Názov Viva Verdi napovedá o výlučnosti v zameraní sa na javiskový odkaz najväčšieho velikána talianskej opery. Nestáva sa tak súperom jestvujúcich Zámockých hier zvolenských a do vena si vnáša pečať unikátu. Popri dvoch deklarovaných slovenských prvenstvách (open air produkcia v bloku, prvá scénická Jana z Arku), si pripisuje aj ďalšie. Monotematickú dramaturgiu, termín uprostred leta, najväčšie operné auditórium, ozvučenú produkciu. Z niečoho možno profitovať, iné je hendikepom.
Odštartovať festival, normovaný na 1 500 diváckych miest (násobených štyrmi večermi v Trnave a v Nitre), titulom nepatriacim k širokému populáru, je priveľké riziko. Giovanna d'Arco nepatrí k najvydarenejším dielam ranej fázy Verdiho tvorby (má pôsobivú inštrumentáciu, no menej zomknutú dramatickú štruktúru), hoci priestor pre krásne hlasy otvára vrchovato.
Libreto narába so Schillerovou predlohou voľne a romantizujúco. Režisér Michal Babiak využil veľké javisko skôr na vytváranie statických obrazov, s občasným premiestňovaním civilne oblečeného zboru z jednej bočnej tribúnky na druhú. Vedenie postáv bolo konvenčné a ilustrácia rozpornosti Giovanninho vnútra tanečnými postavami Diabla a Anjela vnášala väčšmi odľahčujúci než dramatizujúci efekt. Scéna Petra Janků využíva projekcie a je dominantným náladotvorným prvkom inscenácie.
Marián Vach na čele Festivalového orchestra (umiestneného bokom od javiska) a zboru z Banskej Bystrice oživil partitúru v primeraných tempových a výrazových dimenziách. Clara Polito bola príkladne frázujúcou Giovannou, ktorej chýbal len účinnejší dramatický atak. Sergio Bologna (Giacomo) a Evan Bowers (Carlo) spievali štýlovo, no ich hlasy nevynikli mimoriadnou farbou.
Založiť festival a povýšiť mesto na operné, je v našich pomeroch hrdinstvom. Trnava má prinajmenšom solídne našliapnuté.
Hodnotenie Pravdy: 3,5/5
Giuseppe Verdi: Giovanna d'Arco / dirigent: Marián Vach / réžia: Michal Babiak / scéna a kostýmy: Peter Janků / Viva Verdi Festival Trnava 6. augusta
