Mnohí si vás pamätajú ešte ako účastníčku speváckej súťaže, dnes ste porotkyňou v podobnej šou. Dlho ste sa rozhodovali, či prijmete túto ponuku?
Nad svojou účasťou som rozmýšľala dosť dlho. Zneisťovala ma miera pozornosti, ktorá sa človeku v porote šou ako X faktor, Talent či Hlas dostane. Médiá sa prestávajú venovať tomu, čo robí a riešia menej podstatné veci. Zaujíma ich, s kým chodí, aké má vzťahy s rodinou, ako sa oblieka. Spevácka kariéra a novinky sú pre médiá takmer nepodstatné. Radšej hľadajú škandál, príbeh, ktorý ani nie je pravdivý.
Je to však pre vás aj celkom dobrá forma reklamy, nie?
Úprimne, nepotrebujem sa dostať na obrazovku každej televízie – viem, že môžem byť pre ľudí aj otravná svojím optimizmom. Ponuku do X Factoru som nakoniec zobrala, pretože som prežila to, čo súťažiaci. Bola som na ich mieste a viem, aké náročné je všetko zvládnuť. Páči sa mi aj význam porotcov v tejto súťaži. Ich úlohou nie je len sedieť a kritizovať. Svojim zverencom pomáhajú, stavajú ich na nohy, posielajú do ďalších kôl. Chcem byť pre súťažiacich podporou, ktorú som sama nemala. Aby sa netrápili tak, ako sme sa trápili my. Účasť na takomto projekte je ozaj veľmi náročná a nepríjemná. SuperStar mi veľmi pomohla, ale doteraz som sa cez niektoré veci nepreniesla.
Napríklad?
Moje zdravie. Počas súťaže som veľmi schudla a už sa mi nikdy nepodarilo pribrať naspäť. Celkovo som si zvykla nezdravo a nepravidelne jesť. Ide len o maličkosti, ale ako porotkyňa sľubujem, že môj tím nebude mať takéto problémy.
Necítili ste sa priveľmi mladá na posudzovanie talentov neraz starších, ako ste vy?
Keby som len sedela v kúte a hovorila si, nie, nemôžem, mám 18 rokov, som príliš mladá, ďaleko by som sa nedostala. Okrem toho, nehodnotím techniku, na to je tam Sisa Sklovska, nehodnotím ani intonáciu a prejav, na to je tam Ondřej Brzobohatý a nehodnotím ani hviezdny potenciál a biznis, na to je tam Oto Klempíř. Ja sa dívam na človeka ako na celý balíček. Mám osemnásť rokov, pracujem tri roky v biznise, skladám popové hity nielen pre seba, ale aj pre slovenských, českých a amerických interpretov. Mám „mladé ucho“ a viem, čo moji rovesníci chcú počúvať, aké videoklipy chcú vidieť, ako spevák musí vyzerať a pôsobiť. Som v porote preto, aby som povedala pravdu – či si myslím, že človek má v šoubiznise budúcnosť. Lebo my nehľadáme speváka, ktorý prežije v súťaži, ale ktorý prežije po nej. A to je niečo úplne, úplne iné.
Zrejme viete posúdiť mladých ľudí, ale čo keď príde na kasting zaspievať napríklad štyridsiatnička so životnými skúsenosťami, ktoré ešte nemôžete mať?
Ale dvadsaťročné baby nemusia zákonite chcieť mladých spevákov ako Justin Bieber alebo Selena Gomez. Hudba nemá vek. Hlavné je, či je dobrá pesnička kvalitne zaspievaná a divákov interpret zaujme. Je jedno, či ide o sexi chalana alebo štyridsaťročnú ženu, ktorá si zažila v živote svoje a prišla nám zaspievať. Myslím, že vnímam tú kombináciu rôznych faktorov, ale tiež nemám vždy pravdu – žiadny porotca nemá. Napríklad pri mne pred tromi rokmi nemali pravdu. Rytmus mal na začiatku, ale potom…
V priamych prenosoch vás počas vašich súťažných dní naozaj dosť kritizovali. Ako ste to zvládali?
Brala som tú kritiku úplne v pohode. V kole, v ktorom som vypadla, všetci porotcovia povedali, že by vyhodili mňa. Naozaj som vypadla, ale nebola som z toho zničená. Nevedela som, ako sa všetko skončí, či budem mať spevácku kariéru. Ale povedala som si, že to nie je koniec sveta. Som zdravá, šťastná, mám kamarátov, skúsenosti a v pätnástich celý život pred sebou. Prečo by som sa mala trápiť pre vypadnutie z nejakej súťaže?
Väčšina ľudí sa však trápi, a ešte k tomu takých mladých ako vy…
Ľudia si sami z toho robia obrovskú traumu, div že nemajú pocit, ako im vypadnutie zničilo celý život. Tak to býva, keď človeku priveľmi záleží na médiách. Novinári napíšu, že nikdy z nej nič nebude, o pár mesiacov zase riešia, kde ten súťažiaci je, prečo nič nerobí. Mnohí bývalí súťažiaci sa stále snažia byť v médiách, aby sa o nich za každú cenu hovorilo. Ale ja som takú potrebu nemala ani nemám. Dávam rozhovory, lebo ma to baví a ide o súčasť mojej práce.
Ste k súťažiacim jemnejšia, keď si spomeniete na seba a svojich kolegov zo SuperStar? Snažíte sa v kritike krotiť?
Ľudia odo mňa očakávali, že budem na každého milá a budem dávať veľký pozor, čo poviem. Ja sa však snažím hovoriť pravdu a k niektorým súťažiacim som možno bola až hnusná. Ale keď ich výkon nie je dobrý a nie je tým, čo hľadáme, poviem na rovinu – nepôjde to, dovidenia. Môže mi byť toho konkrétneho človeka ľúto a chcela by som mu aj pomôcť, ale nie každý je stvorený pre šoubiznis. Keby sme každého púšťali ďalej do súťaže a šoubiznisu, časom by sme žiadny nemali.
Stretávate sa s niektorými porotcami z vášho ročníka SuperStar?
Nedávno sme sa videli s Rytmusom, ale nechodíme von na kávu, nič také. Stretávame sa na akciách a porozprávame sa. Paľa Haberu som stretla na minuloročnom finále SuperStar a hovorili sme spolu štyri hodiny. Sú na mňa veľmi príjemní.
Paľo Habera vás najskôr z kastingu ani nechcel poslať ďalej, Gábina Osvaldová sa vyjadrila, že lepšie vyzeráte, ako spievate. Napriek tomu ste sa dostali tam, kam máloktorý iný súťažiaci. Nemáte predsa len trochu pocit zadosťučinenia?
Nie, lebo mali pravdu. V pätnástich som bola mladá a neskúsená. Na pódiu som mala nervy, takže moje výkony boli zlé. Nie som typ, čo by hovoril: „Ha, a pozrite na mňa teraz!“ Nie, musela som sa sem dopracovať. A keby mi nedali vtedy šancu a vôbec by ma nepustili ďalej, celá moja kariéra by vyzerala inak.
Nemáte s kritikou problém ani dnes?
Som pozitívne naladený človek a beriem hocijakú kritiku. Aj keď niekedy ide o úplný nezmysel, ktorý sa ma netýka, a vtedy ju odignorujem. Ale na druhej strane, niekedy je aj hnusná kritika sčasti pravdivá a treba sa nad ňou zamyslieť. Sebavedomie a ego síce veľmi nepoteší, ale človeka upokojí, utlmí a zamyslí sa nad sebou. „To som fakt tak povedala, tak pôsobila, alebo spievala až tak zle?“ pýtam sa samej seba. Pozriem si videá, fotky, spýtam sa na názor manažéra a sestry Carmel, ktorá je tiež speváčka. A nakoniec si možno poviem, ale nie, nebolo to až také strašné, ale mohla by som popracovať na tom a tom. Človek sa zamyslí nad svojou prácou a nabudúce vďaka tej kritike podá lepší výkon.
Čo je vaša slabá stránka, za ktorú vás častejšie kritizujú?
Keď som veľmi unavená, veľmi mi nejdú pohyby – vtedy chodím ako robot. Aj fanúšikovia mi hovoria, máme ťa radi, ale nauč sa tancovať. Ale inokedy si zas zatancujem a je to super. Úlohu zohráva únava a chuť. Musím mať chuť na to, čo robím. Inak môj výkon nie je celkom presvedčivý.
Čo hovoríte na spevákov, ktorí sa do súťaže prihlásili opakovane, hoci sa už do finále niekedy dostali – a nepresadili sa?
Niekedy druhá šanca funguje, inokedy nie. Na druhýkrát však človek určite potrebuje ešte viac odvahy. Pre ego musí ísť o ťažkú skúšku, nič príjemné. Takže ja ich snahu chválim, nie je ľahké vybudovať si na Slovensku a v Česku kariéru.
Má na úspech v šoubiznise lepšiu šancu finalista, ktorý nevyhral, len sa na súťaži zúčastnil – tak ako vy? V čom bola vaša výhoda?
Myslím, že ide najmä o zmluvu, ktorá na výhercu súťaže čaká. V našom ročníku sa spolupracovalo s vydavateľstvom Universal. Napríklad Peťovi Cmorikovi kariéra vyšla. Zrejme mal správnu kombináciu manažéra, nahrávacej zmluvy a tak ďalej. Sú totiž často pre umelca ako pasca. Môžu interpreta posunúť úplne hore, alebo ho celkom zničiť.
V akom zmysle?
Neraz sú v nej také podmienky, že si človek napríklad nemôže vybrať, s kým bude pracovať. A to je pre interpreta najhoršie, čo môže byť. A hlavne pre takého, ktorý si skladá vlastné veci ako ja alebo Peťo. Skladateľ a spevák musí mať voľnú ruku pri výbere producentov, kapely, manažéra, PR manažéra, režiséra klipu… Ale keďže vydavateľstvá na Slovensku sú maličké, chcú riešiť všetko, aby mali pod kontrolou rozpočet. Nechcú míňať na umelca veľa, aby vo finále čo najviac zarobili. Lenže potom výsledok nie je kvalitný, všetci sa sťažujú, nikto albumy nekupuje a umelec skončil.
Foto: Robert Hüttner
Bolo teda pre vás vlastne šťastie, že ste nevyhrali?
Každý rok sú zmluvy úplne iné a majú ich isté vždy prví dvaja. Tie naše som videla a nechcela som byť ich súčasťou. Vlastne som naozaj mala šťastie, že som vypadla skôr. Tak som nebola zamknutá v skrini vydavateľstva u manažéra, ktorý by sa mi nevenoval tak, ako môj terajší manažér a mama, ktorá bola mojou manažérkou dlhé roky. Ale nehovorím, že je to vždy tak, každá zmluva je iná.
A čo tie, ktoré získajú výhercovia tohtoročného X Factoru?
To neviem. Ale viem, že ak sa mi niekto zapáči a poviem si, ten na to má, zoberiem si ho k sebe, aj keď nevyhrá. S mamou máme vlastné vydavateľstvo a svojich spevákov. V spolupráci s mojím manažérom Lumírom Matim by sme mu postavili kariéru, ako sme postavili moju.
To znie, ako by ste v budúcnosti plánovali skôr poťahovať šoubiznisové nitky zo zákulisia. Vidíte sa o pätnásť rokov skôr na pódiu alebo, naopak, v pozadí, ako sivá eminencia?
Veľmi ma baví spievať naživo na pódiu. Ale keď budem mať rodinu – sláva pre ňu nie je zdravá. Rodina pre ňu trpí. Preto by som sa potom skôr skryla a riešila radšej firemné veci zo zákulisia, ako vystupovala v televízii a objavovala sa v novinách.
Dnes sa vám darí, ale ako vás prijali ľudia v slovenskom šoubiznise po výhre v súťaži? Nedávali vám pocítiť, že vo vás neveria, nesprávali sa k vám nepríjemne?
Ľudia sa tak niekedy správajú ku mne aj dnes, ale neviem prečo. Nemajú totiž dosť odvahy, aby mi povedali, čo konkrétne im na mne prekáža. Potom by som sa vedela k ich názoru vyjadriť. Aj teraz hrám v jednej rozprávke a jedna študentka herectva mi na sociálnu sieť napísala, že ponuku hrať vo filme som dostala preto, že sa volám Celeste Buckingham. Ona takú ponuku nedostala, ani nedostane, lebo nemá také meno. Neodpovedala som jej, lebo by vznikol obrovský konflikt, a to nechcem. Má svojím spôsobom aj pravdu, šoubiznis je v tomto nefér. Keď má človek meno, dostane všetko. A keď si ho len buduje a potrebuje tú pomoc, čaká na ponuky a prácu, tak nič neprichádza.
Aj vy ste boli v takej situácii?
Ale áno. Po SuperStar mi nikto nedal prácu, nemala som koncerty a vystúpenia. Jediný, kto mi chcel pomôcť, bol môj producent a moja mama, potom sa pridal môj manažér. Až po piesni Run, Run, Run sa začali veci zdvíhať a doteraz sa mi ozývajú ľudia, ktorí ma najskôr nechceli. Teraz by radi spolupracovali, ale s mojím manažérom hovoríme principiálne nie, lebo ste nás nechceli na začiatku. "Sorry, ale teraz už nemám záujem, lebo vy ste nemali záujem, keď som vás súrne potrebovala ja,“ hovorím.
V jednom rozhovore ste povedali, že Majk Spirit je celkom iný ako väčšina ľudí v slovenskom šoubiznise. Aký je teda slovenský šoubiznis?
Majk Spirit má v sebe kvality, ktoré sú jedinečné, a preto je aj taký úspešný. Má úspešných manažérov, dobré pesničky a dobrý marketing. To je podľa mňa to, čo v slovenskom šoubiznise ešte celkom nefunguje. Každému interpretovi niečo chýba – a nemyslím u toho človeka samotného, ale celej skladačke jeho tímu, v procese stavby umelca. Určite aj mne niečo chýba a Majkovi tiež. Možno ide o maličkosti, ale keď sa nabaľujú, ľudia ich vnímajú. A tu je náš problém na Slovensku. Sme nový šoubiznis, nemáme ešte všetko až tak vymyslené a vychytané ako Američania, ktorí ho robia oveľa dlhšie. Tam naozaj spev tvorí len veľmi malé percento hviezdy – oveľa viac ide o imidž, dávku herectva a tak ďalej.
Je teda náš šoubiznis možno menej profesionálny, ale úprimnejší?
Áno, je. Ale nemyslím si, že je menej profi. Skôr je mladší, nový, ľudia ešte stále skúšajú, čo a ako robiť. Máme pár manažérov a nie každý vie, ako na to, ale učia sa a zlepšujú. Určite však je úprimnejší. Aj hviezdy ako Mekyho Žbirku či Richarda Müllera vidíme ako ľudí. V Spojených štátoch hviezdy vnímajú, ako by pochádzali z iného sveta. Tu to tak nie je.
Ktoré prostredie vám vyhovuje viac?
Mám radšej úprimnosť. Ok, vidíte nás v novinách, ale sme normálni ľudia. Nevyzeráme vždy perfektne a tiež chodíme do potravín kupovať rožky a tvaroh. V USA to tak nie je. Keď si slávny človek ide sám nakúpiť do obchodu, všetci sú z toho hotoví – aká je ona úžasná, že si kupuje vlastné potraviny. Ale oni sú normálni ľudia, len majú trochu zvláštne povolanie.
Máte v Amerike iných poradcov ako na Slovensku?
Áno, mám americký tím, ktorý so mnou pracuje.
Radia vám niečo iné ako Slováci?
Ani nie, ide o veľmi podobné veci. Sú šťastní, že nie som úplný nováčik, nemusíme si všetko od začiatku vysvetľovať. Už viem, ako sedieť v televízii, o čom sa rozprávať, ako dlho alebo krátko, čo povedať a čo nepovedať. Akurát musím prepnúť jazyk, ale s tým nemám veľký problém.
Takže nenašli nič, čo by si váš československý tím nevšimol alebo podcenil?
Vlastne áno – oči. Keď som v televízii, občas ich zatváram a vyzerá to trochu zvláštne. Akoby som zaspávala – hoci to vôbec nie je pravda.
A čo imidž?
Už som počula rady typu buď blondínka. Odmietla som. Ďalší stajlisti mi hovorili, nech si dám operovať nos, vraj ho mám veľký. Ale ja mám osemnásť rokov, prečo by som riešila takéto veci? Nie som namyslená, ale uvedomujem si, že nie som úplne škaredá a nemám veľký nos. Tak som odpovedala, že ďakujem, ale keď sa ti zdá, že mám veľký nos, choď na operáciu ty, ale očí.
Slovenské médiá obletela aj správa o vašej spolupráci s americkou hviezdou Pitbullom. Ako ste sa zoznámili?
Jeho bývalý manažér našiel na youtube video Run, Run, Run a veľmi sa mu páčilo. To bolo ešte predtým, ako ma podporil Donald Trump. Ukázal ho Pitbullovi, ktorého tiež zaujalo a povedal, nech zistí kontakt, spojí sa so mnou a dá mu vedieť, čo a ako. Julian tak spravil a prišiel rovno za nami do Nashville – až vtedy som zistila, že je od Pitbulla, pretože aj on sám je viceprezident jednej firmy. Ale keď prišiel, hovorí, Pitbull sa chce s tebou porozprávať. Zavolal mu, podal mi telefón a ja som zostala chvíľu bez slov… Takže na začiatku to bol trochu trapas, ale dohodli sme sa.
Ako vám pomohla táto spolupráca?
Veľmi. Run Run Run je v top 40 najhranejších piesní v rádiách v USA, hrá sa aj na MTV alebo VH1. V Portoriku je dokonca najhranejšou pesničkou v rádiách a počuť ju už aj v Brazílii. V Portoriku by som mala byť v apríli, ale ešte uvidíme. Je tam obrovský festival, na ktorý ma pozvali. V USA zas idem na Radio Disney Music Awards. Bola som aj v Billboard magazine, takže sa toho deje dosť.
Nenabúra vám sľubne rozbehnutú kariéru v USA vaša účasť v československom X Factore a ďalšie aktivity na Slovensku?
Ani nie. Dohodli sme sa tak. Teraz som na Slovensku bola dlhšie, ale skoro celý apríl budem preč. V máji sa zas vrátim kvôli X Factoru a posledným záberom z rozprávky a potom utekám opäť tam.
Aké sú teda ďalšie plány? Čo by vás potešilo? Výhra v Radio Disney Music Awards?
Tá by bolo najlepšia, naozaj super. V mojej kategórii sú traja finalisti a moji konkurenti majú viac fanúšikov, lebo v USA na sebe pracujú už roky. Ja mám tiež dosť fanúšikov, ale je to tesné.
Na druhej strane vy ste zjav z čistého neba, s relatívne zaujímavým príbehom. Nie je to výhoda?
Ak sa ľuďom pesnička páči, tak hej. Je fajn, keď je niečo zaujímavé, dobré – a iné. Ale nie zas priveľmi iné. Američania majú svoje zvyky. Myslím, že ja zatiaľ celkom plním ich predstavy – spievam pop, ale z Európy. Bolo by skvelé, keby som vyhrala, ale keď nie, nič to.
Čo by to pre vás znamenalo?
Ešte väčší záujem. Prišli by ponuky na koncerty, vystúpenia, rozhovory v uznávaných časopisoch, rádiá by hrali tú pesničku ešte viac, takže by som do nich jednoduchšie dostala aj ďalšiu a je väčšia šanca, že by ju zahrali. Niečo podobné, ako keď som minulý rok vyhrala strieborného Slávika a objav roka. Česi si ma začali viac všímať, niečo to pre nich znamenalo. Podobne si všímajú aj OTO. Pre mňa je teda len dobré, ak by som Disney Radio Music Award získala. A ak nie, aj tak budem pokračovať v tom, čo robím.
Celeste Rizvana Buckingham
Narodila sa 5. mája 1995 v Zürichu. Jej mama je Švajčiarka, otec Američan, ale v žilách jej prúdi aj iránska, anglická a ruská krv. Do troch rokov vyrastala na Aljaške, potom sa s rodinou presťahovala na Slovensko, kde si jej otec, neurochirurg, našiel prácu. Od dvanástich rokov skladala piesne, v pätnástich sa zúčastnila na finále šou Česko Slovenská SuperStar. Vypadla pomerne skoro, v druhom finálovom kole. Napriek tomu sa jej podarilo vybudovať úspešnú kariéru. Na konte má už dva albumy – Don't Look Back so zatiaľ najúspešenejšm singlom Run, Run, Run, ktorý ma na Youtube.com vyše 14 miliónov zobrazení, a ešte vždy relatívne nový album Where I Belong. V roku 2012 Celeste Buckingham získala strieborného Slávika a stala sa Objavom roka. Úspechy žne aj v zahraničí – spolupracuje s Pitbullom a jej kariéru podporil sumou 25 000 dolárov magnát Donald Trump. Je nominovaná na Radio Disney Music Awards v kategórii Objav roka. Okrem spievania sa venuje aj herectvu. Momentálne žije na striedačku v Bratislave a s rodinou v Nashville, kde tiež študuje.
