Taký normálny Paganini

Má kráľovské meno a nemenej vznešené záľuby – bavia ho mŕtve jazyky a učil sa šermovať. Trinásťročný Ferdinand Slezák je mimoriadne talentovaný huslista. Pravidelne hráva na súťaži Prešporský Paganini, v júni dokonca spolu s virtuózom Daliborom Karvayom a Pavlom Bogaczom ml., šéfom Sinfonietty Bratislava, hral v Dóme sv. Martina na výnimočnom koncerte Stradivari.

01.09.2014 14:00
magazin, huslista, Ferdinand Slezak Foto:
"Huslisti na najvyššej úrovni často cvičia aj desať hodín denne a málo sa vídajú s ľuďmi, lietajú na koncerty v zahraničí. Myslím však, že sa to dá prežiť," tvrdí.
debata

Slávne stradivárky sa požičiavajú až od pätnástich rokov, nebolo ti to ľúto?

Priznám sa, že v prvej chvíli áno, ale potom mi odľahlo. Držať v rukách miliónové husle, to je obrovská zodpovednosť. A potom, na stradivárkach by mali hrať skutoční virtuózi.

Na aké husle si hral v katedrále ty?

Požičali mi iné vzácne talianske husle od Marca Osia. Vyhrali prvé miesto na medzinárodnej súťaži husliarov Violino Arvenzis. Tieto husle sú z roku 2011, teda dosť nové, ale majú krásny zvuk. Aj keď to nie sú stradivárky, na ktoré hral pán Karvay.

Aký je rozdiel vo zvuku Osiových huslí a tvojho bežného nástroja?

Ja hrám na české husle, majú 84 rokov. Vyrobil ich v Prahe v roku 1930 Alfons Vávra z veľmi známeho husliarskeho rodu. Majú plnší, viac altový zvuk. Tie, na ktorých som hral v Dóme sv. Martina, mali skôr klasický, ostrejší zvuk.

Hrávaš často v kostoloch?

Na koncertoch hrávam, ale v kostoloch bežne nie. Napríklad v Klariskách mávame školské koncerty. Je tam dobrá akustika. Toto však bol môj prvý taký významný koncert v chráme. Vyhral som celoslovenskú súťaž Schneiderova Trnava a predtým medzinárodnú súťaž v Komárne, takže som od organizátorov dostal ponuku hrať v bratislavskej katedrále na koncerte Stradivari. A som im za to nesmierne vďačný.

Mal si pred pred koncertom aj trému?

Samozrejme, tú by mal asi každý. Keď má človek skladby nacvičené a hrá s radosťou, tréma sa dá zvládnuť. U mňa väčšinou tréma pramení z obavy, že sa mi niečo nepodarí – napríklad nejaký prechod do polohy. Alebo sa bojím, či sa moja hra bude páčiť poslucháčom. Nakoniec mi však povedali, že to bolo pekné.

Nie si príliš skromný? Hral si náročné Bartókove Rumunské tance a bolo vidieť, že aj virtuóz Dalibor Karvay sledoval v Dóme tvoju hru s nadšením.

Naozaj? Som zvyknutý hrať pred publikom na rôznych koncertoch, hral som v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, v Mirbachovom či Zichyho paláci, ale v katedrále je iný priestor. Neviem, čo urobí zvuk, ako sa bude niesť. A bolo tam oveľa viac ľudí ako na iných koncertoch.

Mohli ste si skladby v Dóme aj vopred naskúšať alebo si v katedrále hral hneď prvýkrát naostro?

Mali sme dve skúšky s komorným orchestrom Sinfonietta Bratislava, ktorý ma sprevádzal, a potom už len generálku pred koncertom priamo v Dóme.

Aký si mal pocit, keď si dostal ponuku hrať na takom významnom koncerte s Daliborom Karvayom v Dóme sv. Martina? Bral si to ako poctu alebo si sa aj zľakol?

Samozrejme, že to bola pocta, ale na začiatku som sa aj zľakol. Ale povedal som si, že mi to možno trošku pomôže. Veď chcem byť huslista. Vedel som, že keď tam hrá Dalibor Karvay na stradivárkach a Pavel Bogacz na husliach od Amatiho, tak tam určite prídu nielen milovníci hudby, ale aj samotní hudobníci. Preto tá tréma.

Dalibor Karvay mi nedávno povedal, že má radšej svoje husle ako stradivárky, pretože sú jeho. Aké husle máš rád ty?

Aj pre mňa sú moje husle dôležitejšie ako tie vzácne požičané. Mám ich rád. Na týchto husliach hrám už rok. Aj keď sa musím priznať, že po koncerte mi bolo ľúto vzdať sa tých skvelých talianskych huslí. Lepšie sa mi však hrá na mojich. Som na ne zvyknutý. Talianske husle mi požičali len týždeň pred koncertom a zvyknúť si na nový nástroj trvá dlhšie. Pokúšal som sa to urýchliť.

Koľko si cvičil pred koncertom?

Štyri-päť hodín denne.

To je viac ako bežne?

Hej, musím sa priznať, že bežne cvičím iba tak tri-štyri hodiny. Pred koncertom som však musel pridať, aby som si na požičané husle zvykol. A hneď po koncerte mi ich zobrali. Musel som ich vrátiť majiteľom. Ale ďakujem im, že sa nebáli mi tie husle požičať.

Skrývajú sa za starými nástrojmi zaujímavé príbehy? Zaujímaš sa o to?

Husle sa kúpili a potom sa v rodinách zvyčajne dedili. Ale stávalo sa, že trebárs tretia generácia už na husle nehrala, a tak ich predali. Rôzne stradivárky prešli za niekoľko sto rokov mnohými rukami.

Koľko máš huslí?

Len jedny, toto sú prvé celé, teda veľké. Pred nimi som mal štvoro huslí v rôznych veľkostiach, lebo na husle hrám od šiestich rokov. Najskôr som mal osminové, potom štvrťové, polové, trištvrťové a teraz mám celé.

Čo sa stalo s tvojimi predošlými husľami? Predali ste ich alebo ich máš doma?

Stále ich mám, samozrejme. Na pamiatku. Ale zíde sa mať doma aj menšie husle. Predať ich môžeme vždy, len neviem, či by som vôbec mal to srdce. Mám k nim vzťah. Hudbe sa chcem ďalej venovať, takže pre mňa to nie je len nejaký kus dreva.

Vnímaš počas koncertu aj poslucháčov? Načo vlastne počas hry myslíš?

V prvom rade vnímam melódiu a potom noty v hlave, lebo na koncertoch hrávam naspamäť. Musím sa sústrediť, aby mi nejaká nota nevypadla.

Koľko si cvičil napríklad Bartókove Rumunské tance?

Niekoľko mesiacov, bol som s nimi na dvoch veľkých podujatiach. Na súťaži v Trnave a na majstrovskom kurze u Juliana Rachlina. Na koncertoch hrám iba spamäti. Nie je to podmienka, ale kým človek nemá priveľký repertoár, je lepšie hrať naspamäť. A tiež to podľa mňa lepšie vyzerá, keď si človek nezakrýva tvár notami a stojanom.

Aj umelec má potom lepší kontakt s publikom, nie? Alebo sa na poslucháčov nepozeráš?

Pri hre sa pozerám väčšinou na prsty alebo do neurčita. Do publika sa veľmi nepozerám, aby som neznervóznel. Čo keby sa na mňa niekto mračil? To by bola katastrofa.

Absolvoval si hodiny aj u Dalibora Karvaya, aké pripomienky ti dal?

Pán Karvay mi dával rôzne rady, najmä ohľadne techniky hrania. Ale napríklad aj to, že sa mám menej pozerať na prsty a byť uvoľnenejší.

Ako sa má huslista tváriť? Dalibor Karvay vyzerá na koncerte vždy absolútne pohrúžený do hry a do seba.

Jedna vec je, keď ľudia počúvajú nahrávku na CD a iné je byť na koncerte. Je všeobecne známe, že publikum počúva aj očami. Je rozdiel, keď hrá huslista síce virtuózne, ale navonok je tvrdý ako poleno. A iný sa tak vžije do hudby, že z neho publikum cíti pozitívnu energiu. Na toho druhého sa samozrejme lepšie pozerá a ľudia si ho hneď zapamätajú.

Ako často o sebe počuješ, že si zázračné dieťa?

Nehovoria mi to, ani by sa mi to nepáčilo. V programe ku koncertu Stradivari o mne tuším písali ako o mimoriadne talentovanom, ale označenia ako zázračné dieťa sa mi zdajú prehnané. Keď je niekto dobrý, je to tým, že na tom pracuje, nie preto, že by sa taký narodil. Samo sa to nezahrá.

Máš pocit, že si talentovanejší ako iní? Dostal si sa na majstrovské lekcie k litovskému virtuózovi Rachlinovi, ktorý žije vo Viedni. Ostatní štyria účastníci kurzu už boli študenti konzervatória prípadne vysokých umeleckých škôl, ty si bol spomedzi nich najmladší.

Najmladší som bol, to áno. Ten majstrovský kurz pôvodne nebol pre deti, ale pre hotových mladých huslistov. Všetci záujemcovia museli absolvovať konkurz a vyberalo sa na základe nahrávok a repertoáru. Usporiadatelia chceli dať šancu aj dieťaťu do 15 rokov a ja som mal to šťastie, že vybrali práve mňa.

Vedel si, čo je renomovaný Julian Rachlin zač?

Samozrejme. Je to jeden z najlepších huslistov na svete, a hráva na stradivárkach. Hneď som chcel ísť na jeho majstrovský kurz, ale keď sa mi to splnilo, trochu som sa zľakol. Bola to vlastne jednorazová verejná vyučovacia hodina. Konalo sa to v sále Župného domu. Práve Rachlinovi som po prvýkrát predviedol Bartókove Rumunské tance.

Ako majstrovský kurz vlastne prebiehal?

V koncertnej sieni sedelo veľa ľudí, ako na koncerte. Každý účastník mal zhruba hodinu. Prišiel na pódium a zahral pánovi Rachlinovi pripravenú skladbu. Rachlin nám potom povedal svoje dojmy a dal nám rady, čo vylepšiť – techniku hrania, zmeniť dynamiku alebo výraz v jednotlivých pasážach a tak podobne. Mne radil najmä v technike, naučil som sa od neho zopár nových vecí. Napríklad o sláčikovej ruke – to je tá, v ktorej držím sláčik. Je rozdiel, keď človek chytí sláčik zľahka alebo tvrdo alebo niečo medzitým a vie to vyvážiť. Ide o to, aký chce dosiahnuť tón. Pred obedom hrali dvaja huslisti, poobede traja a večer mali koncert Julian Rachlin s Daliborom Karvayom. Bol to zážitok.

Majú odlišný štýl?

Áno aj nie. Myslím, že v niečom áno, lebo obaja študovali u profesora Borisa Kuschnira vo Viedni, a tak majú podobnú vynikajúcu techniku. Ale každý z nich trochu inak cíti hudbu.

Pripadáš si ako celkom normálny chalan alebo si iný ako tvoji spolužiaci?

Doobeda chodím normálne do školy ako všetci ostatní a na husle poobede. Necítim sa iný ako moji spolužiaci.

Si odhodlaný na medzinárodnú huslistickú kariéru?

Áno, túžim byť huslistom. Chcem husle vyštudovať a venovať sa hudbe.

Ale život huslistu je často osamelý, o čom by vedel rozprávať aj Dalibor Karvay…

Je pravda, že huslisti na najvyššej úrovni často cvičia aj desať hodín denne a málo sa vídajú s ľuďmi, lietajú na koncerty v zahraničí. Myslím však, že sa to dá prežiť.

Čo ťa ešte baví okrem huslí? Vraj si vášnivý čitateľ.

Veľmi rád čítam. Mám rád knihy o vede, rôzne encyklopédie a slovníky. Občas si len tak vezmem nejaký cudzojazyčný slovník a listujem si v ňom. Páči sa mi latinčina. Mŕtve jazyky sa mi zdajú zaujímavé, veď nimi ľudia rozprávali pred tisíckami rokov. V škole sa učím po anglicky a po francúzsky. Ako hudobník budem potrebovať aj nemčinu a taliančinu. Ale rád čítam aj knihy s dejom a dobré príbehy. Mám rád fantasy romány ako Pán prsteňov alebo knihy od Jula Verna.

Čo ťa ešte baví v škole?

Matematika a fyzika. Nie som v tom génius, ale fakt ma to baví. Alebo dejepis. Hudobná ma v škole napríklad trošku nudí.

Akú hudbu máš vlastne rád?

Zaujíma ma predovšetkým klasická hudba, ktorú chcem aj študovať. Ale mám rád aj džez či Beatles, hudbu 50. a 60. rokov. Páčia sa mi Little Richard a Elvis Presley. A všeličo iné.

Taká Rihanna ťa asi neoslovuje?

Ach, to teda nie. Popové speváčky veľmi nemusím. Keď podobné odrhovačky počujem v rádiu niekoľkokrát za deň, tak to už mi prekáža.

Asi nebudeš ani fanúšikom rapu či metalu?

Vďakabohu nie. Prehľad však mám, aj rádio počúvam. Sledujem hudobný kanál Classical music, kde hrajú vážnu hudbu niekedy kombinovanú s modernou. Napríklad Vanessu Mae alebo Davida Garretta.

Akých máš obľúbených skladateľov?

Ludwiga van Beethovena, Antonia Vivaldiho, Frederika Chopina, Fritza Kreislera. Mozarta mám celkom rád, ale nie je môj obľúbený, lebo Mozarta hrá každý. Aj Malá nočná hudba už je opočúvaná.

Béla Bartók je lepší?

Závisí od skladby, to už je modernejší neofolklorizmus. Niektoré skladby sú pekné, napríklad Rumunské tance, čo som hral, ale napríklad nemám rád jeho veľké koncerty pre orchester, tie sa mi zdajú až disharmonické. Nepáči sa mi napríklad ani Eugen Suchoň alebo Ján Cikker.

A čo Vanessa Mae? Tej zasa vyčítajú, že koketuje s popom.

Keď sa vážna hudba zmodernizuje, pritiahne na koncerty aj veľa mladých. Určite je to zaujímavé.

A čo si myslíš o tom, keď Pavel Šporcl roky vystupoval v šatke a hrá na modré husle?

To preto, aby si ho ľudia zapamätali. Dobrých huslistov je veľa a keď sa chce odlíšiť, pamätajú si ho ako „toho s modrými husľami". Hrá veľmi dobre, mám pár jeho cédečiek.

Čím by si upútal na seba ty?

Ešte neviem, to budem riešiť až ako dospelý, keď budem naozajstný huslista.

Bavíte sa so spolužiakmi o hudbe? Zaujíma ich klasika?

Jedných áno, druhých nie. Niektorí povedia: ach, vážna hudba je nuda a počúvajú len pop. Iní sa v hudbe nevyznajú, ale dá sa s nimi porozprávať. Veľa detí dnes chodí na hudobnú, ale najviac na klavír či na gitaru. Asi si uvedomujú, že sa im takéto základné vzdelanie zíde.

Husle si si vybral sám? Nelákal ťa iný nástroj?

Hrám ešte na klavír, rozmýšľal som aj nad saxofónom, na ten by som sa rád naučil hrať aj ako samouk, ale neviem, či by som na to mal čas. Najviac ma bavia husle a klavír mám k tomu povinný, ale to je fajn.

Máš nejaké hudobné vzory?

Áno, samozrejme. Obdivujem napríklad Vengerova alebo Juliu Fischer.

Čo to znamená, keď sa husle vyrábajú na mieru u majstra husliara?

Nie je to, ako šiť kabát na mieru. Nejde o veľkosť, všetky husle by mali mať rovnaké rozmery, ale každé sú niečím jedinečné, vzhľadom aj zvukom. Na mieru si možno pri husliach vybrať napríklad drevo, farbu laku či model. Mne sa páčia skôr klasické husle. Netúžim po farebných, Šporclove husle sú zaujímavé, ale patria k nemu.

Musí si huslista dávať pozor na prsty?

Musí. Bojím sa hrať volejbal alebo basketbal. Ale nie som ospravedlnený v škole z telesnej. Už som raz mal zlomené obe ruky naraz. Na pravej ruke som mal zlomené zápästie, na ľavej malíček. Pre huslistu tragédia. Stalo sa mi to pri kolobežkovaní, keď som nešťastne preletel cez riadidlá. Vyše mesiaca som mal ruky v sadre, dali mi ju dole len dva týždne pred kurzom u Rachlina. Musel som riadne pridať v cvičení.

Na koncerte Stradivari v Dóme sv. Martina ťa sprevádzala Sinfonietta Bratislava, ktorú vedie Pavol Bogacz ml. Hrávate spolu častejšie?

V júni som s nimi verejne vystupoval prvýkrát, a chcem sa im poďakovať za to, že boli ku mne priateľskí, láskaví a mali so mnou trpezlivosť.

Nejdeš tak trochu v stopách Dalibora Karvaya?

To asi nie, on bol omnoho lepší, bol oveľa viac popredu. Už v 12 rokoch hrával so Slovenskou filharmóniou.

Mal Dalibor výhodu v tom, že jeho otec bol učiteľom na základnej umeleckej škole?

Neviem. Možno mu pomohlo, že všade okolo neho bola hudba, možno mu otec pomáhal správne cvičiť, nebol na všetko sám… Ale myslím, že je dôležité, aby mali rodičia normálne radi hudbu. Mňa doma odmalička viedli k hudbe. Aj všetci okolo mňa chodia do hudobnej. Je to normálne. Keď som bol menší, museli ma do cvičenia trošičku nútiť, alebo skôr presviedčať, aby som pocvičil. Prvý rok, keď som sa len učil držať husle a hral ľahké skladbičky, ma to veľmi nebavilo, ale teraz je to oveľa zaujímavejšie. Nemám problém cvičiť. A mám skvelú pani učiteľku. Proste treba s chuťou cvičiť. Keď je niekto talentovaný, ale nechce sa mu cvičiť, nepomôže mu ani keby ho učil samotný Paganini.

Morili ťa stupnicami a akordmi?

Tie musím cvičiť aj teraz, je to dôležité kvôli technike. Ale nie je to problém.

Hráš zväčša sólovo alebo aj v orchestri?

Sólovo, ale na ZUŠ-ke hrám aj v orchestri. Ale najradšej hrám sólovo, lebo vtedy hrám tak, ako to cítim. Ľudia v orchestri môžu mať iný vkus, rozhoduje tam dirigent. V budúcnosti by som sa rád venoval sólovej, prípadne komornej hre.

Zostáva ti popri troj- až štvorhodinovom každodennom cvičení vôbec čas aj na iné záľuby?

Hej. Čítam si, pozerám filmy, hrám sa na počítači, stretávam sa s kamarátmi. Na šport nemám veľmi čas, a hlavne neviem si nájsť ten vhodný. Chodil som na šerm, ale po polroku som prestal, lebo sa mi tréningy krížili s husľami.

Nebavil by ťa trebárs golf? Alebo šach? Pri tom treba premýšľať.

Golf je nuda, šach ma nebaví, je to zdĺhavé. Radšej skladám Rubikovu kocku. Bol som aj na súťaži. Ale tento rozhovor má byť o husliach, nie?

Ferdinand Slezák

Narodil sa 23. apríla 2001 v Bratislave, chodí na ZŠ Milana Hodžu v Bratislave, od šiestich rokov navštevuje ZUŠ Panenská. Začínal u pani učiteľky Mališkovej (ku ktorej chodil aj Štefan Banyák, ktorý hrá prvé husle u Cigánskych diablov) a teraz chodí k Daniele Bogaczovej. Pravidelne sa zúčastňuje na husľových súťažiach, na ktorých sa umiestňuje na popredných miestach. Je dvojnásobným víťazom celoslovenskej súťaže Schneiderova Trnava (2011, 2014), nositeľom cien za interpretáciu a laureátom medzinárodnej husľovej súťaže Júliusa von Beliczayho v Komárne (2013). Je držiteľom ocenenia primátora hlavného mesta Bratislava za reprezentáciu mes­ta.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #stradivárky #huslista #Ferdinand Slezák