Jedným z protagonistov bol svetoznámy americký barytonista Thomas Hampson (basistom Samuel Ramey), ktorý sa v rovnako pomenovanom, no len sčasti totožnom programe predstavil v stredu v Bratislave. Partnerský post v novej zostave zaujal basbarytonista Luca Pisaroni, v súkromí Hampsonov zať.
Okrem štyroch dvojspevov (vrátane prídavku) sa každý predstavil aj sólovo. Pestrá ponuka – počnúc Mozartom, cez francúzske árie, po Rossiniho, Belliniho a Verdiho – obsiahla čísla viac i menej známe. Dramaturgia by problémom nebola, keby obaja umelci hlasovo kontrastovali. Päťdesiatosemročný Hampson už zďaleka nevládne sviežim materiálom, jeho rytmická a intonačná presnosť má výkyvy, vysoká poloha je neistá. Pokiaľ manko vedel maskovať výrazom a mimikou, jeho výstupy mali atmosféru. No ak v kréde Jaga už sotva frázoval, zmenila sa ária na parafrázu.
O dvadsať rokov mladší Luca Pisaroni napriek snahám pojať aj basový repertoár je rovnako barytonistom. Zatiaľ lyrickým, nie veľmi priebojným, no mäkkým a kantabilným. Ak zablúdil do hlbších vôd (v duetách spieval Verdiho Filipa a Banca) tónu chýbala sonórnosť, objem a odlišnosť od partnerovho timbru. Najkompetentnejšie vyznel Mozartov Leporello, blízko má aj k Rossinimu (u nás objavné árie zo Semiramidy a Mohameda II), viac virtuozity a pevnejšie okrajové polohy by však vylepšili obraz o mladom, vo svete už udomácnenom sólistovi. Pokiaľ spomenuté CD malo nosnú myšlienku v kombinácii dvoch hlbších mužských hlasov, bratislavskému koncertu táto pointa unikla. Podľa názvu tenoristi vstúpiť nesmeli a barytonisti – jeden za zenitom, druhý dozrievajúci – plnohodnotný zážitok poskytnúť nemohli. Dirigent Julian Kovačev na čele kultivovanej Pražskej filharmónie len vďaka skúsenostiam ustrážil súhru medzi orchestrom a najmä Hampsonom.
