Kdekto sa dnes oháňa titulom legenda. Robert Allen Zimmerman takúto nostalgickú reklamu nikdy nepotreboval. Sedemdesiattriročný pilier niekoľkých hudobných generácií patrí do kategórie "nenahraditeľný“. V posledných rokoch začala z jeho koncertov dýchať zvláštna naliehavosť.
Pesničkár, básnik, mystifikátor, hudobný revolucionár. To sú iba niektoré z Dylanovych prívlastkov. Debutový album vydal pred viac ako polstoročím. Ten posledný pred dvoma rokmi. Volá sa Tempest a skladby z neho tvorili tretinu koncertu vo viedenskej Stadthalle. Kým Dylanovi vrstovníci stavajú na osvedčené evergreeny, dojímavé príhovory k publiku a ďakovanie za úžasný večer, on sa iba potichu usmieva a po záverečnom potlesku bez slova odchádza do šatne.
Stále bližšie k srdcu skladieb
Like a Rolling Stone, The Times They Are a-Changin, Knockin' on Heaven's Door, Mr. Tambourine Man. Žiadneho zo spomínaných hitov sa viedenská Stadthalle 28. júna nedočkala. Sklamaní odchádzali aj tí, ktorí sa tešili na zborové spievanie s hlavnou hviezdou večera. Bob Dylan nie je chodiaca samohrajka. Ak chcete jeho skladby počuť v originálnych verziách, pustite si ich doma. Zabaviť sa, vykričať si hlasivky, prípadne vyskákať sa pod pódiom. Ani s týmito želaniami na koncertoch introvertného sedemdesiatnika neuspejete.
"Časy sa menia,“ spieval v jednom zo svojich najslávnejších protestsongov. A mal pravdu. Horiace zapaľovače nahradili displeje mobilných telefónov a silu textu prepracovaný marketing.
Viedenská Stadthalle nebola vypredaná, ale stále slušne naplnená. Výborný zvuk, dokonalá organizácia, usmievaví uvádzači. Šesťdesiat kilometrov od Bratislavy sú to samozrejmosti, ktoré výrazne umocnia radosť z intenzívneho koncertu. Žiadne opilecké hulákanie ani stovky amatérskych kameramanov s túžbou zachytiť nezachytiteľné. Niektoré hranice nepadli ani po štvrťstoročí. Bob Dylan roku 2014, to je rozprávač s neuveriteľnou charizmou. Jeho publikum počúva každé slovo. Tempo, melódia, dynamika. Bard v klobúku sa s nimi hrá s úprimnou radosťou dieťaťa.
Toto kúzlo by však nemohlo fungovať bez výbornej kapely. Dylan takú má už od konca osemdesiatych rokov. Vtedy totiž vyrazil na svoje Nekonečné koncertné turné. Hudobníci sa menili, jedinečný prístup k poetike skladieb však svieti čoraz jasnejšie. Akoby sa drobný sedemdesiatnik dostával stále bližšie k ich srdcu. Jasné stanovisko dávala už otváracia Things Have Changed. Bob Dylan prišiel vo výbornej forme.
Rozprávač, ktorý pochopil odpoveď
Kritici aj samozvaní odborníci na muzikantské remeslo mu už desaťročia vyčítajú falošný spev a nepočúvateľné harmonikové sóla. Áno, bezobsažnú inštrumentálnu gymnastiku prenecháva majster snaživejším šampiónom hudobnej teórie. Jeho hlas neohúri rozsahom, ale obrovským citom. Ak by zahral iba balady What Good Am I? a Forgetful Heart, stálo by to za cenu vstupenky.
V publiku ste mohli zazrieť dojatých rovesníkov, ktorí sa snažili o nenápadné utieranie sĺz. Potichu pozerali na symbol svojej mladosti, po každej odohratej skladbe však vybuchli do euforického potlesku. Prišlo aj na kultové klenoty She Belongs to Me, Tangled Up in Blue, Simple Twist of Fate, All Along the Watchtower a Blowin' in the Wind. Každému z nich dal Bob Dylan novú tvár. Takú, ktorá sa nehanbí za vrásky, šediny ani chrapľavý hlas.
Skladby z aktuálneho albumu Tempest takúto premenu nepotrebovali. Vyvierajú totiž z aktuálneho obdobia svojho autora. Najintenzívnejšie ho vykresľuje mimoriadne intenzívna Long and Wasted Years, po ktorej nasledovali už iba dva pôsobivé prídavky. "Odpoveď môj priateľ poletuje vo vetre, odpoveď poletuje vo vetre,“ tak zneli posledné slová legendy, ktorá koncerty nikdy nevypĺňala duchaplnými príhovormi. Všetko dôležité bolo povedané v osemnástich príbehoch. Pre tých, ktorí im rozumejú, bol viedenský koncert Boba Dylana ďalším dôkazom o nenahraditeľnosti jeho umeleckej výpovede.
