Vivaldianno: Krížime klasiku s rockom

Projekt Vivaldianno spája klasiku s rockovou hudbou a ďalšími hudobnými žánrami. Kde sa dali dokopy rocker a husľový virtuóz?

Dvořák: Prvýkrát sme sa stretli pred jedenástimi rokmi, pri práci na projekte Lucie v opere. K spolupráci sme vtedy prizvali interpretov vážnej hudby, pretože zvládnuť priestor opery len s bigbítom by nebolo také jednoduché. Jardu Svěceného navrhol gitarista kapely Lucie Robert Kodym. Vedel o ňom, že to nie je žiaden nafúkaný huslista, že má blízko aj k iným žánrom a je ochotný skúšať nové veci. My ostatní sme ho poznali z jeho spolupráce s originálnou hudobnou formáciou Jablkoň. Keďže projekt dopadol dobre a mnoho ľudí nám hovorilo, aby sme ho zopakovali, začal som s Jaroslavom skúšať elektro-akustický hudobný experiment, ktorý neskôr prerástol do projektu Vivaldianno.

Inšpirovali ste sa zahraničnými hudobníkmi, ktorí interpretujú klasickú hudbu moderným spôsobom?

Dvořák: Určite nie. To nie je rýchlokvasený projekt, pri ktorom niekto zahrá na plastových husliach a k tomu si pustí automatického bubeníka. Taký „crossover“ sa dá robiť štyrikrát denne. My sme projekt pripravovali viac ako tri roky a každé CD sme aranžovali a nahrávali vyše roka.

Vždy ste mali blízko k iným žánrom, než sú tie „vaše“?

Dvořák: V ľudovej škole umenia som samozrejme hral klasiku. Sekol som s ňou na gymnáziu, keď som založil prvú kapelu. Neskôr pri práci na filmovej hudbe som spolupracoval s klasickým symfonickým orchestrom, ale keď sa zlatá éra hudby k filmom na Slovensku aj v Česku skončila, hľadal som iný spôsob, ako prepájať rôzne žánre. Hudobný projekt, predvoj Vivaldianno, sme robili na objednávku. Potešilo ma, že okrem Jardu so spoluprácou súhlasil aj Radim Hladík z Blue Effectu, s ktorým som robil hudbu k filmu Zapomenuté světlo, gitarista Jiří Janouch, bubeník a zakladajúci člen skupiny Lucie Tomáš Waschinger. Okrem nich tiež Ondřej Smejkal, maliar, ktorý odišiel do Austrálie študovať aboriginské umenie. Miesto dvoch mesiacov tam ostal šesť rokov a stal sa z neho jeden z troch najlepších hráčov na didgeridoo.

Svěcený: V Česku sa interpreti klasickej hudby dosť separujú. Veľmi si vážim, keď sa hudobníci venujú aj iným žánrom a vedia to. Na hudbu skupiny Lucie prídu ľudia znova, pokojne si vypočujú desaťkrát za sebou to isté. Podobne je na tom aj baroková hudba, z ktorej vychádzame. Poslucháči si ju takisto radi opakovane vypočujú. Spolupráca s rockovými muzikantmi ma fascinuje, pretože ja sa od nich tiež veľa učím.

Napríklad počúvať rockovú hudbu?

Svěcený: Tú som počúval aj predtým. Môj dedko bol kapelník rôznych súborov, ktoré hrali tanečnú hudbu, operetu aj klasickú muziku. Bol tiež huslista, s hudbou sme žili. Medzi klasickými hudobníkmi som sa niekedy cítil zošnurovaný, pretože neustále sa krútili v "tom istom údolí“. Mojím hudobným základom je a vždy bude klasika, ale milujem poznávanie iných žánrov. Títo hudobníci sú často nielen interpretmi, ale tvoria aj pôvodné skladby. Vďaka spolupráci s nimi som začal komponovať a hľadať nové hudobné cesty.

Čo si teda púšťate v aute?

Svěcený: Určite nepočúvam skladby, v ktorých sám hrám, pretože by som začal pracovať a hrozilo by, že nabúram. Púšťam si piesne, ktoré mi ponúkajú určitú atmosféru a náladu, pri ktorých nepremýšľam o tom, kto práve hrá a ako hrá. Z klasiky mám rád barokovú hudbu – Beethovena, Griega, Brahmsa, Dvořáka, Smetanu, Janáčka, či Ravelovo Bolero. Rád si púšťam tiež Stinga, Barbru Streisandovú, Bee Gees alebo Celine Dionovú. Čo ešte počúvam? Je skoro ráno, nejako mi tie mená nejdú…

Dvořák: Ja ti neporadím, lebo ja nepočúvam nič. V štúdiu pracujem dvanásť hodín denne, každú notu prevrátim tisíckrát nielen ako interpret, ale aj ako producent a zvukár. Potom už skutočne nevládzem do seba dostať žiaden tón navyše, aj keby to bola tá najkvalitnejšia hudba na svete. Je to podobné, ako by ste strihača nútili ísť večer ešte na dve hodiny do kina. Určite by spáchal samovraždu. V aute dávam prednosť audioknihám, pretože na čítanie mi nezostáva čas.

Ako sa cíti huslista, zvyknutý na obleky a noblesu v spoločnosti rockerov? Nepokazili vás?

Dvořák: Snažím sa ho pokaziť, ale nejde to. Jarda je veľmi všestranný a renesančný človek, dokáže sa pohybovať v akejkoľvek hudobnej spoločnosti.

Svěcený: Keď ma chlapci prizvali k projektu Lucie v opere a dovolili mi zahrať si s nimi ich kultové piesne, mali pocit, že som im z toho urobil Janáčka. Je pravda, že som ich hudbu trošku skomplikoval. Keď sme sa prvýkrát zišli na skúške, uvedomil som si, že sú to tiež muzikanti profesionáli ako vo vážnej hudbe, ktorí neuveriteľne makajú. Sú maximalisti a chcú, aby projekt dopadol čo najlepšie. V projekte Vivaldianno sa stretávajú ľudia rôznych štýlov. Tak by to malo fungovať v dobrej spoločnosti, kde popri sebe existujú ľudia rôznych vyznaní, rás a pohľadov na život.

Čo ste sa od nich naučili, prekvapili vás niečím?

Svěcený: Ako interpret vážnej hudby som od školy počúval, že sa nemám zaoberať rôznymi "podradnými žánrami“. Cvičil som a čakal, kým mi niekto nezavolá a nepozve na koncert, bol som jednoducho naivný. Kontaktom so zahraničnými agentúrami a interpretmi iných hudobných štýlov som sa priučil aj marketingu klasickej hudby. Videl som, ako funguje hudobný kolotoč, aká dôležitá je propagácia, ako sa robí koncert, čo všetko sa okolo toho musí vyriešiť.

Dvořák: Musím prezradiť, že Jarda dnes robí tri hudobné festivaly, na ktoré chodí veľa ľudí, a stal sa z neho schopný hudobný manažér.

A vy ste zase okrem bigbítu uspeli aj s filmovou hudbu. Rád prepájate hudbu a obraz do jedného celku?

Dvořák: Filmovú hudbu považujem za najlepšie hudobné dobrodružstvo. Baví ma interakcia obrazu, hudby, deja a hereckých výkonov, ktoré súznejú v celok. Oko je rovnako intenzívny senzor ako ucho a je dobré, keď obraz a hudba fungujú v harmónii a vytvárajú zážitok. Žiaľ, dnes sa komponuje filmová hudba čoraz menej a používajú sa archívy. Vivaldianno mi ju vynahrádza, pretože ponúka niečo podobné – audiovizuálny zážitok. Je to moderná laterna magika s využitím najmodernejšej zobrazovacej a zvukovej techniky. Hrá v ňom klasický orchester, gitary, elektrické bubny, syntetizátory, samplery… To všetko treba kvalitne ozvučiť a zmixovať.

Foto: Archív Vivaldianno

Vivaldianno Vivaldianno má na konte už aj platinovú platňu.

K tomu na obrazovkách premietate krátke filmové príbehy a javisko je plné špeciálnych efektov. Nechýba poslucháčom vašich albumov vizuálny rozmer koncertov?

Dvořák: Predali sme 40-tisíc cédečiek, tak to asi funguje. Ľudia v Universale, ktorí ma odmietli, sa teraz trochu škriabu za uchom…

Jaroslav Svěcený prináša do projektu husle starých talianskych majstrov, Michal Dvořák najnovšie zvukové technológie. Ako funguje prepojenie týchto dvoch vzdialených svetov?

Svěcený: Vďaka tomu, že som aj súdny znalec sláčikových hudobných nástrojov, pri nahrávaní používame špičkové talianske nástroje, ktoré zapožičiavam v zahraničí. Rozdiel medzi našimi dvoma svetmi je v tom, že keď dotočíme projekt, Michal tvrdí, že zvuková technika a softvér, ktoré sme použili, sú už zastarané. Majstrovské husle majú dvesto, tristo rokov a sú stále perfektné. Nedávno som hral na jedných z najstarších z roku 1538. Stradivari je oproti tomu mladý. Zomrel v roku 1737, a to už mal deväťdesiattri. Neuveriteľné!

Ako dlho vydržia husle?

Svěcený: Staré husle môžu pri normálnej teplote a vlhkosti vydržať stovky rokov. Dnes sú skvelé staré husle aj špičkovou investíciou. Problémom je skôr fakt, že z Česka aj zo Slovenska sa v dvadsiatom storočí mnoho huslí vyviezlo. Skúpili ich v západnej Európe a v Amerike, veľa z nich odišlo do Ázie. Presviedčame investorov u nás, aby majstrovské sláčikové nástroje nakúpili späť a požičiavali ich výkonnými interpretom. Prvá otázka, ktorú mi položili po príchode do Ameriky, bola, na aké husle hrám. Keď som povedal, že na talianske z roku 1780 z dielne husliara Pietra Antonia Landolfiho, hneď sa začali viac usmievať.

Je to niečo podobné, ako mať auto a hodinky tej najlepšej značky a triedy?

Svěcený: Vonku sú kvalitné husle vstupenkou do veľkého koncertného sveta, aj keď nezainteresovaným to môže zaváňať snobstvom. Keď sme hrali v San Diegu alebo v Chicagu s mojou dcérou, a diváci počuli, že máme nástroje z najslávnejšej talianskej doby, v sálach to obdivne zašumelo.

Priťahuje váš projekt k barokovej hudbe ľudí, ktorí by ju inak nepočúvali? Je táto hudobná skratka, kríženie klasiky s popom, jednoduchšia cesta k poslucháčom?

Dvořák: Keď sme na začiatku hrali v ostravskom hudobnom klube Garáž, polovica „Jardových“ návštevníkov dorazila vo večerných róbach s vyčesanými vlasmi, všetkými šperkmi, čo doma mali, navoňaní… A vedľa nich sedeli „máničky“ v texaskách a kožených bundách. Bolo to veľmi pekné a pri stading ovation som takmer vyronil slzu dojatia. Je pravda, že Vivaldianno priťahuje ľudí, ktorí by na koncert vážnej hudby nešli. Vivaldi je veľmi melodická, stráviteľná vážna hudba a v našej úprave posunutá do súčasnosti novými postupmi v duchu moderného artrocku.

Svěcený: Popularizáciou klasiky sa zaoberám celý život. Vivaldi je populárna hudba svojej doby a náš projekt je jeden z mostov k barokovej alebo vážnej hudbe pre tých, ktorí by ju nepočúvali. Vivaldi má v troch minútach jednej skladby toľko zaujímavých nápadov a melódií, že niektorým súčasným skladateľom by to stačilo na pol života. Nie sú to len Štyri ročné obdobia, v tejto kvalite má desiatky ďalších skladieb. Aj keď sa menej hrajú, sú rovnako dobré. Nie nadarmo sa Johann Sebastian Bach inšpiroval jeho hudbou. Petr Janda mi kedysi povedal, že Bach je zárodkom prvého rocku, akurát nepotreboval bicie… Jeho hudba fantasticky pulzuje v dokonalom rytme. Je nadčasová. Vivaldi, Mozart aj Bach sú prvým mostom, po ktorom by mal prejsť každý, kto chce počúvať klasiku. Vďaka nemu potom ľudia prichádzajú aj na moje koncerty klasiky.

Sú skladby súčasných skladateľov vážnej hudby rovnako príťažlivé?

Svěcený: Ak počúvate súčasnú vážnu hudbu, potom viete, že dnešná cesta hľadania nie je jednoduchá. Pre nás, čo ju počúvame a hráme, je občas nezrozumiteľná. Mnoho skladieb sa riadi pravidlom: Preboha, len nie melódia. Rozumiem, že v nej je dovolená "takmer absolútna“ disonancia aj rôzne zvláštne zvuky, ale pri počutí má skôr mrazí, než by ma zahriala. Aj na Slovensku však existujú výnimky.

Oslovuje váš projekt aj zarytých poslucháčov klasickej hudby alebo majú k nemu výhrady?

Svěcený: Tých, čo počúvajú len klasickú hudbu, tento projekt nemôže zaujímať. Sú zvyknutí na to, že všetko sa hrá v origináli. V prípade sláčikových nástrojov sa barokové skladby niekedy autenticky interpretujú na nástrojoch s črevovými strunami a pôvodnými, kratšími krkmi.

Naopak, vo Vivaldianno sa objavujú rôzne nevšedné nástroje – charangy či japonská flauta shakuhashi. Kde ste objavili všetky tie etnické nástroje?

Dvořák: S takmer všetkými som sa stretol počas expedície Pandurango – na ceste za bohom hudby. Precestovali sme v rámci nej Indiu, Čínu, Austráliu, Nový Zéland, Maroko, Senegal, Brazíliu, Bolíviu, Peru a nakrútili sériu dokumentov pre Českú televíziu. Táto cesta, počas ktorej som videl hrať ľudí na námestí v Marakéši, či niekde v horách v Bolívii, ma ovplyvnila hudobne aj duchovne. Hudba v týchto krajinách funguje ako esperanto a muzikanti nemajú problém rôzne kombinovať nástroje. Ide o čistú radosť z hudby, ktorá je univerzálna. Som rád, že som mohol predstaviť aj také nástroje, ktoré som videl prvý raz a vyzerali ako z Hviezdnych vojen. Niektoré sa objavili na prvej platni, kde nám hrali bolívijskí Indiáni, Peruánci s didgeridoo aj hráči na indický sitar.

Podľa akého kľúča vyberáte muzikantov a spevákov?

Dvořák: Oslovujeme takých, ktorí môžu do projektu niečo priniesť. Budúci rok budeme hrať so slávnym čínskym huslistom Li Chunan Yunom, ktorý už v štrnástich nahral Paganiniho. Sľúbil, že nám zahrá na platni a pôjde s nami na turné, ale keďže je to hviezda svetových parametrov, predstaví sa len v Bratislave, v Ostrave, v Brne a v Prahe. Potom si pôjde po svojich, lebo by sme ho nezaplatili. Ďalšou zaujímavou účinkujúcou je americká violončelistka Tina Guo – sólistka symfonického orchestra v San Diegu, ktorá zároveň hrá na elektrické violončelo a je v tom určite najlepšia na svete. Spolupracovala s Al Die Meolom, so Satrianim alebo s Foo Fighters. Hrá s nami aj Jardova dcéra Julie – skvelá huslistka, ktorá vyhráva medzinárodné súťaže. Aspoň máme trochu estrogénu medzi tou hromadou testosterónu.

Foto: Archív Vivaldianno

Vivaldianno Vivaldianno napĺňa hľadiská fanúšikmi všetkých vekových kategórií.

Ako vnímajú projekt vaše polovičky, ktoré sú takisto hudobníčky?

Svěcený: S manželkou sme študovali na Akadémii múzických umení. Ona klavír, ja husle a potom sme desať rokov spolu koncertovali. Je mojou oporou a má veľký zmysel pre rôzne hudobné experimenty. Dnes sa venuje práci v hudobnej agentúre a vo vydavateľstve. Sama cíti potrebu nových projektov, ktoré pomáhajú klasickej hudbe.

Dvořák: Ja mám doma dídžejku Luccu a tej sa Vivaldianno páči. V jej žánri sa dokonca klasická hudba často prerába do tanečnej, ale mne tento smer nie je veľmi blízky. Napriek tomu máme za sebou spoluprácu na tanečnej skladbe Japan Sugar, ktorá sa dostala dokonca na MTV. Spolupráca v rodine je však vždy nebezpečná… Aby sa však naše manželstvo čoskoro nerozpadlo, radšej robím hudbu s Jardom.