Aj my sme mali zázračného muzikanta

V rodine Jána Berkyho-Mrenicu si teraz veľa spomínajú na slávneho virtuóza, ktorý by v máji oslávil jubileum. Čo si najviac vybavujú? „Pripomínam si ocka temer každý deň,“ hovorí dcéra Anina. „Keď reagujem na to, čo sa deje v spoločnosti či v rodine, mám pocit, že takto by reagoval aj on. Verím tomu, že i keď človek odchádza z tohto sveta, niečo tu po ňom zostáva – stopa v zmýšľaní, v citoch, a najmä v láske. Zostáva v ľuďoch. Ja som mala a mám môjho ocka veľmi rada. Bol to môj spovedník, kamarát. Spomínam si naňho ako na vášnivého milovníka kvalitnej hudby, ale aj ako na veľmi citlivého poslucháča mojich problémov. Nikdy sa mi nestalo, že by na mňa nemal čas.“ Naozaj nebýval mrzutý? Veď bol aj vážne chorý, ani nemohol hrať.

„Je veľký omyl, keď si ľudia myslia, že človek, ktorý je chorý, musí byť len smutný. Záleží na tom, kto ho obklopuje, či cíti lásku a či má silu žiť. To všetko môj otecko mal, a ešte aj niečo navyše. Aj keď mal silné bolesti, vypýtal sa na slniečko, do záhrady a hrali sme karty. Počúvali sme hudbu a ohovárali – všetkých a všetko. To naše ohováranie bola vlastne diskusia s humorným podtextom, a tak sa stávalo, že keď sme hrali sedmu – ja sama žena medzi kartármi – hra nás dostala až do tranzu. Prestali sme si uvedomovať, že je otecko na invalidnom vozíku, že je veľmi chorý. A ani on si to v tom momente neuvedomoval! Hádal sa s nami, rozprával veselé príbehy, zabudol na chorobu. Mal pri sebe rodinu, okolo seba krásnu prírodu v rodnej dedine a bol šťastný. Chcela by som mať povahu po ňom. Jednu z jeho povahových čŕt som však možno zdedila – snažím sa pomôcť každému, kto ma o to požiada, a veľmi si ctím rodinu a tradície. Rodina je pre mňa dar, vnímam ju ako požehnanie.“

Foto: Archív Aniny Botošovej

Anina Botošová, dcéra Jána Berkyho-Mrenicu. Anina Botošová, dcéra Jána Berkyho-Mrenicu.

Klavír sa leskol, zneli husle

Čím si boli dcéra s otcom blízki? Spájala ich hudba? Anina tvrdí, že ako jediná z veľkej hudobníckej rodiny nemá hudobný talent. Je však vraj čistotná klaviristka! Čo to je?

„Spomínam si, ako som chodila na hodiny klavíra, cvičila som popoludní aj vyše dvoch hodín. Ocko mi niekedy taktne povedal, či by som nemohla svoje cvičenie posunúť na neskôr. Najprv som si myslela, že si chce oddýchnuť, ale bolo to prozaickejšie – to cvičili moji súrodenci, brat Janko a sestra Evka, na husliach a klavír ich asi podľa ocka rušil. Tak som cvičila len slabú hodinku, aby som na lekcie klavíra u vynikajúcej profesorky Koňakovskej neprišla nepripravená, a potom som radšej leštila klavír. Vidíte, bola som naozaj čistotná klaviristka,“ smeje sa Anina Botošová.

A teraz vážne. „Mám veľmi rada kvalitnú hudbu, najmä vážnu. S otcom sme spolu počúvali rôzne husľové koncerty, chodievali sme na nedeľné matiné, na koncerty  BHS, ale aj na rôzne kultúrne podujatia. Tiež na vystúpenia môjho brata Janka. Najviac si však spomínam na obyčajné prechádzky s ockom. Stále mi hovoril o hodnotách, o tom, aké je dôležité na sebe pracovať, vzdelávať sa, nezabúdať na svoju identitu. Skoro vždy sa dostal k ľudovej hudbe. Rozprával tak vášnivo, presvedčivo! Prízvukoval, že folklór je obrovská hodnota tohto národa. Rozprával o tom, že jeho interpretačný prejav bude mať pokračovanie v synovi Jankovi, len nech má príležitosti. Nezabudnem, ako vravel, že muzikant musí zaujať hrou, nie zvrškami. Povedal mi mnoho príbehov, niektoré aj zapísal, niektoré som si zapamätala či zaznamenala na diktafón a je z nich krásna knižka Veselo s husličkami  po svete. V talóne mám  ešte veľa príbehov, ktoré zatiaľ neuzreli  svetlo sveta,“ rozpráva Anina.

Foto: Archív Aniny Botošovej

Ján Berky-Mrenica, Florida 1983 Vystúpenie na Floride v roku 1983.

Zdedila poklad

Ján Berky-Mrenica vždy túžil po tom, aby jeho skladby hrali v rozhlase. Jeho dcéra Anina ľutuje, že to tak dnes nie je. „Ockovým snom bolo, aby sa jeho skladby vysielali, ale sen sa mu veľmi neplní. Je to veľká škoda a ešte sa môže stať to, čo sa stalo skladbám Rinalda Oláha – vymazali sa, a tak o tomto virtuóznom huslistovi už temer nik nevie.“

Berkyho potomkovia dúfajú, že sa podarí zrealizovať spomienkový koncert začiatkom júna 2014. Predstavujú si krásny kultivovaný koncert, ktorým by vzdali hold huslistovi, čo povýšil ľudovú pieseň na piedestál. „Môj otec miloval Slovensko a napriek tomu, že mal množstvo ponúk na život v inej krajine, zostal doma,“ tvrdí jeho dcéra. Práve uvádza do života Knihu rómskych múdrych slov, ktoré jej otec dlhé roky zbieral.

„Máme ich stovky, sú autenticky zapísané a pochádzajú od Rómov nielen zo Slovenska. Vždy, keď sa ocko vrátil zo zahraničného turné, doniesol  mi na malých lístočkoch vetičky a povedal, aby som ich ukladala ako Bibliu pre Rómov. Ja som sa vždy pousmiala, lebo tie vety boli napísané na škatuľkách od cigariet, na servítkach. Doma som ich prepisovala a – vlastne som tak zdedila poklad. Ocko mi vravieval: Dieťa moje, tieto príslovia vznikli v dušiach ľudu, ich tvorcom bol život sám. Majú čarovnú silu, najmä v jednoduchosti, prirodzenosti. Múdre slová sú obrazom duše národa.“ To isté platí aj o hudbe.