Polstoročnicu Železiara mapuje aj výstava v budove Bravo v Kasárňach/Kulturparku na Kukučínovej ulici. Do 7. decembra môžu návštevníci vidieť fotografie, ktoré dokumentujú 50 rokov existencie súboru. Časť výstavy je venovaná krojom, ktoré sú a aj boli typické pre súbor Železiar. Súčasťou sú aj diplomy, ďakovné listy, ocenenia, suveníry, ktoré sa podarilo zozbierať. Nechýbajú ani videá z rôznych vystúpení.
Tri predstavenia súčasných a jedno vystúpenie bývalých členov budú náročným celosúborovým výročným programom. Široká divácka základňa, ktorú tvoria rodiny bývalých členov, priaznivci súboru, obdivovatelia folklóru, členovia iných súborov z východného Slovenska, si vyžiadala niekoľko produkcií. V sobotu o 16. a 19. hodine a v nedeľu o 17. hodine súčasní členovia Železiara uvedú program Co še červeňeje, zložený z najnovšej i staršej tvorby. Nazvaný je podľa piesne, ktorú spievajú všetky generácie Železiara a je neoficiálnou hymnou tých, ktorých životy sa preťali so súborom. Program bývalých členov v nedeľu o 14. hodine má názov Co bulo, še zbulo. Inšpirovaný je zvykom z Myslavy, kde sa chodilo pozývať na svadbu aj do tých domov, ktoré boli „pohádané“. Hovorilo sa: „Co bulo, še zbulo a budzme daľej rodzina. Pridzece na svadbu?“ Polstoročie existencie kolektívu sprevádzali aj okamihy, ktoré priniesli napätie, napriek tomu všetci Železiari tvoria veľkú rodinu.
Výstavba hutníckeho kombinátu na východe Slovenska sústredila po roku 1959 do metropoly Abova množstvo mladých ľudí, ktorí chceli nielen pracovať, ale svoj voľný čas zmysluplne využiť. Od 15. novembra 1961 začal pri závodnom klube odborárskej organizácie vo VSŽ pracovať spevácky krúžok. Popri mužoch, ktorých bol vo fabrike dostatok, pozvali do krúžku ženy zo Závodného ústavu národného zdravia (ZÚNZ) a vtedajších Reštaurácií a jedální (RaJ) v Šaci. V roku 1962 dostali názov Súbor ľudových piesní a tancov Budovateľ. Pamätným dňom bol však 5. január 1964, deň prvého verejného tanečného vystúpenia. Priekopníkmi boli Imrich Macko, Alexander Illés a Viliam Vretenár. Prvým umeleckým vedúcim sa stal Imrich Macko, prvým honorovaným vedúcim bol Jozef Janák. Na poste umeleckého vedúceho sa postupne vystriedalo 11 ľudí, medzi najznámejších patrili bratia Imrich a Jozef Meszárosovci, Pavol Širák, Jozef Bakšay a Vladimír Urban, ktorý vedie súbor nepretržite od roku 1987.
Pýchou súboru bola vždy ľudová hudba. Od vzniku súboru ju 20 rokov viedol Eugen Bunda, po ňom Dezider a Vojtech Bunda. Od roku 1993 je umeleckým vedúcim ľudovej hudby Milan Rendoš. Ženskú spevácku skupinu vedie od roku 1992 Andrea Rendošová. Ľudová hudba Železiar nahrala 16 hudobných nosičov, ďalších 43 ako sprievodnú muziku s mnohými folklórnymi skupinami a sólistami.
Železiar doviezol slovenský folklór na štyri svetadiely – do 22 európskych krajín, siedmich štátov Ázie, jednej africkej a dvoch amerických krajín. Najnavštevovanejší štát je Maďarsko, kde súbor videli už 23-krát. Najvzdialenejšie zájazdy boli do Mexika, Spojených štátov amerických, Japonska, Južnej Kórey a Kataru. Najdlhšie turné v roku 1978 po Francúzsku trvalo 35 dní.
Veľa spoločných zážitkov a silné priateľské vzťahy znamenali pre súbor aj 33 sobášov, ktoré uzavreli páry – členovia Železiaru. Medzi rekordmi súboru je Javiskový tanečný maratón z roku 1997, keď súbor uviedol za štyri hodiny a 14 minút všetky choreografie vytvorené v súbore od roku 1989. V roku 2011 Maratón tanca v nepretržitom tancovaní jedného súboru v krojoch zodpovedajúcich regiónu, z ktorého pochádza príslušná choreografia. Uznaný rekord bol sedem hodín, dve minúty a 30 sekúnd. Súbor uviedol 94 choreografií z vlastného repertoára, ktoré boli vytvorené v rokoch 1988 – 2011. Rekord vytvorilo 30 tanečníkov, 36 tanečníc, osem tancujúcich speváčok a päť muzikantov.
V roku 2013 sa Železiar podieľal na vytvorení rekordu v hromadnom tancovaní karičky Tancujúce mesto. Karičku na košickej pešej zóne zatancovalo 965 tanečníkov, ktorí vytvorili 105 kruhov. O rok neskôr prišiel ďalší rekord – Obrovskú karičku vykrútilo 444 tanečníkov.
