Vôbec nemierim k obhajobe dnes prevažujúcich režisérskych výkladov, kde Rusalka je raz prostitútkou, inokedy obeťou zneužívania. Alebo (najnovšie vo Viedni) Ježibaba zahrdúsi Kuchárika, aby z neho lesné žienky vysali krv. Na druhej strane, vyše tri desaťročia prežíva rozprávkovo poetická podoba diela v réžii Otta Schenka.
O čo Bystričanom išlo? Pravdepodobne zámerom bolo demonštrovať taký model Rusalky, ktorý pozve odporcov moderného divadla a nového návštevníka. Staviť na opavskú režisérku Janu Andělovú Pletichovú bol však omyl. Nevznikla totiž ani ilúzia lesa s jazerom a mesiačikom, ani aktualizačná metafora. Vznikla nuda. Pohyb sólistov po javisku bol odtrhnutý od realistickosti, chýbala herecká zaangažovanosť. Lacná scéna nemala atmosféru, kostýmy, naopak, boli preumelkované.
Zdynamizovať dianie sa nepodarilo ani dirigentovi Mariánovi Vachovi. Jeho prirýchlej, v orchestrálnom zvuku surovej koncepcii chýbali kontrasty, rovina poetickej lyriky sa takmer stratila. Orchester, ktorý práve pod jeho taktovkou dokázal neraz prekonať svoj zenit, sa na druhej premiére topil v chybách a miestami s javiskom nadobro strácal kontakt.
Svoj diel viny nesie aj nedisciplinované obsadenie. Vendula Černá vybavila Rusalku ostrým a technicky nezvládnutým sopránom s nedoťahovanými frázami a hluchou spodnou polohou. Robert Smiščík (Princ) v snahe prekabátiť technické manko občas vypúšťal tóny bez nadväznosti na partitúru. Málo kultivovaný, intonačne a rytmicky nepresný bol Ivan Zvarík ako Vodník. Katarína Kubovičová (Ježibaba) a Veronika Mihalková (Cudzia kňažná) striedali vokálne slušné miesta s problematickými. A tak iba Zoltán Vongrej (Lovec) spoza javiska a trio žienok zneli príjemne. Povinnosťou divadla je formovať vkus. V prípade novej Rusalky platí – takto radšej nie!
Hodnotenie Pravdy: 2/5
Antonín Dvořák: Rusalka / dirigent: Marián Vach / réžia: Jana Andělová Pletichová / scéna: Jaroslav Milfajt / kostýmy: Jana Kuttnerová / Štátna opera Banská Bystrica 2. premiéra 15. marca 2014