Text pesničky je celá veda, tvrdí speváčka Barbora Drahovská

Barbora Drahovská už tri roky spieva v kapele Bloom. Vyzerá nežne a názov kapely, ktorý možno preložiť ako kvet, rozkvet, pôvab či peľ, k nej pasuje. No ryšavá Barbora prekvapí: rada počúva metal, muzikantom z kapely pred koncertmi vyvára vegetariánske dobroty do prasknutia a keď hovorí, má celkom iný hlas, ako keď spieva. Kapela s kvetom v názve vyráža na turné v prvý jarný deň.

22.03.2014 12:00
Barbora Drahovská, speváčka Foto: ,
Speváčka Barbora Drahovská je vegetariánka, vyštudovala cestovný ruch.
debata

Debutový album ste nazvali Let the good days come – Nech prídu dobré časy. Ste optimisti, čo veria, že prichádzajú dobré časy?

Názov albumu vymyslel náš gitarista Lukáš Kyška. A áno, rozmýšľame pozitívne.

Ako si predstavujete dobrý deň?

Musí sa hlavne dobre začať. Ráno idem von s našou labradorkou, potom si zacvičím piatich Tibeťanov a meditáciou sa snažím navodiť si dobrú náladu. Zistila som, že keď sa prihlásim na Facebook, zhorší mi náladu – vždy ma tam čosi rozhodí, som asi príliš citlivá. Takže lepšie je začať meditáciou a cvičením. A chodím aj na boot camp, keď zas potrebujem načerpať energiu. Snažím sa žiť zdravo.

Prečo debutový album vydávate až po troch rokoch existencie kapely?

Naše pesničky vznikali postupne, nie tak, že by sme sa zatvorili do štúdia s tým, že urobíme album. Teraz sme s pesničkami a ich výberom spokojní.

Ako vymýšľate pesničky?

Väčšinou Lukáš čosi s gitarou skomponuje, ja počúvam a pri tom rozmýšľam, čo mi prvé tóny napovedia. Riadim sa pocitmi. Texty píšem buď ja alebo Lukáš.

Prečo píšete texty po anglicky?

Už predtým som mala kapely, ale len raz som napísala text po slovensky. V speve sa mi akosi viac páči angličtina, znie ako ďalší nástroj. Neviem presne prečo.

Nie je to teda snaha preraziť s anglickými textami v zahraničí?

Nie, určite sa dá preraziť aj so slovenskými textami, keď človek robí hudbu zo srdca. Ale mne naše pesničky lepšie znejú v angličtine. Ako malá som spievala ľudovky, veľmi ma to bavilo a už som uvažovala, že by som sa k nim raz vrátila. Ale nie v kapele Bloom, k tej patrí angličtina. Aj v kapele sme sa o tom bavili a zhodli sa, že to asi takto má byť. Keď spievam po slovensky, môj hlas znie úplne inak.

Ako inak?

Pri spievaní v slovenčine má inú farbu ako v angličtine a ani chalani s tým slovenským neboli spokojní.

Naozaj – aj keď spievate, máte iný hlas, ako keď hovoríte. Meníte hlas vedome?

Postupne zisťujem, že každá pesnička sa dá zaspievať na sto spôsobov. A farba hlasov môže znieť vždy inak. Veľa ľudí mi hovorí, že mám inú farbu hlasu, keď spievam a keď rozprávam. Ide to samo.

Vaše skladby majú poetické názvy – napríklad Pearl River (Perlová rieka) alebo Sound of blooming flowers (Zvuk kvitnúcich kvetov). Vymýšľate ich vy?

Práve druhá menovaná pesnička sa pôvodne volala celkom inak a mala aj iný text. Tvorba pesničiek je zaujímavý proces. Keď s pesničku nie sme spokojní, zmení sa hudba, potom k nej zrazu nepasuje text. Táto skladba je na albume najmladšia, má asi pol roka. Názov skladby sme vytiahli z textu. Ale napríklad pri pesničke Snowflakes on your eyelashes (Snehové vločky na tvojich mihalniciach) najskôr vznikol názov a až potom Lukáš napísal text.

Viete, čo ho inšpirovalo? Pretože existuje aj iná pesnička s týmto názvom (YokoO ft. Gemma Wood).

Je to z knižky Kto chytá v žite. Keď ju Lukáš čítal, zapáčilo sa mu toto slovné spojenie a napísal k nemu pesničku.

Takže chalani z kapely nemajú problém s poetickými textami?

Nie, nemajú. Chalani sa skôr sústredia na hudobnú stránku. Texty väčšinou riešime iba my dvaja s Lukášom.

Vždy si teda padnete do nôty alebo máte občas aj iný názor?

Väčšinou to sadne. Lukáš je dosť kritický. Vždy, keď napíšem text, ma vyspovedá, čo som tým presne myslela. Niekedy sa cítim ako u psychoanalytika. Keď som naposledy napísala text, bála som sa, čo mi povie, ale nezmenil ani slovo. Táto pesnička však ešte nie je na albume. Začala som teraz navštevovať aj online kurz písania pesničiek na slávnej americkej hudobnej škole Berklee College of Music. Písať text pesničky je celá veda.

Ako takýto kurz funguje?

Pri písaní si napríklad vždy musíte uvedomiť: kto hovorí, o čom hovorí, v akom čase. Ja som mávala problém, že som všetko povedala v prvej slohe a nevedela, ako pokračovať. Text si treba rozvrhnúť – aj keď píšete knižku, je dobré mať osnovu. S pravidlami sa píše oveľa ľahšie. Nájdem si slovo a hľadám k nemu rýmy a potom ich viem použiť v texte oveľa rýchlejšie. Dôležitá je aj dĺžka vety, ktorá zasa závisí od toho, či je text skôr pozitívny alebo nestabilný. Od toho závisí aj počet riadkov v slohe.

Ako sa teda správne píše pozitívna pesnička?

Aby ju ucho zvládlo a poslucháč ju pozitívne vnímal, malo by byť všetko spárované. Pri nepárnom počte riadkov má vraj človek pocit, že chce ešte niečo počuť. A keď sa napríklad odsadí slovo od celej vety, tiež celok nadobudne úplne iný význam. Na internete sú k tomu aj užitočné videá iných hudobníkov.

Speváčka Barbora Drahovská pôsobí v kapele Bloom. Foto: Zdenko Hanout
Barbora Drahovská, speváčka Speváčka Barbora Drahovská pôsobí v kapele Bloom.

Vy ste si takýto kurz písania pesničiek špeciálne hľadali alebo ste ho objavili náhodou?

Objavil ho Lukáš, ktorý nielen veľa číta, ale aj brázdi internet. Tento kurz navštevujem už štvrtýkrát a vždy v ňom nachádzam niečo nové.

Ako prebieha kurz?

Sú to online lekcie, ktoré si vypočujem, a na konci lekcie je kvíz, kde treba zodpovedať otázky – ako v škole. Potom dostaneme úlohy – napríklad napísať nestabilný melancholický text. Ten treba nahrať do pripravenej slučky a ostatní prihlásení žiaci ho hodnotia.

A laik by si myslel, že hudobníci len tak chrlia texty.

A predstavte si, že sa snažíte niečo napísať a ostatní to potom zle ohodnotia. Našťastie teraz, keď robím kurz štvrtýkrát, už mám lepšie hodnotenia. Lenže poučená tým, ako má vyzerať dobrý text, sa teraz inak pozerám na naše staršie pesničky. Dnes už by som ich urobila inak, ale už sú nahrané a nedajú sa veľmi meniť. Ale všetko je tak, ako má byť.

Povedzte napríklad, ako vznikla pesnička Carousel ride – Jazda na kolotoči.

Text k tejto skladbe napísal náš basgitarista Jozef Graus. Text je o tom, že väčšina ľudí nasadne na akýsi svoj životný kolotoč a idú stále dokola. Málokomu sa podarí vybočiť a ísť si za svojimi snami. Veľa ľudí sa sťažuje na robotu, na situáciu, manžela, manželky, deti, ale nesnažia sa to zmeniť. Ja sa teraz, naopak, snažím zmeniť život – opustila som prácu, ktorú som robila desať rokov. Bavila ma, ale povedala som si, že už chcem konečne robiť hudbu naplno ako hlavnú činnosť. Rada by som sa hudbou živila.

Čítala som, že chcete robiť akustickú úprimnú hudbu – ale dá sa ňou naozaj uživiť?

Dúfam. Keby sme iba robili hudbu a koncerty, tak asi nie. Ale keď človek chce, dá sa kadečo vymyslieť. Lukáš napríklad učí súkromne hru na gitaru. Má dosť žiakov a keď to chce robiť dobre, je to vyčerpávajúce. Niekedy učí deväť hodín v kuse. Dôležité je vydržať a robiť veci zo srdca. A dať aj na spätnú väzbu od poslucháčov.

Aké od nich máte ohlasy?

Dobré, akurát nám tiež hovoria, že by bolo možno zaujímavejšie, keby sme mali slovenské texty. Potom nad tým rozmýšľam. Netreba fanúšikov ignorovať, ale uvidíme. Zatiaľ to cítime takto. Niekto napríklad povie, že naše pesničky sú melancholické a pôsobia depresívne…

…depresívne? Na mňa tak vôbec nepôsobia.

Veľa závisí od toho, kedy si človek hudbu pustí. Keď som smutná a pustím si Norah Jones, je mi z jej hudby ešte viac smutno, ale keď mám dobrú náladu, má tá istá pesnička pre mňa úplne iný význam. Iní ľudia hodnotia našu hudbu ako príjemnú. A pesničky celkom inak vyznejú na koncertoch

Čo je iné na koncertoch?

Veľa závisí aj od publika. Keď vidím ľudí, čo sa na mňa usmievajú, hneď mám dobrú náladu. Cítim prepojenie s ľuďmi. Ale keď vidím smutné tváre, berie mi to energiu. Potom si hovorím, vzchop sa, nenechaj sa zlomiť. Našťastie sa to nestáva často. Najradšej by som bola, keby všetci boli spokojní. Aj keď viem, že to nejde. Keď sme raz boli na šnúre s Katkou Knechtovou, v Bratislave boli najmenej emotívni ľudia a smerom na východ nálada gradovala, v Liptovskom Mikuláši bolo super publikum, priateľské a komunikatívne, hrali sme na džezovom festivale a ľudia chodili za nami, že sme boli vynikajúci, kupovali si demo cédečká. A to nás vopred ani nepoznali, vtedy sme ešte nemali album a oni prišli na festival, nie priamo na nás. Po skončení festivalu sa pri nás pristavilo auto, šofér spustil okienko a my sme počuli z auta našu pesničku. Kričal na nás, že sme boli super. Bola som dojatá, skoro mi slza vyhŕkla. Nemusia nás mať radi všetci, ale je príjemné, keď sa niekomu naša hudba páči.

Máte ešte trému na koncertoch?

Vždy. Pred koncertom sa v noci budím, či príde dosť ľudí, som nervózna. Keď sme hrali na džezákoch na pódiu mladých talentov, to bolo super. Keď si človek organizuje všetko sám, je to iné. Čím viac ľudí, tým menšiu mám trému.

Asi preto, že spievate odmala.

Možno. V detstve som si spievala pesničky z Fontány pre Zuzanu, s kamarátkou sme tancovali, ja som bola Lucie Bílá, ona Habera. Keď niekto prišiel domov, hneď som hudbu vypla, akože nič, ale v desiatich rokoch ma mama prihlásila na spev. Dychové cvičenia mi však akosi nerobili dobre a hneď na prvej hodine som odpadla. Takže rodičia to vzdali a druhý pokus už nebol. Ale hodiny klavíra som vydržala navštevovať dlhšie. Študovala som ekonómiu a cestovný ruch, rok som bola v Austrálii.

Nechceli ste študovať hudbu?

Ani nie, hovorila som si, že by som mala normálne pracovať. U nás platilo, máš mať robotu a rodinu. Takže vždy som síce mala kdesi vzadu v hlave myšlienku, že by som chcela robiť hudbu, ale asi by mi to nedovolili. A keď som chcela ísť na pedagogickú školu, mamina mi to zakázala: to nemôžeš, ako sa uživíš? Teraz vidím, že by to tak bolo. Ale pri hudbe ma vždy obaja rodičia podporovali, boli aj na našich koncertoch. Hoci, keď mi oco občas povie, mala by si sa zamestnať, chytám alergiu.

Akú hudbu počúvate?

Veľmi rada chodím aj na metalové, rockové koncerty. Mám rada energické koncerty, kde cítim, ako mi ide vyskočiť srdce z hrude. Doma si ale hudbu veľmi nepustím. To skôr, keď niekto zavesí nejakú zaujímavú skladbu na Facebook, tak si ju vypočujem. Mám rada Pearl Jam, progresívny rock-metal, Dream Theater alebo Korn, počúvam rock, džez, blues aj ľudovky. Ale málokedy si sadnem s cieľom počúvať hudbu. Mám rada ticho.

Máte dosť hudby počas dňa?

Človek stále počuje hudbu vonku, v bare, v telke… ale doma telku vôbec nepozeráme. Preto mám rada doma ticho. Počujem iba zvuk zvlhčovača vzduchu, to ma upokojuje. Alebo mám rada zvuk trolejbusov. Keď sme v Ružinove bývali pri trolejbusovom depe, obľúbila som si zvuk štartujúcich trolejbusov.

To by možno šlo zakomponovať aj do skladby…

Možno to raz využijeme.

Barbora drahovská tvrdí, že jej hllas znie... Foto: Zdeno Hanout
Barbora Drahovská, speváčka Barbora drahovská tvrdí, že jej hllas znie lepšie, keď spieva po anglicky.

K vašej skladbe Carousel ride ste nakrútili zaujímavý klip. Kde ho vlastne možno vidieť?

Na youtube či hudobných televíziách.

Oplatí sa ešte nakrúcať klipy?

Je dobré mať aspoň jedno dve prezentačné videá, ale asi to pozerajú ľudia hlavne na youtube. Napríklad Carousel ride režíroval Jonáš Karásek, ktorý nakrútil film Kandidát, s Marikou Majorovou. Fotky, ktoré vznikli pri nakrúcaní videa, sme využili aj do bookletu. Takže sa to určite oplatilo.

Vaše prvé turné po šiestich slovenských mestách štartuje 21. marca v Martine a skončí 26. apríla v Bratislave. Jeden z koncertov bude aj v Námestove. Prečo práve tam?

Napísal nám jeden fanúšik, že by strašne chcel ísť na náš koncert aj s manželkou. Ale povedala som si, že dvaja ľudia sú trochu málo. On však mal známeho, ktorý vlastní klub, jeho majiteľ mi zavolal a dohodli sme sa.

To musel byť naozaj oddaný fanúšik.

Ten už nám pomohol vybaviť aj ďalší koncert v Liptovskom Mikuláši. Z Košíc sa tiež ozvali sami, to je príjemné. Máme prvé turné, takže sa musíme ukázať aj inde ako na západnom Slovensku.

Vraj pred koncertmi mávate s kapelou spoločnú večeru, ktorú máte na starosti vy. Čo im varíte?

Rada experimentujem a som vegetariánka, takže im vždy servírujem niečo iné. Minule už mi vynadali, že ich prejedám a oni potom nemajú silu hrať. Robila som grilovanú zeleninu s fazuľou, čosi ako chilli con carne s ryžou. Ešte si dokladali a mali sme aj tvarohové palacinky. Manželka nášho basáka Yogiho urobila nedávno čokoládový cheesecake a ten už si odložili na prestávku. Vraj si ho dajú s kávičkou.

Vy ste vegetariánka. Majú to vegetariáni na Slovensku ťažké?

Ťažké to má každý, kto sa nevie rozhodnúť, čo variť. Hlavne, keď je taký naviazaný na jedlo ako ja.

Vy? Nevyzeráte na to.

Keď som hladná, aj plačem. Som vtedy nervózna. S kamarátkou sme dokonca založili aj vegetariánsky blog biteme.sk (hryzni ma), aby sme na jednom mieste zhromaždili vegetariánske recepty. Bavilo nás to písať, časom pribúdali fanúšikovia, ktorí podľa nás začali variť. Jedlá musia byť zdravé a mať nutričnú hodnotu.

Takže hudobník nemôže koncertovať hladný? A keď je vegetarián na turné, vezme si zásoby zeleniny?

Som vyberavá, sama si varím aj dva-trikrát denne. Keď si dám niečo v reštaurácii, je mi z toho často ťažko a zle sa mi spieva, radšej si beriem so sebou vlastné jedlo. Pred turné sa už chalani pýtali, čo dobré im navarím.

Máte na to pred koncertmi vôbec čas?

Mnohé recepty sa dajú pripraviť za pätnásť či dvadsať minút. Rada varím z baklažánu alebo cukiny, to by som mohla jesť každý deň.

Niektorí šéfkuchári pri varení využívajú aj jedlé kvety. Aj vy ako členka kapely Bloom?

Neskúšala som to. Ale možno by som mohla servírovať nejaký kvetinový šalát. Som zástanca jednoduchých receptov, ktoré sa neskladajú z tisíc ingrediencií. Malo by to byť zdravé, výživné, dostupné a rýchlo hotové. Môžem odporúčať napríklad cestoviny s baklažánom. Udusím malé kúsky baklažánu na cibuľke, pridám pesto, okorením a zmiešam napríklad s cestovinami. Alebo je výborná baklažánová nátierka s paprikou. Vynikajúci je aj mrkvový alebo cviklový hummus. Prípadne cviklové čipsy, ktoré sú skvelé s bryndzou a kôprom.

Takže ste muzikantov v kapele premenili na milovníkov vegetariánskej kuchyne?

Asi áno. My v kapele nezjeme hocičo, musí to byť kvalitné jedlo. Asi sme sa našli aj v tomto.

Barbora Drahovská

Narodila sa 15. júla 1980 v Bratislave. Vyštudovala cestovný ruch a turistiku na Ekonomickej univerzite. Päť rokov žila s rodinou v Berlíne, neskôr študovala v Anglicku a v Austrálii. So svojou skupinou Bloom (ďalší členovia sú: Lukáš Kyška, Jozef Graus, Ajdži Sabo a Martin Wittgruber) vydala v decembri 2013 debutový album Let the good days come, ktorý predstavia v marci a v apríli na koncertnom klubovom turné (21.3. Martin, 29.3. Nové Mesto n/Váhom, 11.4. Prešov, 12.4. Košice, 25.4. Námestovo, 26.4. Bratislava). S kamarátkou zložila vegeteriánsky blog biteme.sk. Venuje sa projektu pre deti e-Bug, ktorý je zameraný na vzdelávanie v oblasti hygienických návykov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #speváčka #Barbora Drahovská #Bloom #vegetariánstvo