Zlato, krištáľ či polodrahokamy – trblietanie diel Daniela Dondého možno prirovnať ku kráľovskej šperkovnici alebo mačaciemu zlatu z kolotočov. Sám umelec je na používanie drahých materiálov veľmi hrdý a považuje ho za cestu, po ktorej by sa umelci mali vybrať.
„Umenie je práve teraz v kríze, vládne nedostatok nápadov. Verím, že keď sa umelci budú inšpirovať mojimi luxusnými dielami, umenie sa z tejto krízy dostane a bude konečne umením krásnym,“ prezradil Dondé počas svojej aprílovej návštevy Bratislavy. Pár dní aj na Slovensku prezentoval svoje výtvory.
Príbeh pre fajnšmekrov
Či už sa súčasná tvorba Daniela Dondého iným umelcom alebo kritike pozdáva alebo nie, jedno je isté. Jeho príbeh zaujme. „Už môj starý otec zbieral umenie, môj otec pokračoval. Mňa samého však v mladosti umenie veľmi nezaujímalo. Skôr som sa tešil na pohodlný život, ktorý budem vďaka nemu viesť. Všetko som chcel po smrti rodičov predať – umenie pre mňa vtedy znamenalo len peniaze,“ spomína. Ako to však často býva, človek mieni, pánboh mení. Po otcovej smrti v 80. rokoch čakalo mladíka nemilé prekvapenie.
„Keď som sa rozhodol kolekciu predať, zistil som, že väčšina z obrazov boli falzifikáty, mnohé z nich staršie ako päťdesiat rokov. Zrútil som sa a nevedel, čo ďalej – či pošlem do väzenia galeristov alebo falšovateľov. Potom som si však uvedomil, že by som tým nič nezískal. Nakoniec som si pomyslel, prečo sa tento typ umenia vlastne nestane legálnym? Začal som študovať maľbu a zistil som, že mám na falšovanie veľký talent,“ spomína.
Svoje schopnosti si po ukončení štúdia vyskúšal na vlastnom strýkovi. Požičal si od neho maličký formát obrazu od Giorgia de Chirico, ktorý má dnes hodnotu okolo 80 000 eur, sfalšoval ho a strýkovi vrátil kópiu. „Nič si nevšimol. Ja som originál predal a kúpil si svojho prvého jaguára. Strýko nikdy neuveril, že má doma len podarenú kópiu. Považuje to len za moju historku,“ tvrdí s úsmevom Dondé. Nech je už ako chce, tento príbeh mu tiež pomohol vybudovať imidž zdatného falzifikátora.
Za jeden mesiac desať Van Goghov
Nasledujúce roky strávil Dondé napodobňovaním diel veľkých majstrov ako Vincent Van Gogh, Claude Monet, Amedeo Modigliani či Pierre-August Renoir. Klientov si našiel aj medzi hviezdami strieborného plátna, nechýbali medzi nimi napríklad herečky Elizabeth Taylorová, Sophia Loren, predstaviteľ Jamesa Bonda Roger Moore, ale ani monacké knieža Albert či brunejský sultán. Zlom nastal, keď sa stretol so svojím idolom Frankom Sinatrom. Ten sa ho spýtal, prečo len napodobňuje diela iných a nerobí svoje vlastné.
„Prečo nerobíš niečo ako Andy Warhol? Alebo niečo ešte lepšie? Frank Sinatra totiž Andyho Warhola nemal veľmi rád. Poradil mi, nech si urobím vlastnú značku, nech pracujem ako Dondé,“ hovorí umelec, ktorý si vzal odporúčanie hviezdy k srdcu. Zrejme išlo o múdre rozhodnutie. Hoci ho táto činnosť vzrušovala, predsa len skončil viackrát s policajnými náramkami na zápästiach a ocitol sa pred súdom, hoci väzeniu sa vyhol. „Teraz je už situácia iná, pred rokmi to bolo nebezpečnejšie. Svoje diela som ani nemohol vystavovať verejne, takže som kupcov hľadal na súkromných prezentáciách. Samozrejme išlo o bohatých ľudí z vyšších vrstiev, oslovoval som ich napríklad v drahých letoviskách,“ spomína. Dnes sa k svojej falšovateľskej minulosti vracia len nerád.
„Často ma žiadajú o rozhovor spisovatelia, ktorí by sa chceli inšpirovať mojím príbehom a zrejme už veľa takých kníh aj vyšlo. Ale ja sa chcem prezentovať svojím súčasným umením,“ hovorí. Napriek tomu pár detailov zo svojej falšovateľskej minulosti prezradil.
„Mojím obľúbeným umelcom na falzifikovanie bol Vincent Van Gogh – ten už pred sto rokmi maľoval ako dnes. Najťažší a najnáročnejší na čas bol, naopak, Canaletto, benátsky majster z 18. storočia. Falšovanie jedného jeho diela mi trvalo aj desať dní,“ sumarizuje Daniele Dondé. Desať dní sa možno laikovi nezdá až tak veľa, podľa jeho slov by ho však dnešní maliari zvládli aj za dva-tri dni. „Keď umelec hovorí, že na diele pracuje mesiac, klame. Obraz má hotový za pár dní. Za jeden mesiac sa dá stihnúť napríklad aj desať Van Goghov,“ tvrdí s typickou talianskou gestikuláciou umelec.
On sám sa už falšovaniu diel vôbec nevenuje, hoci žiadosti o tento typ umenia dostáva stále. Najmä impresionisti sú podľa neho dodnes veľmi obľúbení všade na svete a keby chcel, dokázal by sa bez problémov uživiť len ich napodobňovaním. Falzifikátov je na svete podľa neho až neuveriteľne veľa – sám dokáže mnoho z nich spoznať. „V múzeách je ich 30 až 40 percent. Ale keďže tie obrazy nepredávajú, len ich ukazujú, až tak im to neprekáža,“ myslí si.
Pomaľované stradivárky
V súčasnosti sa Daniele Dondé venuje najmä vlastnej tvorbe. Jeho najnovšia kolekcia sa pritom posúva z plátna do celkom inej roviny. Svoje umelecké predstavy stvárňuje na prestížnych hudobných nástrojoch.
„Luciano Pavarotti ma kedysi zoznámil so svojím violončelistom, ktorý sa mi o pár rokov ozval a chcel si tiež kúpiť moje obrazy. Nemal však toľko peňazí ako Pavarotti, takže sme trochu vyjednávali a nakoniec mi ponúkol svoje violončelo, ktoré už z technických príčin nemohol používať ako predtým. Rozmýšľal som, čo s ním a nakoniec som sa rozhodol vdýchnuť mu nový život pomocou výtvarného umenia. Keď som rozprával tento príbeh v škole Antonia Stradivariho v Cremone, odkiaľ pochádzam, zaujal ich a venovali mi na prácu ďalšie kusy. Pravdepodobne som jediný umelec na svete, ktorý maľuje na takéto dobové sláčikové nástroje,“ hovorí pyšne Daniele Dondé o kolekcii Stradivari Rock.
Čo sa týka jeho inšpirácie – tá je zjavná. Dodnes ostáva verný svojej minulosti a čerpá z diel najznámejších svetových umelcov. Jeho diela sú tak skôr variáciami na tvorbu Gustava Klimta, Andyho Warhola či Vincenta Van Gogha. Zatiaľ čo pôvodní autori si vystačili s farbami, Dondé ich dielam pridal trblietavé efekty, zlato, polodrahokamy. Práve tento vklad vníma ako hlavnú výhodu oproti dielam konkurencie.
„Tvorba súčasných umelcov nie je taká drahá, ako moja. Kúpia si plátno za dvadsať eur, farbu za dvadsať eur a za hotový obraz si vypýtajú dve tisícky. Moje umenie je veľmi drahé – už len kúpa dobového hudobného nástroja vyžaduje tisíce eur. Nemôže s nimi pracovať hocikto,“ tvrdí Talian, ktorého najobľúbenejšími klientmi sú Rusi. Práve oni často kupujú a zariaďujú domy, a tak sa stávajú potenciálnymi kupcami umenia. Prirodzene ide o bohatých ľudí, ktorí si zariaďujú bývanie v tých najvychytenejších lokalitách ako Monte Carlo, Ženeva či Azúrové pobrežie.
Zákazníci: Dolce a Gabbana aj Pavarotti
„Príbeh môjho umenia je príbehom luxusu. Idem tam, kde je luxus a ponúkam svoje diela tým, ktorí si ich môžu dovoliť. Moje umenie uznávajú aj ľudia, ktorí majú blízko k móde. Domenico Dolce, Stefano Gabbana, Valentino – to sú tí, ktorým sa moja tvorba páči. Veľa mojich diel mal aj Luciano Pavarotti.“ O cenách však Talian hovorí opatrne. Tvrdí, že ich prispôsobuje regiónu – v drahých letoviskách si za niektoré kusy vypýta aj 40 000 eur, v menších mestách je ochotný predať svoje diela aj za dve-tri tisícky.
Pri pohľade na niektoré kúsky z autorovej dielne však človeku napadne, či nejde o pomerne gýčovú tvorbu, hoci zástancom pompéznosti, ako bol Gianni Versace, sa môže pozdávať. Dondé je na svoje diela hrdý a hovorí: „Dnešní mladí umelci robia umenie, ktoré sa páči im. Neraz preň dokonca drogujú, čo je úplná hlúposť. Ja robím VIP umenie, ktoré sa páči ľuďom. Nezávislým umelcom sa môže zdať, že je priveľmi luxusné, ale dnešné umenie potrebuje príbeh – a ten títo umelci na rozdiel odo mňa nemajú.“
