Ako prvú sme po dlhšej odmlke privítali Operu Národného divadla z Prahy. Výber Verdiho Simona Boccanegru prekvapil, keďže práve v Roku českej hudby (u nás takmer nepovšimnutom) predstavili taliansky titul. Nie najsilnejšiu zbraň ani inscenáciu typu vývozného artikla. Hoci režisérom je David Pountney. Pražania ju na jeseň odkúpili z Cardiffu ako staršiu (pochádza z roku 1997) a lacnejšiu alternatívu. Jej silnejšou stránkou je nízkonákladové výtvarné riešenie, hoci dvojica visutých posuvných stien nefungovala vždy tak účinne ako v závere. Problémom sú nevybudované vzťahy a povrchný pátos v gestách.
Hudobné naštudovanie Jaroslava Kyzlinka postupne naberalo na dramatickej účinnosti a kontrastnosti nálad. V solídnom obsadení zo štýlového hľadiska mal prednosť španielsky barytonista Luis Cansino (Simon), aj keď jeho vibrato spočiatku veľmi rušilo. Odhliadnuc od zopár ostrých výšok bola Maria Kobielska vierohodnou Ameliou. Jiří Sulženko (Fiesco) sa s talianskou estetikou stotožňoval ťažšie a tenor Rafaela Alvareza znel unavene.
Na modernu orientovaný rakúsky súbor Neue Oper Wien predostrel námet na úvahu o možnom vývoji opery v 21.¤storočí. "Tragická komédia alebo komická tragédia“ Punch and Judy od Harrisona Birtwisla sústreďuje na stominútovej ploche mix prvkov bábkového divadla pre dospelých, bizarno-morbídneho humoru a inšpirácie antickými prameňmi. Inštrumentačne farebná, zvukovo útočná, v náznakoch melodická hudba (opakované motívy v parte Puncha, áriový výstup Judy, virtuózna koloratúra Polly) dokáže upútať, no jej rozvláčnosť a filozofujúci text zužujú okruh cieľových divákov. Aj zo stovky v hľadisku zopár odišlo. Obdiv patril dirigentovi Walterovi Kobérovi, nápaditej réžii Leonarda Prinslooa a skvelému tímu sólistov.
