Nie je to Piačekov prvý pokus, určite sem patrí jeho kompozičný vokálny seriál napr. Urban Songs, ktorým vzdal hold pražským šantánom, či sled vynikajúcej filmárskej muziky spojenej s geniom loci viacerých slovenských filmov – miest, osobností.
Vyzývavo nepredvídateľné výboje
Skladateľ Marek Piaček dospel do štádia vyzývavo nepredvídateľných autorských výbojov. Kompozičný kontrast medzi zborovou melodrámou Apolloopera a napríklad jeho kvázi minimalistickou experimentálnou skladbou Hexagram je nemerateľný. Piačekova hodinová monolitická klavírna kompozícia Hexagram s prvkami zvukovej levitácie patrí k najodvážnejším konštrukčným modelom v slovenskej hudbe po roku 2000.
Nezvyčajný tvar dokumentárnej Apolloopery v zborovej inštrumentácii s trombónovým partom je však v slovenskej hudbe tiež ojedinelý. Part melodramatického rozprávača, tak ako to v slušnej melodráme 18. a 19. storočia má byť, síce autor zachoval, ale vzhľadom na obsah viet, ktoré vyslovuje, je ďaleko od romantických či barokových dejov priťahujúcich pozornosť operného publika v minulosti.
Čo je na Piačkovej Apolloopere zaujímavé? V prvom rade spôsob hudobného spracovania a príbeh; drsná realita z bombardovania bratislavskej rafinérie 16. júna1944, tragédia z konca 2. svetovej vojny bez patričnej úctivej reflexie v mestskom pietnom kalendáriu.
Autor sám o histórii územia "Apolky“ v bulletine píše: "V detstve som počúval strašné historky o "Apolke', no nevedel som nič o konkrétnych ľuďoch. Teraz keď som spoznal ľudí, fakty, chápem temnotu a desivosť obklopujúcu tieto miesta. Osudy ľudí kruto zomierajúcich v žeravých plameňoch horiacej nafty dnes zaujímajú málokoho. Minulosť sa aj s jej ,duchmi' neprestajne vytráca v opare nad Dunajom…“ hovorí autor, ktorý melodrámou Apolloopera pravdepodobne ako prvý vzdal úctu ľuďom, ktorí zahynuli nie ako vojaci v boji s nepriateľom, ale ako civilisti pod bombami 15. leteckej armády USA, napadnutej nemeckými stíhačkami. Smola…
Celý realizačný tím, ale najmä autori libreta a skladateľ, rešpektovali holé fakty z archívnych materiálov, ktoré nezhoreli; výpovede pozostalých, spomienky posledných živých, výpovede. Robotníci, civilisti, rodiny, vojaci, odbojári, básnici, intelektuáli…
Katarzne vypäté momenty
Skladba nie je angažovaná v starom zmysle slova, je však občiansky a určite aj umelecky úprimným apelom voči javom nezlučiteľným so životom. Jazyk slovenský, nemecký aj rusko-sovietsky, tak ako sa na dobový artefakt patrí, vrátane absolútne antioperných technických slov v librete. Distingvovaný herecký prejav Štefana Bučka pôsobí civilne, ale s presnosťou lekárnika dávkuje odtiene interpretácie vo viacerých vrstvách tohto čudesného textu, lavírujúceho na hrane publicistickej správy z novín.
V opere sú viaceré štýlotvorné línie, koláž s puncom ľahkého zveličenia na obe strany výrazového spektra. Jemný nádych humoru a irónie v častiach, ktoré to pripúšťajú, skladateľ vždy vybalansoval s nonšalantnou ľahkosťou, preto skladba napriek neprítomnosti hudobných nástrojov prináša silné katarzne vypäté momenty vyspievané iba zborovými hlasmi miešaného štvorhlasu mužov, žien a trombónu. Vôbec neprekvapuje, že Piaček ako skúsený autor filmovej hudby aj tu dokázal prepašovať prvky, ktoré majú silnú obrazotvornú funkciu.
Ktovie, ako si temnú minulosť územia bratislavskej "Apolky“ pripomenú developéri medzi honosnými sklenenými vežami.
