpopovej melodiky si známy zhýralec zadefinoval svoj autorský prejav, aj keď ten nemusí lahodiť všetkým.
Práve jeho originalita v kombinácii s beatnickou poetickosťou textu si však získali priaznivcov, čo okrem iného dokazuje aj úspech jeho nedávnych vypredaných klubových koncertov v Bratislave. Muž v klobúku, sám s gitarou, prípadne v sprievode kapely, ktorá nemusí byť práve striktne profesionálna, si nepochybne vie podmaniť poslucháča nielen naživo. Nahrávka totiž opäť dokazuje, že Doherty má schopnosť preniesť intimitu svojich vystúpení aj do vašich reproduktorov.
Takže základný bod, ktorý by mal pre úspech u svojich lačných fanúšikov splniť, sa mu podarilo zvládnuť na výbornú: Sequel To The Prequel je primerane osobný. Zahŕňa v sebe uveriteľné výpovede, či už o srdci zlomenom na dve časti (Nothing Comes To Nothing), alebo ustavičnom pociťovaní hrozby (Dr. No), plus niekoľko poetických príbehov (The Very Last Boy Alive). Doherty, ktorého texty väčšinou prevyšovali samotný hudobný nápad, si zjavne uvedomuje svoje devízy a v snahe básniť nepoľavuje.
Odnikiaľ nikam
O to viac na jeho najnovšom počine chýba energia. V časoch svojej prvej formácie pod názvom The Libertines boli skladby dravšie a mladšie, dnes pôsobia akoby ani nemali chuť vzniknúť a ak sú dynamické, znejú nasilu. Doherty sa stal akousi zostaršenou karikatúrou seba samého, vyzerá zdevastovane a unavene, čo sa pri prístupe, aký má k vlastnej tvorbe, citeľne prejavuje na nej samej.
Napriek tomu stále vie zložiť príjemnú pesničku a dôkazom toho je napríklad výborná Fall from Grace s hitovým refrénom a gitarovou rytmikou podobnou aktuálnym trendom v ponímaní napríklad Mumford and Sons. Možno, že to je cesta, ktorou by sa mal nechať viesť, ak sa chce vo svojej kariére niekam posunúť. Desaťročie štylizovaný do úlohy talentovaného chuligána s gitarou niekde v podchode železničnej stanice sa totiž nevyvíja a je celkom možné, že ďalším albumom zostane v zabudnutí ako súčasť určitej hudobnej generácie, ktorej sa stal tvárou.
Foto: EMI
Sequel To The Prequel je totiž v konečnom dôsledku takou jeho hudobnou cestou odnikiaľ nikam. Ak má byť odrazovým mostíkom k svetlejšej budúcnosti, dá sa považovať za veľmi vydarený. Inak zostáva len príjemnou spomienkou na dni, keď boli Dohertyho skupiny niečo nové a strhujúce.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
