Jana Kirschner: Žienku domácu budem hrať asi aj v sedemdesiatke

Je pre umelca ťažké vyviazať sa zo zmluvy s veľkým vydavateľstvom?
Je to veľmi ťažké. Najmä spraviť toto rozhodnutie, aj kvôli neistote. Pochopila som, že je síce pekné hovoriť, ako odídem, založím si vlastné vydavateľstvo a budem robiť veci sama za seba, ale v praxi to nie je také jednoduché. Začala som robiť veľmi veľa vecí, o ktorých som predtým ani netušila, pretože všetko bolo tak príjemne ututlané pod krídlami obrovského vydavateľstva, čo bolo fajn. Takýto krok prináša veľa slobody, ale aj strachu. Človek nevie, do čoho ide a čo ho čaká.

Ako to ovplyvnilo vznik albumu Moruša biela?
Naozaj sme ho urobili tak, ako sme ho v danú chvíľu chceli urobiť. Netrápilo nás, aký singel musí mať, kde musí byť aké sólo, všetko bolo na nás. Urobili sme platňu, ktorá je v rámci tvorby totálne slobodná, bez zásahov odkiaľkoľvek. Na jednej strane to bolo príjemné, na druhej strane som zase mala určitý pocit osamotenia, pretože zrazu po rokoch sa nám do toho nikto nemiešal. Predtým som napríklad naozaj všetko riešila so svojím manažérom Jožkom Šebom, ktorý potreboval a chcel vedieť o každom kroku v rámci nahrávania a zrazu to bolo inak. Hoci už aj nahrávanie Krajiny roviny bolo slobodnejšie, teraz pri Moruši to bolo už iba o nás dvoch, o mne a Eddiem. Všetky rozhodnutia som musela spraviť sama. To bolo asi najťažšie, pretože som asi najnerozhodnejší človek, akého poznám.

Povedali ste, že Krajina rovina bola pre vás začiatkom nového príbehu. Je Moruša jeho pokračovaním?
Moruša je už iný príbeh. Je viac komponovaná. Nie sú to už iba moje pesničky, hudbu sme robili spoločne s Eddiem. Bola to pre mňa výzva, napríklad napasovať texty do už skomponovaných melódií bolo oveľa ťažšie. Na Krajine rovine boli jednoducho moje pesničky, ktoré som napísala a Eddie ich zaranžoval. Ale Moruša bola naozaj naša spoločná práca už od začiatku. Krajina rovina bola veľmi intímna, veľmi osobná. Moruša je trochu dramatickejšia a príbehy, ktoré sú na nej, sú štylizovanejšie.

Na albume znejú aj tradičné nástroje ako cimbal, klarinet, akordeón. Bolo ťažké vymyslieť, ako ich použiť bez toho, aby piesne nezneli ako lacné ponášky na ľudovky?
Ľudová tvorba ma veľmi baví odmalička, keď som sa vďaka mojej mame venovala trochu aj folklóru. A vyrástla som aj na folkových veciach, na Zuzane Homolovej a podobne. Ako dieťa som bola očarená baladami. Vždy som chcela urobiť niečo také, lákalo ma akoby chytiť tú zem, drámu, tragédiu, krv a vždy som tam cítila niečo vyslovene slovenské. Na Moruši som nechcela ísť vyložene do nejakých ľudoviek alebo ich moderných napodobenín. Chceli sme vytvoriť niečo, z čoho budeme mať pocit, že takto znie hudba z tohto regiónu, toto všetko nás ovplyvnilo. Je tam napríklad valčík, ktorý evokuje starú Bratislavu alebo Viedeň, je tam počuť dokonca až niečo na štýl klezmeru, niekto mi zase povedal, že v niektorých aranžmánoch počuje aj rusínstvo alebo celkovo slovanskosť. Chceli sme urobiť niečo, čo je po slovensky, je naše a ak všetko dobre pôjde, bude mať uplatnenie aj mimo Slovenska.

Takže máte ambície uspieť aj v zahraničí?
Album vychádza vo vydavateľstve Slnko Records a zvolili sme si ho aj preto, že ho vedú Šina a Dano Salontay zo skupiny Longital. Poznajú cestičky niekam von, možno nie tak vo veľkom, ako som to skúšala predtým, ale v menšom. Povedzme si to na rovinu, nie je to pop. Ľudia zo Slnko Records sú naši dobrí priatelia a sú to ľudia, ktorým v biznise veľmi dôverujem. Dávajú jasné informácie, nemám pocit, že by hrali nejaké zákulisné hry, a majú aj osobné kontakty v zahraničí, cez ktoré by sme mohli Morušu vyviezť von. Myslím si, že to bola dobrá voľba.

Istý čas ste sa sústredili viac na materstvo než na hudbu. Stihol sa za ten čas hudobný priemysel zmeniť?
Asi rok po tom, čo sa mi narodila dcéra, som začala uvažovať, čo idem ako umelec robiť. V Prahe aj na Slovensku som sa stretla s ľuďmi, ktorí sú aktívni v hudobnom biznise a začala som sa ich pýtať, čo sa za tých dva a pol roka pomenilo. A zmenilo sa toho veľmi veľa. Hudobný biznis sa roztrieštil. Z veľkých vydavateľstiev odišlo kvantum šikovných ľudí. Niektorí odišli do úplne inej sféry, iní robia to, čo predtým, akurát už nie sú pod krídlami veľkých firiem. Bol to guláš a na začiatku bolo pre mňa ťažké urobiť si v tom poriadok – s kým a ako chcem robiť. Trvalo mi pár mesiacov, kým som našla svojich ľudí.

Projekt Moruša ste rozdelili na dva albumy, teraz vyšla Moruša biela, na budúci rok vyjde Moruša čierna. To všetko v časoch, o ktorých hudobníci hovoria, že albumy sa v nich neoplatí vydávať…
Práve v Prahe mi ľudia, ktorí predtým robili pre veľké vydavateľstvá, tvrdili, že album sa vydávať neoplatí, nech na to zabudnem. Vraveli, že všetci nahrávajú v kuchyniach, garážach, hudba sa totálne zminimalizovala, rovnako ako náklady. Slovíčko budget (rozpočet) je jedno z najpoužívanejších v hudobnom biznise. Všetci mi hovorili, že pokiaľ na to nemám rozpočet, nech do toho ani nejdem. Takže som začala zháňať rozpočet a bez akejkoľvek skúsenosti s tým, ako sa to robí, sa mi to aj podarilo. Považujem to za malý zázrak, ale podarilo sa nám zohnať silného partnera, bez ktorého by to nešlo. Vďaka podpore sme si mohli dovoliť luxus, že sme pozvali všetkých tých skvelých a talentovaných ľudí do štúdia. Nakoniec ich tam bolo 18. Dá sa nahrať všetko možné kadekde, ale na akustické nástroje ako je klavír, veľké piano, cimbal, akordeóny, husle, čelá či marimba, na to potrebuje človek dosť veľký rozpočet. Na albume počuť, že tento druh hudby sa naozaj nedá nahrávať v garáži.

Foto: SITA, Gabriel Kuchta

HUDBA: Koncert Jany Kirschner Jana Kirschner počas novembrového koncertu v bratislavskom Ateliéri Babylon.

Pri zháňaní peňazí vám zrejme pomohlo aj známe meno. V minulosti ste boli skôr popovou speváčkou, na posledných dvoch albumoch však prinášate oveľa osobitejšiu hudbu. Vnímate vašu popovú minulosť nielen ako výhodu, ale aj ako určitú príťaž?
Niektorí ľudia stále tomu, čo robím, akosi nedôverujú. Ešte prednedávnom ma nejaký kritik v Česku označil za modelku a speváčku. Po toľkých rokoch! Niektorí má stále nemajú zadefinovanú. Popová minulosť mi však neprekáža. Aj Bob Dylan stále hrá svoje hity ako Blowin‘ in the Wind a všetky tie pesničky, ktoré poznáme, aj keď ich robí spôsobom, že ich je ťažké okamžite rozpoznať. Človek časom pochopí, že hity jednoducho musí zahrať. Patria do môjho života, vďaka nim som si získala meno. Hoci sú okamihy, keď si vravím, tak toto už by som naozaj nemala hrať. Väčšinou sa to týka pesničky Žienka domáca. A pritom viem, že ak budem v sedemdesiatke stáť na pódiu, tak budem hrať aj Žienku domácu, s tým sa človek musí zmieriť. Treba v tom vidieť pozitíva.

Foto: René Miko

Jana Kirschner ,,Moje staré hity mi dali istotu alebo platformu na to, aby som si mohla robiť teraz to, po čom túžim, čo neznamená, že vtedy som nerobila to, po čom som túžila, akurát to bolo v inom období," vysvetľuje Jana Kirschner posun vo svojej hudobnej tvorbe.

Za tými pesničkami si stojím.

Takže vydavateľstvo na vás netlačilo, aby ste skladali hity?
Moje predchádzajúce vydavateľstvo ma nikdy do ničoho netlačilo, možno to bolo aj vplyvom Jožka Šeba, ale nikdy tam neboli zásadné tlaky. Aj tie pesničky, ktoré boli hitmi, to bola moja tvorba. Nevznikli tak, že vo vydavateľstve niečo vymysleli a vsunuli ma do toho. Mala som šťastie, že firma vždy prijala to, čo som spravila. Neboli vždy úplne spokojní, pri albume Pelikán krútili hlavami, nakoniec ho však prijali, pri Krajine rovine takisto. Vždy som trochu bojovala s vydavateľstvom, ale nemôžem povedať, že by som v ňom nemala slobodu.

V budúcnosti by ste vraj chceli s Eddiem Stevensom vytvoriť projekt, duo, ktoré by nefungovalo pod vaším menom. Bolo by to pre vás oslobodzujúce, že už by to zrazu nebola tá "Kirschnerka“, od ktorej majú všetci nejaké očakávania?
V poslednom čase veľmi veľa rozmýšľam nad tým, ako splniť očakávania a či ich splním. Očakávania sú pre mňa veľmi zväzujúce. Možno pôsobím na mnohých ľudí arogantne, ale som človek, ktorého dokáže zraniť kritika a tiež, keď mi ľudia hovoria, že mali také a také očakávania a ja som ich nesplnila. Vždy premýšľam nad tým, čo som mohla urobiť lepšie. Očakávaní je vždy veľmi veľa. Najmä v tomto období. Rozprávam o novej platni, o koncertoch, porozprávala som všetko možné a teraz prišiel čas, aby som dokázala, že to celé naozaj stojí za to. V budúcnosti by som určite chcela urobiť nejaký projekt, ktorý by bol úplne oslobodený od tieňa tej "Kirschnerky“.

Nový aj predchádzajúci album produkoval váš partner Eddie Stevens. Aké to je, keď je váš producent aj partnerom v súkromí?
Prináša to veľmi zaujímavé situácie. Bavila som sa s jednou českou speváčkou, ktorej tiež platňu produkoval partner. Pýtala som sa, ako to zvládli a kedy idú robiť ďalšiu platňu. Vraví mi: Vieš čo? Nechcem urobiť ďalšiu platňu, lebo sa nechcem rozviesť. Naozaj je to tak, že keď človek robí s partnerom, zvlášť na takomto veľkom projekte, tak s ním neustále prichádza do nejakých diskusií. Len čo sa ráno sa zobudíte, už riešite ten projekt. Niekedy som si hovorila: Čo som komu urobila, že som sa do tohto pustila? Ale potom prídu okamihy, ktoré fungujú krásne. Napríklad na pódiu. V novom koncertnom programe ma napríklad Eddie donútil hrať chvíľu na klavíri, hoci to neviem. Dáva mi takéto výzvy, s ktorými najskôr bojujem a reagujem ako malé decko, ktoré dupe nohami a hovorí: nie. Nakoniec som všetky jeho výzvy prijala a oplatilo sa to. Vždy ma to niekam posunie.

Nedávno zanikla anketa Slávik. Vy ste jej niekoľkonásobná víťazka. Bude hudobníkom táto anketa chýbať?
Niečo tu určite bude chýbať. Už nie je ani Aurel, ani Slávik, hoci posledné roky Slávika neboli podľa mňa celkom na úrovni, stal sa z toho šouprogram, ale taká je televízna zábava. Je škoda, keď hudba nie je oceňovaná a ľudia potom o nej nehovoria. Aj nám vždy pomohlo, keď sme získali nejakú cenu alebo nomináciu, napríklad na Aurela. Vďaka tomu sa o nás hovorilo, písalo a ľudia potom tú hudbu brali akoby vážnejšie. Možno sa niekto chopí príležitosti a vytvorí niečo podobné, aj keď v menšom. Komunite muzikantov to veľmi pomôže, pretože takto na ľudí nepôsobíme jednotne. Keby sme pôsobili jednotne, tak si získame aj väčší rešpekt. Navyše raz za rok by som chcela vidieť tých ľudí, ktorí robia hudbu. Tieto stretnutia sú pre muzikantov dôležité, lebo práve na večierkoch po udeľovaní hudobných ocenení vznikajú spolupráce, ku ktorým inak nedochádza.

Momentálne tvoríte osobitejšiu hudbu a popové pesničky, ktoré ste zložili, posúvate iným interpretom. Aký je to pocit, keď už nemáte nad vlastnou piesňou kontrolu?
Zvláštny. Jednu pesničku som dala Zdenke Prednej, nejaké veci zase speváčke Debbie, a myslím si, že ich zaspievala výborne. Lenže niektoré z tých piesní, ktoré som jej dala, vznikli v mojich konkrétnych životných situáciách. Boli to pre mňa osobné veci a je zvláštne počuť ich od iného človeka. Ak chce človek písať piesne pre druhých ľudí, musí nadobudnúť nadhľad. Nesmie v tých piesňach vnímať svoj osobný vklad, ale musí to brať ako remeslo. A ja sa do tých pesničiek ešte stále vkladám, takže je oveľa ťažšie sa ich vzdať. Ale aj keď sa ich vzdávam ťažko, mám ich neskutočne veľa a vravím si, že je lepšie ich posunúť ďalej, ako by mali niekde iba zapadať prachom.