Vážnejším aspektom je ich nezávislosť, ktorá sa prejavila v tom, že si kapela prvé štyri albumy sama vydala, väčšinou aj nahrala a ako to býva zvykom, jej členovia boli zároveň manažérmi, zvukármi, vydavateľmi a hudobníkmi.
Po dlhom čase sa však štvorica rozhodla, že stačilo. Piaty album Vlákna tak má vydavateľa, spolupracovalo na ňom viac ľudí vrátane Tomáša Slobodu z Le Payaco a možno tak trochu otvorí dvere k jednému či druhému poslucháčskemu táboru. Alebo aj obom.
Rockové pesničkárstvo, ktoré sa nesnaží znieť prvoplánovo, má na Slovensku pomerne slušnú tradíciu, vychádzajúcu z Prúdov či Ursinyho. Je potom už len na samotnom interpretovi, kam sa ten odkaz v podvedomí pokúsi dostať. Kvety Nikotínu majú svoju poetiku, lyrickú aj zvukovú, v textoch je zakomponované akési večné hľadačstvo, v hudbe snaha napriek jednoduchosti obchádzať banálnosť a priamočiarosť.
A pritom nejde o žiadne veľké žánrové výlety. Vlákna nie sú niečím, čo je napevno zachytené v štúdiu a nedá sa zahrať na obyčajných nástrojoch naživo. Celá kolekcia je sympaticky civilná, v prejave aj v intímnych témach v textoch. A bolo by tiež chybné označiť zmieňované vztyčné body slovenskej hudby za jednoznačnú inšpiráciu, pretože v rovnakom čase majú blízko napríklad aj k The Cure, najmä vo výraznom využití klávesov, alebo k britskému indie. Bez toho, aby stratili slovenskosť, vďaka ktorej môžu byť takí blízki poslucháčom.
Kvetom Nikotínu by však nepomohol ani nový vydavateľ, ani spolupráca na zvuku s Tomášom Slobodom, keby nemali vlastnú poetiku, charizmu a predovšetkým dobre napísané skladby. Vlákna tak môžu byť pre Kvety Nikotínu, kapelu známu najmä tým, že bola prvou, ktorá dávala na stiahnutie všetky svoje platne, novým začiatkom. Ide o ich najdotiahnutejšie a najvyzretejšie dielo, ktoré je zároveň mimoriadne sympaticky obyčajné.