Richard Krajčo: Muzikanti by nemali ohýbať chrbát

Jeho kapela Kryštof získala zlatého Českého slávika, na turné sa za jediný deň predalo 20 000 lístkov a pieseň Cesta je rádiový hit v Česku aj na Slovensku. Jeden z najobľúbenejších českých spevákov a hercov Richard Krajčo má za sebou vzrušujúci rok. Rozruch vzbudil nielen svojou hudbou, ale aj odchodom z českého Národného divadla.

29.12.2013 12:00
Richard Krajčo Foto: ,
"Dlho som hral futbal. V pätnástich som však zistil, že mi len šport nestačí a na svoje sebavyjadrenie potrebujem viac. Kúpil som si gitaru," vraví Richard Krajčo z kapely Kryštof.

S hraním na gitare ste začali až ako tínedžer. Je to pre hudobníka výhoda alebo ste museli veľa doháňať?
Dlho som hral futbal. V pätnástich som však zistil, že mi len šport nestačí a na svoje sebavyjadrenie potrebujem viac. Kúpil som si gitaru. Vôbec som nepočítal, že sa hraním niekam dostanem. Samozrejme, sníval som o kapele a koncertoch ako asi každý chlapec. Ale že sa to stane realitou, v to som ani nedúfal. S chlapcami máme za sebou 20 rokov plných práce, hľadania správneho smeru aj hádok. Výsledkom je najlepšia partia na svete. Dokážeme sa o seba oprieť, máme sa naozaj radi a ľudia to cítia. Majú vraj pri našich koncertoch pocit, že sme šťastní – a my naozaj sme. Máme teraz dobré obdobie.

Kedy ste si uvedomili, že ste naozaj úspešní?
Prichádzalo to postupne. Naším prvým snom bolo vydať album. Bol som ešte dídžej – ale taký hlúpy, pretože som si potrpel na albumy a všetku hudbu som si kupoval na originálnych diskoch. Možno preto som veľmi túžil mať raz na poličke vedľa mojich obľúbených kapiel aj naše vlastné cédečko. To by mi úplne stačilo. No a keď už sme album mali, chceli sme, aby nás hralo nejaké rádio. A keď nás začalo hrať rádio, tak sme dúfali v koncerty mimo Havířova a Ostravy, kam na nás chodili naši kamaráti. Sny nás ťahali stále vpred a možno aj preto som si nikdy som si nepovedal: „to je ono, to je ten okamih, keď sme slávni a známi“.

Aký sen vás ťahá vpred teraz?
Vraj som v jednom programe, ktorý moderovali Michal Kaščák a Peter Fiala, tesne po vydaní našej debutovej platne v roku 2001, chlapcom z kapely sľúbil, že ich dotiahnem na futbalové štadióny. Síce si nepamätám, že by som niečo podobné hovoril, ale postupne k tomu naozaj smerujeme, aspoň v Čechách. A prísť na štadión asi jednou z mét je. Ale vždy sa vrátime aj späť. Pretože hudba nie je len o hraní na štadiónoch – to by bola veľká nuda. Poznám aspoň dva prípady z českej hudobnej scény, v ktorých to podľa môjho názoru kapelám skôr uškodilo.

Ktoré?
Myslím, že asi viete. Nie je veľa takých, ktoré sa zavreli na štadióny a už sa k ľuďom nevrátili bližšie. A čo ste za muzikanta, keď obídete štyri štadióny, máte dva roky pauzu, potom zahráte na desiatich zimných štadiónoch a zase rok a pol pauza? Tam už nejde o muziku. My by sme to takto nechceli, my chceme hrať. To je pre nás zásadné. Okrem toho nás baví byť spolu a chlapci by mi veľmi chýbali, nehovoriac o tom, že nás klubové hranie baví. Keď sme hrali v našom obľúbenom klube Kotelna v Litomyšli, atmosféra bola neuveriteľná. Pod pódiom síce stojí „len“ 500 ľudí, ale kúpili si lístky hneď v prvý deň predpredaja a potom na nás tri mesiace netrpezlivo čakali. Mali sme pocit, že celý klub vybuchne, nosili ma hore-dole a mali obrovskú radosť, že sme za nimi prišli domov.

Na svoj ostatný album Inzerát ste vyberali z 25 pesničiek. Čo sa stane s tými, ktoré sa na album nedostanú?
Zostanú zabudnuté. Niekedy sa stane, že jedna-dve ešte prekĺznu ďalej, ale ostatné… Človek by mal skladať tak, aby piesne boli vždy lepšie ako tie na albume predtým. A v takom prípade sa k tým starým už nevraciate.

Neuvažovali ste nad tým, že by ste ich ponúkli inému spevákovi, ktorému by sa možno hodili viac ako vám?
To asi nie. Aj keď musím povedať, že som premýšľal skôr nad inou verziou. Inzerát sme nakrúcali s americkým producentom Yaronom Fuchsom a mastrovali sme ho v New Yorku s Tedom Jensenom. To je jeden zo zvukových guru v najväčšom a najslávnejšom štúdiu na svete Sterling Sound. Keď sme vošli, videli sme na stenách platinové platne s podpismi a poďakovaniami od Madonny či kapiel Coldplay alebo Nickelbeck. A tam zrazu my s tým naším malým CD… Ted na ňom začal pracovať, a hoci nerozumel slovám, po hodine sa vrtel na stoličke a hovorí: To sú celkom dobré veci, to by mohol mať na albume ten a ten. Keď počúval skladbu Cesta, spýtal sa, koľko toho predáme. Vraj jeho tip, keďže sme z Európy, je okolo 150–250-tisíc albumov. Ja na to, že vydavateľstvo odhaduje maximálme osemtisíc a ja dúfam v pätnásťtisíc. A on hovorí: Tak to nevydávaj. Zober Cestu, pošli ju Adele a bude z nej celosvetový hit.

Nelákalo vás to aspoň trošku?
Nie, to sú moje pesničky, a ona by si ich aj tak ani nevypočula. Ale už len fakt, že mi niečo také povedal Ted Jensen, vo mne zostane asi navždy. Mal som z toho obrovskú radosť. Lebo nech hovoríte hocičo, vždy ste zvedaví, čo na vašu platňu povedia novinári, kritici. Predsa len ide o váš výstup, vaše dieťa a chcete si o ňom prečítať aj niečo pekné. Ale mne v tej chvíli došlo, že mi je jedno, čo kto bude písať. Na tej platni robil človek, ktorý má tri Grammy, produkoval Musicology od Herbieho Hancocka, spolupracoval s Beastie Boys, Mobym alebo so Stingom. On mi povedal, že keby som naspieval Inzerát v angličtine, vonku by sa chytil – a mne to stačilo.

Človek by mal skladať tak, aby piesne boli vždy... Foto: krystof.net
Kryštof Človek by mal skladať tak, aby piesne boli vždy lepšie ako tie na albume predtým," vraví Krajčo (vľavo) o procese výberu pesničiek na albumy kapely Kryštof.

***Zdá sa že Ted Jensen je jedným z vašich idolov, nemali ste pred ním trému?**
Mal som – a hroznú! Vôbec som nehovoril. Ja totiž veľmi neviem po anglicky a rôzne prízvuky mi robia problém. Hanbil som sa, že mu poriadne nerozumiem a že ani on mne nebude. Až po hodine som sa odvážil a išlo to.

Raz ste spomenuli, že v Spojených štátoch sa scéna nedelí na komerčnú a nezávislú tak ako u nás. Čím to podľa vás je?
Neviem, asi ide o vec vkusu. Tam je všetko šoubiznis. Im je jedno, či budú spievať s Justinom Bieberom, pre nich je všetko šou. Nám je škatuľkovanie oveľa prirodzenejšie – a je aj vo mne. Tiež mám ľudí, s ktorými by som nerobil.

Justina Biebera?
S Justinom by som veru asi nerobil, ale zato s Chrisom Martinom z Coldplay alebo s Bonom z U2 by som rád. Alebo s Depeche Mode…

Nemôže však aj z napohľad čudných spoluprác vzniknúť skvelé dielo?
Určite áno. Ale myslím, že človek si má najmä plniť sny, a tým mojím ozaj nie je spievať s Justinom Bieberom. Asi by som nemal z toho radosť – a myslím, že v živote si má človek robiť radosť.

Vy sám ste aj producent – je aj táto práca splnením jedného z vašich snov?
Ja nie som producent. Som skôr príležitostný hľadač talentov, taký poradca.

Viete byť aj krutý? Povedať, že sa vám niečo nepáči?
Vždy zdôraznujem, že aby výmeny názorov mali zmysel, musím byť úprimný. A mladí hudobníci mi tiež vravia, že chcú počuť pravdu. Na druhej strane, na hudbu sa dívam viac ako muzikant. Aj preto dosť často nesúhlasím s pripomienkami kolegov z vydavateľstiev a v 80 percentách som na strane kapely.

V čom spočívajú najčastejšie rozpory medzi kapelou a vydavateľstvom?
Nuž vydavateľstvá stále tlačia na hudobníkov, aby robili rádiové hity. Pritom nikto, ani samotné vydavateľstvo nezaručí, že tú pieseň rádio bude hrať. Napriek tomu na kapely tlačia, aby čo najviac ohli chrbát. Keby aspoň potom tú pesničku do rádia naozaj dostali! Lenže aj keď si kapela povie, no dobre, tak to spravíme, môžu im v rádiu povedať, hrať to nebudeme – nie je to hit. A vydavateľstvo nemá žiadnu páku, ktorou by donútilo rádiá pieseň hrať. Naopak, vydavateľstvá rádiám skôr podliezajú. A preto si myslím, že by interpreti ani takto ohýbať chrbty nemali.

Vy ste sa takto počas svojej kariéry niekedy podvolili?
Máme šťastie, že sa ľuďom naše pesničky páčia, takže nie. Okrem toho už sedem rokov manažujem kapelu sám, a tak vlastne všetkých ľudí z rádií poznám a mám s nimi pracovno-priateľský vzťah. S mnohými si povieme: toto áno, ale toto nie preto a preto. Aj mne sa stane, že pesničku považujem za rádiovú, ale oni povedia nie. Metalová kapela, samozrejme, nemôže počítať, že ju bude hrať mainstreamové rádio. Ale ak je kapela pesničková, festivalového typu, šancu má, aj keď mnoho českých kapiel rádiá apriori nehrajú, ani keby urobili neviem čo. Je to vždy o ľuďoch. Napríklad slovenské rádiá nás nehrajú skoro vôbec.

Cestu dnes počuť dosť často…
Áno, hrali Obchodníka s deštěm, potom si dali desať rokov pauzu a teraz hrajú Cestu.

Na Slovensku sa teraz kritizuje, že rádiá hrajú málo novej domácej hudby. Aká je situácia u vás?
Už dlho tvrdím, že u nás sa hrá až zbytočne veľa starej českej hudby a nedáva sa priestor mladším interpretom. Ľudia v rádiách sa oháňajú výskumami, ktoré majú neviem odkiaľ. Mám z nich pocit, že Česi ani nechcú českú hudbu. Ale keď potom prídete na festival, spieva s vami 20–25-tisíc ľudí, ktorí sa k tej hudbe dostali. Keď ju nepočujú v rádiu, hľadajú si ju sami, a keď si na to zvyknú, už sa k rádiu viac nevrátia. Chýba im vízia, a preto si myslím, že o nejaký čas budú voňať fialky zospodu. Generácia, ktorá ich počúvala, odrastá, a novú si hraním oldies nezískajú. No a bez poslucháčov nebudú mať ani reklamu, z ktorej žijú, a čaká ich krach.

Ako popri koncertovaní, skladaní, hraní vo filme a pomáhaní mladým kapelám stíhate manažovanie kapely Kryštof?
Je to náročné, ale milujem to. Fakt je, že som workoholik. Manažoval som ju už na začiatku, ale keď som ako manažér stál aj na pódiu, ľudia nás okrádali, pretože sme mávali percentá zo vstupeniek. Potreboval som niekoho, kto by sa o tieto veci začal starať. Ale keď sme to skúsili dva-trikrát, zistil som že nejde o manažérov, ale bookerov. Zdvihnú telefón, povedia: Áno, kapela má čas, ďakujeme. Ale kapela, tak ako firma, potrebuje určitú stratégiu, smerovanie. A to som vlastne vymýšľal ja – išli sme na akustické turné, potom na také a onaké, ale zásluhy si privlastnili „manažéri“ a ťahali z kapely čím ďalej tým viac peňazí. Nakoniec som povedal: toto nie. Ak budete naše akcie vymýšľať a všetko sami zvládnete, bude to naozaj vaša práca. Nakoniec sme si s chlapcami povedali, že taký manažment nechceme a pred siedmimi rokmi som sa toho chopil opäť ja sám. Ale už asi rok mám pomocníka, ktorý mi pomáha realizovať plány bez toho, že by chcel byť „manažér“ – baví ho, že ja som hlavou a on telom. Sme ideálna dvojica, ale trvalo mi šesť rokov, kým som našiel niekoho dôveryhodného, pre koho táto práca nie je len robotou, ale aj vášňou.

Nemajú ostatní členovia problém povedať vám, keď s nejakým manažérskym rozhodnutím nesúhlasia?
To nie. Za dvadsať rokov sa medzi nami vytvoril veľmi silný vzťah. Chlapci si uvedomujú, že som sa mohol už dávno dať na sólovú dráhu, a neurobil som to. Vedia, že tých sedem ľudí na pódiu je pre mňa všetko a že by som ich nikdy nepodrazil. Mám ich totálnu dôveru. Aj keď niekedy, samozrejme, pochybnosti majú. Napríklad keď som pred albumom Inzerát vyhlásil na rok a pol pauzu a povedal som: Nebudeme hrať, budeme skladať. Chcel som, aby sme sa naozaj sústredili. Aby ten album nevznikol tak, že sa kapela zavrie do štúdia, začne nahrávať a niečo z toho už len vypadne. Povedal som: Budeme vydávať šiesty album a ten musí byť najlepší, aký sme kedy nahrali. A potom vám sľubujem, že spravíme najlepšie halové turné, aké tu kedy kto urobil.

Nebáli ste sa dávať takéto sľuby?
Samozrejme, že som sa bál. V danom okamihu v to verím, ale potom si hovorím: Ty vole, čo si im to zas povedal? Manažér ale aj také veci musí hovoriť. Prirodzene, na tú prestávku som ich pripravil dva roky vopred, aby si vedeli našetriť peniaze a počítali s tým, že rok a pol asi zarábať nebudú.

Zdá sa, že plánovanie vám ozaj ide, dokedy máte plán teraz?
Do roku 2017. Aby človek na malom trhu ako Česko fungoval a fanúšikovia skôr pribúdali, ako ubúdali, pretože vás vidia stále rovnakých, musíte sa k tomu stavať takto.

Ako hovoríte, Česko je malý trh. Neláka vás predsa len kariéra v zahraničí?
My už sme na to starí. Úplne úprimne, sme. Vonku dominujú tínedžeri, ktorí sa môžu stať idolmi mladej generácie. Ja mám dve deti, niektorí chlapci z kapely už sú trošku pri sebe, jednoducho, nevyzeráme už úplne najlepšie. A navyše, sme unavení, už keď ideme z Ostravy do Prahy a potom z Prahy do Plzne a potom do Písku a potom domov. Nezvládali by sme cestovanie na dlhšie trate. Uvedomil som si to, keď som chcel ísť na koncert Sigur Rós a pozeral som sa, kde hrajú: Jeden deň sú v Osle, potom v Ríme, deň-dva voľno a nasleduje Paríž, Brusel. Z takého cestovania by som sa zbláznil. Asi sme už zleniveli.

Vo filme Křídla Vánoc ste hrali, ale zároveň ste preň zložili hudbu. Najskôr ste túto ponuku odmietli – čo vás napokon presvedčilo?
Odmietol som ju, pretože som nikdy hudbu pre film neskladal. Bál som sa, že to nezvládnem. Prišiel som s kontranávrhom, že prinesiem režisérke Karin Babinskej zaujímavé české kapely, ktorých hudba by sa do filmu mohla hodiť. Myslel som, že ňou vyplníme celý ten film. Ale nevyplnili sme, pretože niektoré scény, samozrejme, vyžadujú scénickú hudbu, a nie pesničkovú. Karin mi nakoniec povedala: Ty si dal dohromady túto hudbu, vieš, aký je ten film a čo v ňom má byť, tak to musíš dokončiť. A ja som podľahol.

Aj ste sa s niekým radili, ako na to?
Nie. Vnímal som celkový pocit z filmu a z tých situácií, ktoré som poznal. Zavolal som k sebe na statok ešte troch hudobníkov, púšťali sme si na plátne filmové zábery a išlo to. Cítil som sa ako za starých čias, keď počas premietania filmu hrala živá hudba. Za štyri dni sme hudbu nahrali.

Vo filmoch hráte menej ako v divadle, prečo ste prijali túto úlohu?
Veľmi sa mi páčila. Rozhodol som sa, že ju prijmem, ale s jednou podmienkou: chcem režijné vedenie. Pri nakrúcaní filmov totiž často chýba. Na divadle milujem, že si človek prežije všetko od začiatku do konca. Vo filme nakrúcate najskôr poslednú scénu a o tri týždne zas prvú. Ja nie som typ herca, ktorý príde, zaimprovizuje a sype všetko z rukáva. Potrebujem režiséra, ktorý mi pomôže. Karin mi túto pomoc sľúbila a slovo dodržala.

Ešte stále máte radšej divadlo ako film?
Áno, určite. Aj v divadle stretnete režiséra, ktorý vás ničím neobohatí a len čaká, čo mu vznikne pred očami, ale pri filme je to ešte častejšie. Dostanete scenár, prídete na pľac a režisér povie: Ty stojíš tu, ty tam, toto ideme z jednotky, potom to nakrútime z druhej strany ako kontru a ideme na to. Vy sa pokúšate hrať, ale vlastne ani veľmi neviete čo. To nemám rád. Myslím, že režisér by mal mať určitú víziu. Nechať vás tvoriť a dať vám určitú voľnosť, ale zároveň vedieť, kam vás smeruje. Keď pripravujeme platňu, tiež chlapcom presne poviem, čo od nich chcem, akú emóciu do hudby majú dať, aký zvuk. Nepostavím ich len do štúdia a nepoviem: no poď, urob niečo. Preto som sa rozhodol pracovať len s režisérmi, s ktorými robiť chcem a ktorí ma niečím obohatia.

Najlepšiu rolu svojej hereckej kariéry vraj... Foto: Divadlo Ungelt
Richard Krajčo Najlepšiu rolu svojej hereckej kariéry vraj Krajčo (vpravo) dostal až teraz, v inscenácii Daždivé dni divadla Ungelt.

So svojím „najkrajším hobby“ – hraním v českom Národnom divadle – ste po odvolaní šéfa Jana Buriana skončili, hoci sa na svoju pozíciu pod nátlakom hercov vrátil. Neľutujete to dnes?
Hranie v Národnom divadle bolo pre mňa jedným zo splnených snov. Angažmán mi ponúkli, keď som mal 24 rokov, a hoci ma všetci odrádzali, riskol som to. Mnoho ľudí mi hovorilo, že nebudem nič poriadne hrať a bude zo mňa len krovie. Hneď prvý rok som však dostal veľké roly, tými poslednými boli Richard III. alebo Figaro minulú sezónu. Bol som pyšný, že som sa z Havířova zo štúdia elektriny dostal na prvú českú scénu a hral som vedľa najlepších českých hercov hlavné úlohy. Bol to krásny pocit. Ale situácia v divadle bola neutešená a po čase som dospel k tomu, že v ňom za takých okolností zostávať nechcem. Povedal som si, že odídem. Ako občan mám dosť toho, ako nezodpovedne sa štát správa k jednej z najväčších a najprestížnejších národných inštitúcií. Nechcel som byť súčasťou toho bordelu.

Ostatní kolegovia však od svojich vyhrážok nakoniec upustili a divadlo ste opustili sám…
Zostal som síce jediný, ale človek má dodržať slovo, aby malo váhu. Keď po poslednom Richardovi III. divadlo pätnásť minút aplaudovalo postojačky, tak som aj zaslzil a bolo mi ľúto, že sa moje roky v ňom končia. Ale prišli mi stovky mailov od ľudí pyšných na to, že niekto ešte dodrží svoje slovo. To je pre mňa oveľa viac, ako keď mi do vizitky v článku napíšu „člen činohry Národného divadla v Prahe“.

Takže odchod z top scény už neľutujete?
Nie. Národné divadlo je síce top scéna, ale tú najlepšiu rolu a inscenáciu som urobil teraz v divadle Ungelt v Daždivých dňoch. Národné divadlo je prestížne, ale nie je záruka, že práve v ňom vytvoríte vrcholnú úlohu svojej kariéry. Aj keď je pravda, že taký fenomenálny úspech Daždivých dní som ani nečakal. Lístky naň sa vždy do hodiny vypredajú, nech sa hrá kdekoľvek. Ľudia predstavenie veľmi prežívajú a to je pre mňa určitá satisfakcia.

Vaším celoživotným krédom je „Všetko je tak, ako má byť“. Stále platí?
Je to celoživotné krédo a platí stále.

Nezmenil na ňom nič ani rozchod s vašou manželkou?
Keď zistíte, že nie ste šťastný, nemáte na výber. Život je krátky a nemá cenu byť v ňom nešťastný. Naopak, sme tu preto, aby sme šťastní boli. Samozrejme, nad všetkým som veľa rozmýšľal, najmä s ohľadom na svoje deti. Som s nimi veľmi často, mám rozšírenú starostlivosť, takže nerobím nič iné, len pracujem a som s deťmi. Som šťastný a verím, že keď budú moje deti väčšie, môj čin pochopia. Možno sa aj ony dostanú do podobnej situácie. A nechať sa zväzovať nejakou spoločenskou „morálkou“ ma nebaví. Svoj život si žijem sám a nechcem si na konci povedať: „Do prdele, ty vole, prečo si to dvadsať rokov robil? Prečo si dvadsať rokov trpel niečo, čo ti je proti srsti?“

Rozviedli ste sa už dvakrát, je podľa vás manželstvo vôbec potrebné?
Podstatné je nájsť človeka, ktorý vás má rád a podporuje vás, hoci niekedy necíti veci podobne. A nie že sa dostanete do situácie, keď ste na papieri manželia, a preto musíte vo všetkom súhlasiť – a keď nie, je to zle. Náš život by mal byť o osobnej slobode a aj keď niekoho bezhranične milujete, nemusíte ho obmedzovať, ale, naopak, ho podporujete. O tom je vzťah, nie o nejakom papieri.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #herec #spevák #rozhovor #Richard Krajčo #Kryštof