Zložitá cesta
Billy Barman si na svojej druhej štúdiovke vybrali tú najzložitejšiu cestu. Prelomový ťah, keď opustili dvojakordové skladby, ktoré im otvorili cestu k poslucháčom, využili už v debute Noční jazdci (2010). Ich skladby ako Cigánska, Na laze Oremovom alebo Noční jazdci mali hitový potenciál a pritom neskĺzali k prvoplánovosti. Tentoraz išli ešte ďalej od jednoduchosti. Ale je možné zachovať si takto schopnosť zaujať aj širšie publikum, ktoré získa slovenská kapela zväčša na festivaloch a mestských podujatiach?
Prvý singel, ktorý vyšiel ešte pred akýmkoľvek avizovaním druhej nahrávky, Strmá voda, bol dôkazom toho, že sa to dá. Baladický text a príliš zložitá štruktúra na klasický popový song mal cveng aj atmosféru, za čo sa im ušiel aj pozitívny ohlas od publika. Na podobnom princípe je postavený aj zvyšok Modrého jazyka, ale, bohužiaľ, menej úspešne.
Už úvodná skladba Absint akoby vystríhala poslucháča, že ak má záujem o hopkavé pesničky s rádiovými refrénmi, nech hľadá inde. Do popredia tu vystupujú najmä vyhrávky a moderný zvuk podčiarknutý, na Slovensko stále prekvapujúco dobre zvládnutou, produkciou. "Barmanom” sa jednoducho darí skladbu vyšperkovať, a to so vkusom a bez toho, aby z nej vznikol "preplácaný” gýč.
Horšie sú na tom so samotnými melódiami. Zatiaľ čo nástroje hrajú presvedčivé linky, napríklad úvodná gitara v nahrávkach Pod stromom alebo Kolotoč, spev len málokedy udáva smer. Napriek snahe zaujať hodnotným textom sa tak pesničky na prvé počutie strácajú až sa občas zdá, že vlastne ani nie sú. Že namiesto nich niekto len slová zaobalil v podmanivom zvuku.
Bez nadhľadu, ale s potenciálom
Oveľa lepšie preto kapela vyznie až na druhé počutie. Najmä v druhej polovici albumu to dokazuje napríklad veľmi príjemná pesnička Vrkoče a hneď ďalšia s názvom Peniaze náladou pripomínajúca niečo medzi Cure a Petom Dohertym. Podľahnúť ich čaru sa preto dá postupne. Rozpoznateľný ráz prináša skladbám najmä spev Juraja Podmanického, ktorý sa stal ich poznávacím znamením. Jeho zastretý hlas ide občas až za svoje hranice, ale to vôbec neprekáža, skôr naopak. Je to jedna z vecí, ktoré robia z Billy Barman formáciu bez akejkoľvek sterilnosti a dodávajú jej žiadaný punc garážovej kapely. Podmanický spoločne s Jozefom Vrablom sú okrem iného aj imidžové postavičky, ktoré by na západnej scéne mohli skvele fungovať ako hudobné produkty.
A hoci sa zdá, že Billy Barman by mali mať všetko, čo by z nich spravilo skupinu väčšieho formátu, a to bez toho, aby sa väčšinovému publiku podliezali, ďalšie kroky stále vedú do neznáma. V porovnaní s debutovými Nočnými jazdcami ich tvorba totiž stratila svoj nadhľad, čo aktuálny album obralo o bod navyše. Ak to má byť prevencia proti skĺznutiu k prostým melódiám, je to pochopiteľné, ale táto cesta môže byť tŕnistá. Ak to má byť snaha zaradiť sa k žánrovým kapelám, je to zas škoda ich potenciálu. A preto aj po vydaní Modrého jazyka zostávajú v pozícii, ktorú mali ešte v časoch svojho začiatku. Odporúčaním pre fanúšika aktuálnej svetovej gitarovej hudby. Zo slovenskej scény k nej totiž majú najbližšie.
Hodnotenie Pravdy: 4/5
Billy Barman: Modrý jazyk / Pavian Records / 2013
