Hoci sa dirigent u nás doteraz prezentoval predovšetkým ako znalec a oddaný interpret hudby rodného Francúzska, svoju všestrannosť už niekoľkokrát preukázal aj v rámci klasicistického a romantického repertoára nemeckého hudobného priestoru. Inak to nebolo ani tentoraz.
Koncerty otvorila predohra Coriolan op. 62 Ludwiga van Beethovena, inšpirovaná hrou rakúskeho dramatika Heinricha Josepha von Collina o rímskom vojvodcovi Gaiovi Marciovi Coriolanovi (jeho príbeh oslovil o dve storočia skôr aj Williama Shakespeara). Tragickosť Beethovenových tónov podčiarknutú sugestívnym stvárnením filharmonického orchestra však už zakrátko vystriedala ľahkosť a bezstarostnosť Koncertantnej symfónie Es dur KV 297b Wolfganga Amadea Mozarta.
Symfónia s pomerne netradičným nástrojovým obsadením – štyri sólové dychové nástroje, ktoré sprevádzajú dva hoboje, lesné rohy a sláčiky – vznikla počas Mozartovho pobytu v Paríži na podnet štvorice nemeckých hudobníkov. Keďže originálny rukopis je nezvestný a zachoval sa len neskorší odpis diela, občas sa o Mozartovom autorstve vedú spory (veľmi netypicky pôsobí napríklad to, že prvé dve časti sú oproti dobovým zvyklostiam napísané v rovnakej tónine).
Napriek tomu sa však symfónia teší obľube na koncertných pódiách. V tento večer poskytla priestor na predstavenie kvalít hudobníkov z "domácich radov“ orchestra. Sólových partov sa vynikajúco zhostili prví hráči jednotlivých nástrojových skupín: Igor Fábera (hoboj), Jozef Luptáčik (klarinet), Karol Nitran (lesný roh) a Roman Mešina (fagot). Popri dobrej technickej pripravenosti zaujala predovšetkým ich spontánnosť vo výraze v kadencii na záver prvej časti, precítenosť lyrických odtieňov v prostrednej a do noblesy zaodetá virtuozita v tretej časti.
Skutočným vrcholom koncertu však bola až Symfónia č. 3 F dur op. 90 Johannesa Brahmsa po prestávke. Skladateľ vystaval štvorčasťový cyklus ako strhujúci príbeh s prvkami vášnivej drámy i nežného jemnocitu, a hoci bol sám prívržencom "krídla“ takzvanej absolútnej hudby (v protiklade k hudbe programovej), symfóniu možno vnímať aj ako jeho osobné vyjadrenie životných postojov zrelého muža. Od úvodného heroického motívu tónov f-as-f (kryptogram Brahmsovo hesla Frei, aber froh – Slobodný, ale veselý) sa jej charakter mení skôr smerom k umiernenosti a pokojnej odovzdanosti, ale nevzdávajúc sa ani poryvov nového odhodlania.
Dirigent Villaume sa do interpretácie vložil telom aj dušou a dokázal tak – ako už mnohokrát – priviesť orchester Slovenskej filharmónie k excelentnému výkonu. Najbližšie sa naňho budeme môcť tešiť vo februári, keď bude dirigovať 6. symfóniu Gustava Mahlera.
