Spolupracuje s muzikantmi rôznych žánrov a vie o hudbe zapálene rozprávať. Ukazuje sa, že predstava o harfe ako o romantickom nástroji je mylná. Harfa poľahky dokáže vytvoriť aj desivú atmosféru ako z hororu.
Láske k harfe ste vraj prepadli až pri skúškach na konzervatórium. Ako je to možné?
Na Slovensku sa hra na harfe skoro vôbec neučí. Problém je v tom, že slovenské základné umelecké školy nevlastnia vhodné nástroje alebo nemajú vôbec žiadne. Len na málo ZUŠ-kách sa tento odbor vyučuje, takže mnohé deti sa do kontaktu s harfou ani nedostanú.
Deti? Myslela som si, že na harfu treba dorásť a nie, že na nej možno hrať už aj v šiestich rokoch.
Ale áno, ale začína sa na menších typoch hárf, ktoré tak nezaťažujú chrbticu. Írske či keltské harfy sú menšie ako bežné koncertné nástroje. Na rozdiel od Slovenska v okolitých krajinách funguje systematická výučba harfy na úplne inej úrovni, od základných škôl až po akadémie. Bohužiaľ, na Slovensku je situácia horšia. Momentálne sa u nás harfa nevyučuje už ani na vysokej škole. Ja som bola posledný absolvent harfy na VŠMU.
Prečo? Je harfa taký drahý nástroj?
Na škole nebol nástroj, ktorý by spĺňal požiadavky na výučbu. Harfa stojí od 20 000 do 40 000 eur. Ja som si kúpila harfu značky Lyon and Healy, ale pre mňa bol na prvom mieste zvuk, nie značka. Pritom som musela prihliadať na realitu, či je pre mňa daný nástroj finančne dostupný.
Pri takýchto sumách nečudo, že si základné umelecké školy nemôžu harfy dovoliť…
Samozrejme, dajú sa kúpiť aj lacnejšie nástroje, keďže sa predpokladá, že deti školský nástroj rýchlo pri cvičení opotrebujú. Ja sama som počas obdobia, keď som vyučovala na ZUŠ, vyučovala na takomto „lacnejšom“ nástroji.
Vy ste však pôvodne na konzervatóriu chceli študovať herectvo. Čo sa stalo, že ho nahradila harfa?
Iné harfistky v rozhovoroch rozprávajú príbehy o tom, ako odmala vídali harfu v orchestrisku a harfistky na ne pôsobili ako princezné. Ja žiadnu takú historku nemám. U mňa to bola náhoda, omyl či osud – ani sama neviem, ako to nazvať. Prvý kontakt s týmto nástrojom som mala až počas prijímacích skúšok na herectvo. A až po tom, čo mi bolo ponúknuté štúdium tohto odboru, som si povedala dobre, prečo nie. Nebrala som vtedy takéto rozhodnutie príliš záväzne. Neplánovala som živiť sa hudbou, v 14 rokoch som ešte nemala vôbec predstavu, čo chcem v živote robiť.
Ale už ako dieťa ste chodili na klavír…
Áno, ale ZUŠ som nedokončila, ku klavíru som nemala nejaký špeciálne silný vzťah. K harfe som si ho vytvorila hneď, pristupovala som k nej viac hravo ako k iným nástrojom. Návrat k hudbe na konzervatóriu bol pre mňa fascinujúci. Spočiatku bolo síce dosť zvláštne a na interných koncertoch pre mňa občas aj trápne, že zatiaľ čo študenti iných odborov hrali náročný repertoár, harfisti sa prezentovali jednoduchými nápevmi a skladbičkami typu Medveďku, daj labku. S tým sa bolo treba vyrovnať. Dnes to vnímam ako prirodzenú súčasť vývoja.
Zato ste boli originálna.
Keď sa človek zoznámi s nástrojom a zistí, čo všetko harfa ponúka, všetko sa zmení. Aj keď ešte v prvom roku štúdiu som stále premýšľala, že sa vrátim k herectvu. Mala som veľký problém sústrediť sa na jeden smer. V detstve som chodila na spev, klavír, veľa som recitovala a chcela sa venovať divadlu a literatúre. Popri tom ma tiež veľmi lákalo šperkárstvo. Ale keďže nič z toho nebolo pre mňa úplne fixné, nemala som problém urobiť otočku a zasa sa vrátiť k hudbe.
Kedy ste sa teda dostali od detských skladieb k dôstojnejšej klasike?
Už v druhom ročníku na konzervatóriu sme začali hrať plnohodnotné, aj keď ešte stále minimalistické skladby. Vtedy som už chápala, že z každej, aj zdanlivo jednoduchej skladby sa dá vytiahnuť emócia. Bolo to obdobie, keď som už rozumela nástroju, celému systému pedálov aj synchrónnej práci rúk a nôh. Cvičenie sa pre mňa stalo hlavnou náplňou dňa. V ročníku som bola sama, mala som individuálne hodiny. Bolo to fascinujúce obdobie, nič ma netlačilo, hrala som pre radosť, spoznávala nástroj a prostredníctvom hudby aj seba.
Ak harfista nevlastní nástroj, cvičí len v škole?
Počas celého štúdia na konzervatóriu som nemala vlastný nástroj, takže sme sa s ostatnými harfistami striedali, triedu sme mali každý pre seba k dispozícii dve až tri hodinky denne. Lenže človek nie je vždy kreatívny v rovnaký čas dňa na základe rozpisu. Vlastnú harfu som si kúpila až v poslednom ročníku konzervatória. Zrazu to bolo celkom iné. Ráno som vstala a nemusela som ísť hneď cvičiť, lebo to mám v rozvrhu, ale mohla som si najprv v pyžame pokojne vypiť kakao a sadnúť si za nástroj až vtedy, keď som cítila chuť hrať. Najradšej som vždy cvičila v noci, keď už všetci spali a všade bolo absolútne ticho. Mať svoj nástroj dáva veľkú slobodu.
Je každý nástroj iný? Keď cestujete na koncerty, vozíte si svoju harfu?
Väčšinou áno. V prípadoch, keď je to s prevozom komplikovanejšie, sa však musím spoľahnúť, že dostanem čas na to, aby som sa zžila s iným nástrojom, čo chvíľu trvá.
Aj si niekedy povzdychnete, čo je to za nástroj, moja harfa hrá lepšie?
Áno, ale nahlas sa to nehovorí. Nejde o to, že by moja harfa bola lepšia a kvalitnejšia. Za roky, čo ju mám, už veľmi dobre viem, ako sa správať k svojmu nástroju, aby zaznelo presne to, čo chcem dosiahnuť. Poznám celé spektrum farieb, odtieňov a zvukov, ktoré mi môj nástroj ponúka. Každý človek hrá akosi svojsky a svoju harfu som si už práve tak svojsky „vyhrala“.
Existujú aj pri harfách nejaké supernástroje, tak ako sú pri husliach stradivárky?
Pri harfách neplatí, že čím sú staršie, tým sú lepšie. Skôr naopak. Životnosť harfy je okolo 50 rokov, keď sa na nej denne hrá. Isteže, sú historické kusy, ale tie sú zaujímavé skôr z pohľadu vývoja nástroja.
Koľko cvičí harfista? Aj dvanásť hodín denne ako husľový virtuóz Dalibor Karvay?
Počas štúdia som cvičievala veľmi veľa, ale vtedy to bola jediná náplň mojich dní. Dnes je to pri všetkom cestovaní a koncertovaní ťažšie, ale snažím sa cvičiť aspoň tri hodinky denne. Stále však rozbieham nové projekty a tak cvičím účelovo a skôr nárazovo podľa potreby a možností.
Keby ste pár dní nehrali, počuli by ste to na zvuku? Alebo by ste mali drevené prsty?
Cítila by som to na rukách, ale nemávam dlhé pauzy. Aj keď mám dovolenku, tak necvičím maximálne tak tri dni. U mňa nejde ani tak o motoriku v prstoch, skôr cítim potrebu rozohrať sa. Z dovolenky sa vždy ponáhľam, preto napríklad týždňová lyžovačka neprichádza do úvahy.
Ste opatrná na svoju harfu?
Samozrejme, najmä počas prenosov a prevozov. Nikdy nenechávam nikoho cudzieho nosiť môj nástroj, čím často urazím mužské ego. Odmietam pomoc, čo môže pôsobiť, akoby som bola príliš emancipovaná. Pritom ide len o obyčajný strach o nástroj, keďže ľudia nevedia, ako s harfou správne manipulovať. Mne samej trvalo dlhý čas, kým som si našla systém, ako ju prenášať či prevážať v aute, ktoré mám na to prispôsobené. Ale aj napriek tomu ma cestovanie s harfou stále desí. Nebojím sa o auto, ale hlavne o náklad.
V slávnej divadelnej hre Kontrabas postava narieka, že neohrabaný kontrabas v byte stále prekáža. Čo harfa?
Zaberá síce dosť miesta, ale vždy sa pre ňu nájde. Harfista má oproti iným hráčom skôr inú nevýhodu – kým ostatní už vždy sedia kdesi na káve, ja ešte balím nástroj. Ale už som si zvykla aj na to.
Harfu si občas ľudia predstavujú ako nejaký anjelský nástroj, vy však vraj máte rada agresívnejší spôsob hry. Ako si ho predstaviť?
Agresívne hranie nevnímam ako protiklad k „normálnemu“ hraniu. Harfa poskytuje využitie obrovského spektra zvukov a farieb. Nemyslím to tak, že by som prednostne využívala len agresívny spôsob hry. Skôr mám rada všetky farebné polohy tohto nástroja, ktoré sa dajú v hudbe využiť. Harfa ponúka omnoho viac, než sa často očakáva.
Priblížite tie farebné polohy?
Špecifických techník hry na harfe je množstvo. Väčšina ľudí si predstaví romantické glissandá a akordické rozklady. Stačí však málo, napríklad hrať glissandá nechtami, alebo gitarovým plektrom. Aj to stačí k absolútnej zmene farby a charakteru. Už aj len ostrejší zvuk sa často ľuďom zdá ako agresívna technika, pretože sa akosi nezhoduje s ich predstavou harfovej éterickosti. S týmito technikami som sa zoznámila najmä pri interpretácii súčasnej hudby ako duo s flautistkou Ninou Sivošovou, keď som v skladbách preparovala harfu papierom, alobalom, ale aj kovovými predmetmi. Každá zmena použitého materiálu, ako hra drevenými či kovovými pomôckami na rôzne časti nástroja, prináša iné a zaujímavé odtiene zvuku, často i veľmi desivé.
To by ste mohli robiť zvuky do hororu!
Samozrejme, na harfe sa dajú vytvárať rôznymi spôsobmi hry aj tieto hororové polohy a atmosféry. Harfa ponúka veľa možností, skladá sa z viacerých materiálov, takže sa dá vymyslieť skutočne čokoľvek. Od búchania, klopkania a udierania päsťou po ozvučnici až po hranie pomocou sláku. To všetko sú práve tie techniky, ktoré mi nepripadajú až také agresívne, len ľudia na ne nie sú zvyknutí.
Foto: peterandveronica.com
Zmenil sa váš život, odkedy ste v roku 2011 skončili štúdium na VŠMU?
Život sa mi menil postupne počas celej vysokej školy, pretože už počas štúdia som sa začala stretávať s ľuďmi, s ktorými dnes aktívne spolupracujem a tvorím. Zmena bola v podstate len v tom, že po skončení školy som už nemusela chodiť na prednášky a začala som mať na všetky projekty viac času. To tvorivé v mojom živote ostalo – plynule prešlo do praxe. Moje predstavy sa začali meniť na skutočnosť. Už som nemusela cvičiť prednostne len repertoár na skúšky, ale najmä ten, ktorý som si vybrala sama a ktorý ma skutočne bavil.
Máte veľa rôznych projektov, kto iniciuje hudobnú spoluprácu? Alebo je to aj dielo náhody?
Spolupracujem najmä s ľuďmi, ktorí sú v prvom rade moji priatelia. Často spolu fantazírujeme o tom, čo by nás bavilo a bytostne napĺňalo. Pre mňa je dôležité najmä to, aby sme si rozumeli nielen v hudbe, ale aj ľudsky. Len vtedy môžeme dlhodobo spolupracovať. Súčasne pôsobím vo viacerých projektoch. Napríklad s Andreou Bučkovou spolupracujeme už od roku 2011. Nikdy som neplánovala byť súčasťou práve takejto nástrojovej kombinácie – harfa, klavír a spev, prišlo to spontánne. Spočiatku bola spolupráca veľmi špecifická a často aj vtipná, keďže sme pracovali na diaľku a Andrejka mi posielala svoje nahrávky nahraté v podkroví na diktafón so siahodlhými poznámkami. Od prvého momentu som však vedela, že presne tohto chcem byť súčasťou. Aj napriek tomu, že to bola jej autorská tvorba, nechala mi veľkú slobodu v rámci spoluaranžovania a dotvárania konečnej podoby skladieb.
Ako to prebiehalo?
Andrea síce študovala divadelnú réžiu, ale tvorbe vlastných skladieb sa venovala už veľmi dlho. Je autorkou hudby aj textov. Ja som pridala hodnotu tým, že som jej materiál svojsky dofarbila harfou. Postupne prichádzali menšie koncerty, naše účinkovanie na džezových dňoch, ponuka na album In the middle of… rozbehlo sa to akoby samo a rýchlejšie, ako sme očakávali. Dodnes je to môj srdcový projekt. Andrea v týchto dňoch vydáva nový album, na ktorom už spolupracuje s mnohými inými hudobníkmi, ale stále koncertujeme a sme si veľmi blízke.
Okrem toho hráte ako Duo nu:ovo aj s flautistkou Ninou Sivošovou…
V duu s Ninou sme sa špecializovali na interpretáciu súčasnej klasickej hudby. Mali sme kvôli nedostatku času malú pauzu, ale pomaly už vyberáme nový repertoár a chystáme sa na ďalšiu intenzívnu spoluprácu.
A čo vaše trio Cinnamon?
Z pohľadu žánrovosti ide o trocha komerčnejší projekt. Kľúčové je pre mňa to, že sme nielen kolegovia, ale najmä dlhoroční priatelia. Speváčka a herečka Daniela Tomešová je jednou z mojich najbližších priateliek už od čias konzervatória a nášho perkusionistu Martina Tomeša poznám ešte dlhšie, keďže sme obaja zo Starej Turej a stretli sme sa predtým už aj v iných projektoch. Naše trio vzniklo spontánne, náhodou, keď sme z môjho podnetu zaranžovali pár popových piesní do absolútne novej podoby a začali sme mať pocit, že to akosi prirodzene celé funguje podľa našich predstáv. V tomto projekte sa síce odkláňam od interpretácie klasickej hudby, ale stojím si za profesionalitou, s ktorou narábame práve s týmto materiálom, a čo je dôležité, s láskou a plným nasadením.
Vyrastali ste na klasike?
Nie prednostne, milovala som aj world music či elektronickú hudbu, počúvala som aj súčasný pop a džez. Na popovú hudbu mám však svojský názor. Nemám ju rada v podobe, v ktorej sa ku mne dostáva z rádií. Uvedomujem si však, že mnohé skladby sa mi nepáčia len kvôli forme, akou sú spracované, pritom v nich cítim potenciál. Často sa ma kolegovia pýtajú, prečo hrám aj pop. A prečo nie? Pre mňa je to jedna z najťažších vecí, zaranžovať ho práve pre harfu a interpretovať ho ako kvalitný hráč, ktorý sa za výsledok nebude hanbiť! Keď sa ma niečo dotkne a vyvolá vo mne emóciu, neriešim žáner. Emócia je pre mňa to podstatné.
Čo hráte okrem Stinga, Adele či Amy Winehouse?
V triu Cinnamon máme všetci podobný vkus, takže si vyberáme skladby, ktoré máme naozaj radi a zároveň si myslíme, že by v našom podaní mohli znieť dobre.
Vraj už zasa chystáte čosi nové, o čo ide?
Ešte ako študentka VŠMU som sa pri koncertovaní so speváčkou Mishou zoznámila s gitaristom Pavlom Berezom, s ktorým momentálne intenzívne pracujeme na nových projektoch. Kombinácia nástrojov harfa a gitara nie je úplne bežná a my sami ešte len prichádzame na to, akým spôsobom v takomto obsadení pracovať čo najefektívnejšie. Pavol sa venuje najmä džezu, ja som vyšla z klasickej hudby. Aj tieto rôzne východiskové polohy definujú náš vlastný osobitý rukopis. Keďže sme sa obaja často podieľali na projektoch Sisy Michalidesovej a obaja jej hudbu interpretujeme veľmi radi, vznikol nápad prepracovať jej skladby z albumu Sisa a sivý holub do komornejšie a viac intímne ladených aranžmánov dua. Priznám sa však, že aj keď som už zo skúsenosti vedela, že sa nám spolu bude pracovať dobre, mala som isté obavy.
Prečo ste mali obavy?
Možno boli zbytočné, tak isto, ako keď som sa pri spojení s klavírom spočiatku obávala, ako budú spolu znieť dva harmonické nástroje. Bola som skôr zvyknutá na spoluprácu s flautou či violončelom, kde som plnila najčastejšie sprievodnú, harmonickú funkciu. Pri gitare som sa obávala práve toho, že oba nástroje sú strunové, s čím súviselo, ako vymyslieť aranžmány, ktoré by vyzdvihli čaro a špecifiká oboch nástrojov. Bola to pre mňa obrovská výzva. Ale moje obavy boli absolútne zbytočné, takže sme začali súčasne pripravovať aj druhý program – súčasnú klasiku, od Debussyho až po Reicha. Obdobie príprav a aranžovania bolo veľmi intenzívne a trvalo nesmierne dlho, tento rok nás už konečne čaká hlavne koncertovanie.
Je vôbec nejaký nástroj, ktorý sa k harfe nehodí?
Neviem, mne osobne sa hodí k všetkému. Ja mám slabosť na každé hranie v akejkoľvek kombinácii – sólové je celkom iné, interpret je tam sám za seba, len vo svojej emócii. Cítim vtedy obrovskú slobodu a môžem improvizovať, ale keď mám spoluhráča na pódiu, musím si byť istá, že cítime spolu, je tam väčšia zodpovednosť. Ale mám samozrejme rada aj hosťovanie v orchestri, čo je zasa úplne odlišná poloha.
Ukazuje sa, že harfa je veľmi všestranná – komu by napadlo, že na nej možno hrať aj najsúčasnejší pop…
Tiež mi nikdy v minulosti nenapadlo, že sa budem venovať aj tomuto žánru. Cez rôzne hrania na svadbách a eventoch som však začala postupne hrávať aj popovejší a muzikálovejší repertoár, ku ktorému som pôvodne nemala vzťah. Každá hudba sa dá interpretovať tak, aby som v nej zanechala svoju pečať. Vnímam to už dnes inak, veď aj to je predsa hudba, ktorou môžem niekomu urobiť radosť. Rozhodujúci je postoj muzikanta. Keď človek dá do hrania energiu, vráti sa mu to.
Je hranie na svadbách pre vás kompromisom, aby ste vyžili, alebo vás naozaj baví?
Na svadbách hrávam skutočne a úprimne rada. Ale všetko, čo hrám, ma živí, takto nad tým nepremýšľam. Mňa na svadbách baví hlavne to, že každá jedna svadba, každý jeden pár je niečím iný, výnimočný. Niektoré nevesty sa o repertoári bavia už rok pred svadbou, iné vôbec nemajú predstavu. S mnohými som sa napokon spriatelila. Vkladajú do mňa dôveru, ja sa snažím ich nesklamať a vytvoriť neopakovateľnú atmosféru.
Máte na koncertoch pocit väčšej zodpovednosti ako na svadbe, je tam náročnejšie publikum?
Pri každom hraní chcem podať čo najlepší výkon a vždy cítim zodpovednosť, stres už nie. Užívam si to, či hrám „podmazovku“ alebo koncert.
Naozaj vás neuráža, keď hráte a ľudia pritom jedia?
Samozrejme, že na koncertoch nie je príjemné, keď napríklad Andrea prezentuje vo svojich autorských skladbách tie najintímnejšie polohy a pocity a niekto v publiku sa pritom prekrikuje. Ale toto je iná situácia, keď človek vopred vie, že ide vytvárať príjemnú atmosféru na svadbu alebo k posedeniu. Ak sa s takouto formou prezentácie nevie hudobník vyrovnať, nemal by to robiť, lebo sa z neho časom stane ufrflaný kaviarenský muzikant. Necítim sa ani ako „rádio za peniaze“, ako niektorí kolegovia takéto podmazové hranie zvyknú nazývať. Naučila som sa nebyť na seba až taká precitlivená, keď som roky, ešte ako študentka, párkrát do týždňa hrávala pravidelne v hotelovej reštaurácii a kaviarni. Keď to muzikantovi začne byť nepríjemné, musí odísť.
Veď aj vy ste odišli.
V momente, keď som mala veľa nápadov a túžila som tvoriť. Aj keď v hoteli mi nikto nehovoril, čo mám hrať, bolo to na mojom rozhodnutí. Keď som napríklad mala pred diplomovým koncertom, hrávala som hosťom koncerty náročných klasikov. Bol to pre mňa výborný tréning a reakcie boli vždy veľmi pozitívne. Ale časom sa pre mňa z tohto podmazového hrania stal stereotyp. Cítila som sa na to príliš mladá, hoci som takúto prezentáciu nepovažovala za nijako ponižujúcu. Harfa sa často využíva pre účel podmazového hrania, ale aj z toho sa dá tešiť. Mojou funkciou vtedy je spríjemniť ľuďom atmosféru večera.
Máte rada súčasnú klasiku, ktorú občas označujú za „psycho“?
Doma si ju pustím málokedy, ale na koncertoch ma fascinuje. Mám rada rôzne polohy hudby a súčasná klasika je jednou z nich. Hudba vypovedá aj o tom, čo žijeme. A súčasnosť je predsa často aj trocha psycho.
Vraj vás aj lákal experiment s elektronickou hudbou, už sa niečo črtá?
Stále s tým koketujem, ale nenašla som si na to dostatok času. Často sa zrealizujú skôr práve neplánované projekty. Teraz sa teším, zo všetkého, čo robím a z toho, že sa zároveň môžem hudbou živiť. Musím na sebe stále pracovať a vymýšľať nové veci, aby som nestagnovala a mala čo ponúknuť. Mám obrovskú slobodu, plním si sny. Neustále som v spojení s hudbou, je to taký môj životný partner.
Mária Kmeťková
Narodila sa 1. marca 1985 v Piešťanoch. Hru na harfe študovala na Konzervatóriu v Bratislave (2000–2006), potom pokračovala na VŠMU (2006–2011). V roku 2006 sa stala absolútnou víťazkou súťaže študentov slovenských konzervatórií. Účinkovala na Stredoeurópskom festivale koncertného umenia v Žiline (2006), na festivale Viva Musica! (2012, 2014), spolupracovala so Symfonickým orchestrom slovenského rozhlasu, Komorným orchestrom Technik, Solamente naturali, VENI Academy, s flautistkou Ninou Sivošovou vytvorila duo nu:ovo, s klaviristkou a speváčkou Andreou Bučko nahrala v roku 2012 album In the middle of, účinkuje v triu Cinnamon, hrá s gitaristom Pavlom Berezom.
