Rozprávka o Jonym z cirkusu
Utorňajší komorný koncert v podaní hosťujúcich českých interpretov ponúkol program pod názvom Moravské spevy milostné zostavený z diel trojice jubilujúcich autorov – skladateľov Leoša Janáčka (160 rokov od narodenia), jeho žiaka Pavla Haasa (115. výročie narodenia a 70. výročie úmrtia) a tiež spisovateľa Jiřího Wolkra (90 rokov od úmrtia).
Briskné Janáčkovo Presto pre sláčikové kvarteto (v podaní Graffovho kvarteta) bolo vstupnou znelkou pre dojímavú Rozprávku o Jonym z cirkusu (recitácia Alfréd Strejček, zvukomalebné podfarbenie na bicích nástrojoch Ctibor Bártek). Tak ako sa sirota Jony v tomto smutno-krásnom príbehu Jiřího Wolkra stal nie vlastnou vinou obeťou odvrhnutia zo strany okolia a pokoj duše našiel až vo svojom tragickom konci, aj životné osudy skladateľa Pavla Haasa sú spojené s nespravodlivým útlakom a priskorým odchodom z tohto sveta. Pochádzal zo židovskej rodiny, na rozdiel od svojho brata (režiséra Huga Haasa) sa mu nepodarilo včas uniknúť do zahraničia a jeho sľubnú kariéru hudobného skladateľa ukončila osvienčimská plynová komora. Prezentované Sláčikové kvarteto č. 2 Z opičích hôr však vzniklo oveľa skôr a je dielom plným vtipu, hudobnej obrazotvornosti a začujeme v ňom aj džezové inšpirácie.
V ďalšom bloku odznel výber z Wolkrovej ľúbostnej poézie, na ktorý nadviazalo 2. sláčikové kvarteto Leoša Janáčka. Emóciami nabité dielo nesúce podtitul Listy dôverné je završujúcim ľúbostným manifestom 74-ročného skladateľa adresovaným Kamile Stösslovej, s ktorou udržiaval vášnivý korešpondenčný vzťah v posledných 11 rokoch svojho života a ktorá sa stala hlbokou inšpiráciou aj pre jeho diela. Hráči Graffovho kvarteta aj v tejto skladbe ukázali, že sú veľmi perspektívnym mladým telesom a že Janáčkovej hudbe obzvlášť dobre rozumejú.
Návrat ku skladbám starých majstrov
Orchestrálne koncerty vo štvrtok a v piatok už síce nepatrili českej hudbe, zato im však rovnako dominovali českí umelci. Za dirigentský pult sa opäť vrátil pravidelný hosť Slovenskej filharmónie – Petr Altrichter. Dramaturgia koncertu akoby symbolicky sledovala tému času.
Na úvod zazneli vybrané časti z cyklu Staré piesne a tance Ottorina Respighiho. Skladateľ sa v nich vracal ku skladbám starých majstrov 16. a 17. storočia, pôvodne komponovaným pre gitaru a lutnu, a spracoval ich do trojice orchestrálnych suít. Podobný návrat v čase absolvoval aj Richard Strauss, keď komponoval Koncert pre hoboj a orchester D dur. Autor monumentálnych symfonických básní sa na sklonku života rozhodol opustiť obľúbenú šírku orchestrálneho aparátu a zvolil si obsadenie malého klasicistického orchestra.
Tri časti koncertu, plynule prechádzajúce jedna do druhej, ponúkajú obrovský priestor sólistovi prezentovať kultúru tónu, technickú pripravenosť i otvorenosť pre komunikáciu s orchestrom.
Mladý český hobojista Vilém Veverka sa tejto neľahkej úlohy zhostil s absolútnou ľahkosťou, a zvládnutím pomalého tempa v druhej časti ukázal aj svoju obdivuhodnú dychovú techniku. Za zaslúžený potlesk sa publiku odvďačil prídavkom – prvou časťou z cyklu Šiestich metamorfóz podľa Ovídia pre hoboj sólo od Benjamina Brittena.
Po prestávke sme sa opäť vrátili v čase o viac než 150 rokov, keď koncert uzavrela Symfónia č. 101 D dur Josepha Haydna s príznačným názvom Hodiny. Toto označenie nepochádza od samotného skladateľa, stalo sa však veľmi populárnym vďaka druhej časti Andante, pripomínajúcej pravidelný tikot hodín.
