Exponovaná aj intímna
Program koncertov 13. a 14. februára zaplnilo jediné dielo Gustava Mahlera – Symfónia č. 6 a mol „Tragická“. V čase svojho vzniku bola pomerne neobľúbená, dnes už má dvere na koncertné pódiá otvorené, hoci málokde je to častejšie ako raz za niekoľko sezón. Naposledy u nás zaznela v nezabudnuteľnej interpretácii Valerija Gergieva a Orchestra Mariinského divadla na Bratislavských hudobných slávnostiach 2010. Teraz sa v nej dostala možnosť ukázať Slovenská filharmónia, a to doslova „v plnej poľnej“, keďže mohutné nástrojové obsadenie skladby si vyžiadalo prítomnosť azda najširšej možnej zostavy orchestra (okrem iného 5 fláut, 8 lesných rohov, 6 trúbok, bohato zastúpenú sekciu sláčikových a bicích nástrojov).
Paradoxné je, že napriek veľkej zvukovej exponovanosti je Mahlerova Šiesta symfónia zároveň introvertným a veľmi intímnym dielom. Skladateľa k jej vzniku podnietila – a našla v nej aj svoje hudobné odzrkadlenie – jeho rodina: v prvom rade milujúca manželka Alma a tiež dcéry Maria a Anna. Celou 80-minútovou symfóniou, azda s výnimkou lyrického Andante moderato, sa však tiahne zlovestná predtucha.
Elektrizujúca atmosféra
Neúprosne sa navracajúci pochodový rytmus, diabolský tanec a gradujúce dramatické vypätie vyústia až do troch bolestných úderov kladiva pred záverom poslednej časti. Práve v nich Mahler symbolicky predpovedal tri rany osudu, ktoré ho mali už zakrátko postihnúť: nútený odchod z postu riaditeľa viedenskej Dvornej opery, smrť staršej dcéry a napokon jeho vlastné vážne ochorenie srdca. Nepomohlo ani to, že posledný úder sa neskôr pokúsil z partitúry vyškrtnúť – v roku 1911 chorobe podľahol. O niekoľko rokov neskôr sa pod temné proroctvo symfónie začala pripisovať aj vízia príchodu prvej svetovej vojny. Autor po dokončení skladby urobil ešte niekoľko dodatočných úprav, medzi najvýznamnejšie patrí vymenenie druhej a tretej časti. To si však napokon opäť rozmyslel, a tak dodnes ostáva na rozhodnutí dirigenta, ktorý variant uprednostní.
Emmanuel Villaume sa rozhodol pre pomalú časť na druhom a Scherzo na treťom mieste (podľa vzoru Claudia Abbada, napríklad Herbert von Karajan uprednostňoval opačné poradie). Celkovo bola jeho dirigentská kreácia verná skladateľovým požiadavkám na výrazové nuansy a zmeny tempa. Orchester pod jeho vedením hral koncentrovane a v koncertnej sále vytvoril doslova elektrizujúcu atmosféru. Osobne by som po doznení posledných tónov najradšej ostal sedieť v tichu a uvažoval, to však nebolo možné. Búrlivý aplauz, ktorý vypukol takmer okamžite, bol však celkom zaslúžený.
