Najväčší a najlepší Rolling Stones

Viac ako šesťdesiattisíc ľudí sa tlačí pred vstupom na viedenský štadión Ernsta Happela. Z áut hučí Sympathy for the Devil a množstvo tričiek na seba vyplazuje červené jazyky. V areáli blúdia až tri generácie fanúšikov, pričom od detí až po dôchodcov sú takmer všetci označkovaní známym logom. Nápisy "kúpim lístok“ smutne poletujú nad nekonečnými zástupmi pred bránami a všadeprítomnými stánkami so suvenírmi.

18.06.2014 05:00
Rolling Stones Foto:
Mick Jagger
debata (1)

Rolling Stones sa ešte ani nepriblížili k pódiu a už bolo jasné, že sú tou najväčšou fungujúcou kapelou v histórii popmusic. Aktuálnou koncertnou šnúrou 14 On Fire Tour svoj štatút najligotavejšej a zároveň najzhýralejšej ikony potvrdzujú.

Žiadni vetchí rockeri

Keď Mick, Keith, Ronnie a Charlie po krátkom meškaní vystúpili pred lačné viedenské publikum, davom prešla vlna pískania, zdvihnutých rúk a spokojných pokrikov. Ich scéna bola až nezvyčajne jednoduchá. Základom sa stali veľkoplošné obrazovky z oboch strán, pričom za šťastlivca bol považovaný už ten, kto na ne v obrovskom dave dovidel. V tesnej blízkosti muzikantov sa ocitla v pomere s celkovou návštevnosťou skutočne len hŕstka ľudí.

Ešte za svetla sa štadiónom rozozvučala úvodná Start Me Up. Ľahko rozpoznateľný zvuk gitár Ronnieho a Keitha pôsobil priam magneticky. Začala sa šou, ktorej pridanou hodnotu je fakt, že sa vzhľadom na vek muzikantov nemusí zopakovať. Ani po päťdesiatych rokoch na scéne však Rolling Stones nepôsobia ako zrelí do dôchodku. Dôkazom toho bol najmä neuveriteľne pohyblivý Mick Jagger. V podaní rokenrolového profesionála nechýbali charakteristické tančeky, rozhadzovanie rukami ani roztlieskavanie davu. Ronnie Wood sa na pódiu vyslovene bavil, Charlie Watts neporušil tradíciu bubeníka s kamennou tvárou a Keith Richards… ten získal najväčší aplauz už vtedy, keď si potiahol z cigarety.

A hoci kapela, ktorej členovia dokopy vážia asi 200 kíl, pôsobí na prvý pohľad vetcho, tá pravá zábava mala ešte len prísť. Akoby sa aj oni sami pred západom slnka len rozohrievali a čerpali energiu z faktu, že sú legenda.

Na vrchole slávy

Po rezkejších skladbách prišla na rad Angie a prostú radosť z toho, že sa nachádzate v tom istom areáli ako Rolling Stones, vystriedali zimomriavky. "Vstali sme ako fénix z popola,“ zakričal Mick po nasledujúcej Doom and Gloom, ktorá je zároveň ich najnovším singlom. Atmosféra na štadióne začala pripomínať koncert skupiny na vrchole slávy.

Fantastickým dôkazom toho bola menej známa Out of Control, ktorú "stouni“ nahrali v roku 1998. Mick vytiahol ústnu harmoniku a potlačil tak rušivú snahu publika neprestajne výskať a skandovať. Zrazu sa všetka pozornosť sústredila na muziku. Druhá polovica koncertu sa tak zaradila medzi top hudobné podujatia vôbec. Dokonalá Midnight Rambler s dlhými gitarovými vyhrávkami, podmanivá Miss You odspievaná šesťdesiattisícovým publikom, alebo Gimme Shelter s tancujúcou černošskou vokalistkou – to všetko malo čaro, aké je aj v emotívne silnej mainstreamovej konkurencii len ťažko nájsť, ak vôbec. Prídavok You Can't Always Get What You Want v spolupráci s miestnym speváckym zborom bol bodkou za vystúpením, ktoré bolo presne také, ako si fanúšik kapely vysníva. Napriek tomu, že text skladby hovorí o tom, ako človek nemusí získať vždy len to, po čom túži, muzikanti ponúkli svojím koncertom opačné emócie. Boli to Rolling Stones v plnej paráde.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Viedeň #Rolling Stones #reportáž z koncertu