Jeho krásne znejúce meno som počul vyslovené po prvý raz veľmi dávno ako dieťa. Moja mama Margita Prochácová totiž bola dlhé roky členkou filharmonického zboru (vtedy Speváckeho zboru) Slovenskej filharmónie, jej sopránovej skupiny.
Napriek vysokému veku si mama Claudia Abbada veľmi dobre pamätá. Zbor s ním účinkoval v Taliansku, písal sa rok 1965 (ja som mal tri roky), na turné sa za pultom Slovenskej filharmónie striedali Ľudovít Rajter, Václav Smetáček a jeden koncert patril majstrovi Abbadovi.
„Bol to elegantný švihák," spomína mama. "Od prvého momentu sa nám zboristkám páčil. Vyžadoval veľa, ale bol veľmi milý. Spravil na nás ohromný dojem. Prepáčili sme mu aj ťažké skladby, ktoré vybral.“
Skladba vtedajšieho programu veľa navráva o šírke záujmov budúcej svetovej hviezdy. Verdi, Vivaldi a jemu blízky popredný predstaviteľ talianskej hudobnej avantgardy Luigi Nono. „Abbado bol s výkonom spokojný a zbor si obľúbil," doplňuje mama.
Takto sa toto meno vkradlo do môjho života, nielen umeleckého.
Abbado – Mahler
Pamätám sa na moju prvú LP platňu s Abbadom. Bola to Brucknerova 1. symfónia, hrajú na nej Viedenskí filharmonici, záznam je z koncertu v roku 1972. Paradoxne som ju kúpil v Sovietskom zväze, vydávali tam, niekedy bez odkúpenia licencií, všeličo zaujímavé zo sveta. Touto kúpou som sa na celý život uviazal Antonovi Brucknerovi.
S Abbadom to bolo trochu menej spontánne. Mojím dirigentským guru bol (a stále je) Leonard Bernstein, pri ňom vtedy nemal nikto šancu. Miloval som jeho mahlerovské kreácie s Viedenčanmi. Našťastie vysielala ich televízia, a to je dobre, pretože Bernsteina treba pri dirigovaní vidieť. Bol to vtedy môj ideál dirigenta sršiaceho energiou, zmyselného, očarujúceho na prvý pohľad. Abbadov prejav mi do môjho vtedajšieho „konceptu“ ešte nezapadal. Roky však robia svoje a ja som postupom času začal obdivovať ďalšieho skvelého (nielen) mahlerovského interpreta.
Premýšľajúc spätne, Mahler sa mi javí ako preklenujúci – zjednocujúci element (moment), ako meno, ktoré mi, kedykoľvek si na Abbada pomyslím, zíde na um ako prvé. Možno je v našom podvedomí tá neuveriteľná skúsenosť (v mojom prípade, bohužiaľ, kvôli veku iba sprostredkovaná) zvaná Gustav Mahler Orchester.
Aj po dlhých rokoch mi moji kolegovia a priatelia z hudobnej branže hovoria s neutíchajúcim nadšením o udalosti, ktorá ich život trvale poznačila. Citujem aspoň jedného z nich, prvého koncertného majstra Slovenskej filharmónie Jarolíma Emmanuela Ružičku: „Neuveriteľne skromný človek, ktorý dokázal svojou ideou inšpirovať a vyburcovať k famóznemu výkonu nás hráčov, ani sme vlastne nevedeli prečo. A publikum bolo vo vytržení. Ak by Abbada, nevediac o jeho identite, niekto stretol na ulici, považoval by ho za všetko možné, len nie za medzinárodnú stálicu.“
Abbado – Nono
Ako fanúšika modernej hudby ma mimoriadne zaujala téma vzťahu Abbada k jeho rovesníkom na talianskej hudobnej scéne. On, klavirista Maurizio Pollini a skladateľ Luigi Nono, študujúc spolu na milánskom konzervatóriu, stali sa celoživotnými priateľmi a navzájom sa inšpirujúcimi umelcami. Fascinuje ma fakt, že tento kamarátsky trojuholník pretrval nehľadiac na rôznosť názorov.
Originálnymi vyhláseniami sa vyznačoval najmä Nono. Obdiv k Che Guevarovi či Fidelovi Castrovi mu na popularite nepridal. Tu sa prejavila Abbadova charakteristická povahová črta: empatia, snaha porozumieť odlišnému názoru. Nonove komunistické postoje ich vzájomné priateľstvo neovplyvnili. Abbado i Pollini zostali nadšenými interpretmi Nonových skladieb, presvedčení o ich sile a nadčasovom význame. A v 70. rokoch už ako riaditeľ milánskej Scaly Abbado spolu so svojimi komunistickými priateľmi Luigim Nonom a Mauriziom Pollinim organizoval koncerty pre robotníkov v talianskych fabrikách.
Natalia Gutman a „jej“ Abbado
Natalia Gutman je fenomenálna ruská violončelistka. S Claudiom Abbadom sa poznala už od 70. rokov.
Kde vzniklo vaše priateľstvo?
Bolo to v Moskve, v roku 1974, na turné súboru opery Scala, ktoré trvalo takmer mesiac. Malo kolosálny úspech. Našťastie, bol čas aj na osobné stretnutia. S Abbadom sme sa viackrát v uzavretej spoločnosti stretli, muzicírovali a vzájomne sa zblížili. Deväť rokov mi nedovolili vycestovať z Ruska. Len čo to bolo možné, Abbado ma pozval a hrali sme spolu s Europe Youth Symphony Orchestra koncert Roberta Schumanna.
Spolu s ním ste od roku 1992 organizovali v Berlíne festival Berliner Begegnungen, kde profesionáli účinkovali spolu so študentmi. Kto dal impulz k tejto aktivite?
Vyšlo to spontánne, takmer desať rokov sme sa stretávali so študentmi, tešili sme sa z toho, Claudio bol šťastný, mladí ľudia boli vždy jeho vášňou.
Po jeho operácii sa uskutočnil koncert, na ktorom ste hrali vy aj vaše deti (Natalia Gutman má syna a dcéru, obaja sú huslisti). Claudio údajne povedal, že ani neviete, ako veľa ste pre jeho život urobili. Vyliečili ste ho?
My všetci sme mu priali z celého srdca skoré uzdravenie a zdá sa, že sa to podarilo, aspoň dočasne. Toľko pozitívnej energie muselo zafungovať!
V čom bol pre vás ako dirigent nezabudnuteľný?
Zriedkavá, veľmi ojedinelá čestnosť, ktorá bola pre neho tou najcharakteristickejšou črtou. Vždy bol zavalený prácou, ale popritom myslel v prvom rade na hudbu a vždy na mladých ľudí. A ešte niečo veľmi podstatné: nikdy, nikdy nerobil kompromisy.
Pokiaľ mi je známe, violončelisti neboli veľmi frekventovaní v jeho koncertoch ani nahrávkach. Ako vysvetlíte, že ste s ním viackrát účinkovali. Asi to nebola náhoda?
Boli sme si veľmi blízki, preto sme spolu hrali viaceré diela. Okrem Schumannovho koncertu to mal byť Don Quijote Richarda Straussa, ktorého však Claudio, bohužiaľ, nedirigoval, lebo náhle ochorel. Nahradil ho vtedy Bernard Haitink.
Hrali ste spolu niečo z ruskej hudby?
Ale áno, Symfóniu – koncert Sergeja Prokofieva. A nahrali sme ho spolu na CD, obidvaja sme sa vzdali nároku na honorár, ale nahrávka, žiaľ, nikdy nevyšla…
Svetovo známa sólistka zaujme miesto vo violončelovej skupine Luzernského festivalového orchestra a hrá tam napríklad Mahlerovu 3. symfóniu. Ako je to možné?
Je to jednoduché. Všetci sme tam chceli byť a hrali sme pre neho, pre seba, pre všetkých.
(zhováral sa E. P.)
Svet vzrušujúcejší než všetky rozprávky
Claudio Abbado, dirigent
Mal som veľké šťastie, že som vyrastal uprostred hudby. Náš dom bol plný nástrojov (mali sme štyri klavíry!), maminých žiakov, ktorí k nej chodili na hodiny, a ockových priateľov, ktorí s ním muzicírovali. Môj otec mal nádhernú prácu: bol huslista.
Izba, v ktorej cvičil, nebola blízko mojej detskej a ešte presne viem, ako ma raz, keď som bol ešte veľmi malý, to kúzlo, čo túto izbu obklopovalo, tak priťahovalo, že som sa tam po špičkách prikradol. Pootvorenými dverami som videl, ako ocko nechá svoje husle rozprávať jazykom, ktorému som nerozumel.
Ten jazyk mi znel veľmi komplikovane, ale pritom jednoducho neuveriteľne krásne. Stál som tam dlho, úplne potichučky, lebo som sa bál, aby som čaro toho okamihu nepokazil.
Potom, neskôr som sa dozvedel, že otec vtedy hral skladbu Johanna Sebastiana Bacha. Bola to takzvaná Chaconne. Ten názov mi znel smiešne – mama mi neskôr vysvetlila, že označuje jeden starý španielsky tanec. Mama mi zasa učarovala príbehmi zo Sicílie, z ktorej pochádzala, a z ďalekej Perzie.
Pre mňa bolo aj jej fascinujúce rozprávanie hudbou. Chcel som, aby mi vyrozprávala všetko o tých tajomných zvukoch, ktoré zapĺňali otcov život, a ona mi dokázala urobiť ten svet vzrušujúcejším než všetky rozprávky a príbehy. Keď som si púšťal platne na našom starom gramofóne, boli to vtedy platne Schellack – s námahou sa krútili pod kovovou ihlou – vždy som si kládol otázku, ako sa len v tej čudnej skrinke niekto môže skrývať a vydávať všetky tie tóny.
Drobučkí ľudkovia
Raz v noci som mal fantastický sen: vrchnák na gramofóne sa otvoril, akoby ho otvorila neviditeľná čarodejná ruka a z gramofónu začali vychádzať zástupy drobučkých ľudkov: každý si niesol nástroj. Ako keby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, prepochodovali po našom dome cez moju posteľ a pri východe slnka sa znovu vrátili do svojej hudobnej skrinky. Ešte dnes, aj keď by som mal už dávno dobre vedieť, ako funguje gramofón, si rád predstavujem, tak ako tej noci, tých tajomných maličkých muzikantov, ako chodia hore-dolu po dome.
Mal som sedem rokov, keď som bol po prvýkrát v milánskej Scale. Keď som sa vyklonil cez zábradlie z najvyššieho radu, z radu najbližšieho k streche, uvidel som pod sebou v diaľke drobučkých muzikantov, presne ako v mojom sne. A jeden z nich mával rukami okolo seba a vydávalo to nádherné zvuky. Hrali Nocturnes od Debussyho, ktorý svojou hudbou skoro akoby maľoval svetlo a farby. Najväčší dojem na mňa urobila druhá skladba, takzvané Fêtes – tam zaznie tón trúbky, ktorý ide akoby z veľkej diaľky a keď sa blížite, je ako nejakým kúzlom stále hlasnejší.
Doma som sa potom vypytoval, kto bol ten malý mužíček na podstavci, ktorý mi pripadal všemocný: Bol to veľký dirigent Antonio Guarnieri. Hneď som si vzal denník a zapísal som si, že aj ja chcem byť raz dirigent.
Keď som o mnoho rokov neskôr už aj ja sám mal syna, tiež som mu raz pustil Nocturnes, ktoré na mňa tak zapôsobili, keď som bol v jeho veku: dieťa roztvorilo oči, ako keby som mu rozprával rozprávku, a zázrak sa zopakoval presne na tom istom mieste.
Umenie počúvať
Ten prvý večer v Scale bol pre mňa nesmierne dôležitý: bol som ako uhranutý možnosťou muzicírovať s ostatnými ľuďmi, ale aj významom toho malého muža, ktorý ich vodil ako bábky. Na ďalší deň som sa začal učiť hrať na klavíri, aby som raz aj ja mohol hrať s inými ľuďmi. Ale najprv som začal úplne inými ušami počúvať, ako otec skúša spolu s mamou, ktorá ho sprevádzala na klavíri. Dúfal som, že raz budem taký dobrý, že budem môcť mamu nahradiť a vedieť sám otca sprevádzať. Jedného dňa mama ochorela a otec si myslel, že by som si mohol sadnúť ku klavíru a skúsiť hrať spolu s ním.
Bol som veľmi vzrušený a vôbec som nemal pocit, že to už viem. Začal som hrať a bol som hrdý na túto svoju novú rolu, ale všetko potom sa zvrtlo úplne inak ako som dúfal: bola to úplná katastrofa, pretože bolo hrozne ťažké sledovať otcove husle. A on bol v tomto veľmi prísny a nemilosrdný. Vynadal mi, chcel, aby som hral rýchlejšie, než som vedel a nedožičil mi ani najmenšiu prestávku. A tak to vlastne bolo aj neskôr, keď som s ním hrával, aj keď som sa medzitým o dosť zlepšil. Keď šlo o hudbu, tak kládol – iste právom – mimoriadne náročné požiadavky a namiesto jeho príslovečnej trpezlivosti ste zažili len nemilosrdnú kritiku.
Najväčšie prekvapenie – a aj najväčšie tajomstvo -, ktoré mi zanechal, bolo: hrať spolu s niekým hudbu, neznamená ani tak vedieť dobre hrať, ale oveľa viac – vedieť počúvať.
Od neho som sa dozvedel, že sprevádzať môžete nejakú hru len vtedy, keď dokážete veľmi pozorne počúvať, plne a bezo zvyšku vnímať a pochopiť až do najskrytejšieho kúta. Aj v živote, tak ako v hudbe, musíme vedieť počúvať druhých, ak naozaj chceme sledovať ich myšlienky.
Vyšlo v salon.eu so súhlasom Der Tagesspiegel
