Prvý album ste nahrali už v dvanástich rokoch, na scéne ste osem rokov. Bolo ťažké zbaviť sa nálepky detská hviezda?
Neprekáža mi, že som začala spievať už ako dvanásťročná. Bola som vtedy nepobozkaná make-upom, úpravou vlasov, ešte som mala aj strojček na zuboch. Justin Bieber bol tiež detská hviezdička a na hudobnej scéne sa udržal. Dnes som iná, a myslím, že moji fanúšikovia sa tým nezaoberajú.
Čo všetko sa odvtedy zmenilo vo vašom živote?
Všetko, čo súvisí so spievaním, sa menilo pozvoľne. Spočiatku držali nado mnou ochrannú ruku rodičia a manažér Lešek Wronka. Všetky nepekné veci, súvisiace so svetom šoubiznisu, išli mimo mňa. Priviezli ma na koncert, zaspievala som, nahrávala som pesničky, ktoré som chcela spievať, so štylistkou sme nakúpili oblečenie, v ktorom som sa cítila dobre. Okrem toho som chodila do školy ako iné deti. Čím som bola staršia, tým viac som sa podieľala na tvorbe piesní. Teraz mám vlastnú agentúru, ktorá ma zastrešuje. Spolupracujem s muzikantmi, zaoberám sa zmluvami, faktúrami aj účtovníctvom. Pochvaľujem si, že mám kontakt s realitou, že nelietam len v umeleckých oblakoch.
Niečo z toho vás nebaví?
Som narodená v znamení leva, neprekáža mi hovoriť o sebe, preto s rozhovormi pre médiá nemám problém. Neobľubujem dlhé, celodenné fotenia, pri ktorých musím vyzerať čo najlepšie a pri ktorých tak trochu klameme realitu. Nepríjemné je pre mňa aj to, keď musím niekomu povedať nie.
Sprevádzala vás na koncertoch častejšie mama alebo otec?
Do osemnástich so mnou na každý koncert cestoval otec, výnimočne mama. Po vystúpení som dostala pätnásť minút na autogramiádu, po nej som sa musela pobaliť a sadať do auta, pretože na druhý deň ráno ma čakala škola. Som rodičom za tento prísny režim veľmi vďačná, lebo ktovie, čo by zo mňa inak vyrástlo. Neskôr mi už dali voľnejšiu ruku. Dôverovali mi, a ani by to nestíhali. Okrem mňa majú ďalšie dve deti a svoju firmu.
Vaša sestra Magdaléna sa narodila, keď ste začali spievať. Nebola to akási náhrada za vás?
To neviem, ale ja som v dvanástich ešte bývala doma. Odišla som, až keď som začala študovať vysokú školu vo Varšave. Rodičia sa presťahovali aj s bratom do nového domu, zasadili strom a ešte tam chýbalo to dieťa. Magdalénka rodičov omladila. Trávia čas s inými rodičmi o desať rokov mladšími a prežívajú všetko to pekné znovu.
Na koncertoch sa neraz udiali aj nepríjemné veci. Ako riešil otec takéto situácie? Nebál sa o vás?
Bál sa o mňa, keď po mne na jednom koncerte metalisti hádzali poháre s pivom. To, že po mne niekto niečo hádže, je však najmenej. Koncertovanie, a vôbec spievanie, je psychicky veľmi náročné. Som pod tlakom, sledujú ma médiá aj fanúšikovia, veľa sa odo mňa očakáva. Nie je bohviečo každý deň si čítať články o tom, aká som tučná, ako som bola zle oblečená, alebo sa v médiách mesiace rozoberá to, že ma podviedol a opustil chalan. To nie sú pekné chvíle, vždy ma to zamrzí. Je to daň za to, že sa mám dobre. Musím si s tým poradiť predovšetkým sama.
S niekým sa o tom všetkom musíte rozprávať?
S mamou, je to moja najlepšia kamarátka. Niekedy aj s priateľkami, ale to je ťažšie, pretože môj svet je pre ne cudzí. Nechápu, že si nemôžem dovoliť nejsť na koncert, keď mám podpísanú zmluvu. Hudobníci zase nerozumeli tomu, že som sa musela venovať aj škole. Najhoršie to bolo v období, keď som sa vracala z koncertov o druhej ráno a o siedmej som vstávala na prednášky.
Napriek tomu, že nechcete, stávate sa pre svojich poslucháčov vzorom. Je to veľká zodpovednosť?
Uvedomila som si to, keď som sa rozhodovala, či mám ostať na vysokej škole, alebo nie. Vždy som tvrdila, že vzdelanie je veľmi dôležité, že mi ho nikto nemôže vziať, iba ak alzheimer. Zrazu som sa však dostala do situácie, keď som štúdium práva vo Varšave spolu so spievaním jednoducho nezvládala. Okrem koncertov som cestovala kvôli porote v SuperStar do Prahy a Bratislavy. Spala som tri hodiny denne a musela som sa rozhodnúť, čo budem robiť poriadne. Nebolo to jednoduché. Ako pokrytec som niečo tvrdila, ale túžila som po inom. Potom som si však povedala, že musím žiť nielen pre ľudí, ale aj pre seba.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Urobili ste dobre? Neoľutovali ste to rozhodnutie?
Keď som odišla zo školy, odľahlo mi. Dnes sa môžem sústrediť na spev a koncertovanie, mám čas na seba, na domácnosť aj na partnera. Spev ma živí. Nie každý tomu však rozumie. Keď som skončila so školou, priatelia mojich rodičov sa pýtali, čo robí tá Ewa, keď prestala študovať. Nedokážu pochopiť, že spev je moja práca.
Býva predstava o živote spevákov skreslená?
Samozrejme. Veľmi skreslená. Sme krásne, bohaté, neprdíme, v sobotu vybehneme na hodinu na pódium a zhrabneme obrovské peniaze. Tak to nefunguje. Je to skutočná práca, ktorá ma, našťastie, baví. Vyhovuje mi, že som sama sebe šéfom, a keďže pracujem večer alebo v noci, nemusím vstávať ráno o siedmej.
Váš posledný album Leporelo je českou verziou poľského albumu (W)inna. Prečo nevyšli súčasne, ale s ročným odstupom?
Kvôli českým textom. Poľská verzia bola už hotová, vydavateľstvo tlačilo na jej vydanie a nemohli sme čakať na české texty. Tie sme s pomocou textárov dorábali rok a nebolo to jednoduché. Mám preto pri ďalšom albume v pláne opačný postup. Najskôr napíšem české texty, zhudobním ich a až potom ich pretlmočím do poľštiny.
Jeden z textov na albume ste venovali mame. Páčil sa jej?
Páčil sa jej, aj keď bol o hádke, ktorú sme mali počas dovolenky.
Čo vás rozhádalo?
Mama mi raz večer povedala, že hoci ma vychovali najlepšie, ako vedeli, nemajú istotu, že v tom "svete” napríklad nefetujem. Veľmi ma to nahnevalo, pretože dôvera je základom akéhokoľvek vzťahu, navyše ma rodičia poznajú a vedia, že k tomu mám odpor. Musela som sa z toho vypísať a tak vznikla pesnička. Potom sme si to vysvetlili.
Okrem spievania ste si vyskúšali aj úlohu porotkyne v SuperStar. Aké bolo sedieť vedľa ostrieľaných muzikantov Paľa Haberu a Ondřeja Soukupa?
Bolo to super. Ponuku som dostala ešte pred osemnástym rokom, ale odmietla som ju. Počkala som si, kým prekročím prah dospelosti. Medzi nami, Slovanmi, je zakódované, že múdry je len ten, kto má bradu. Paľo Habera aj Ondrej Soukup majú, samozrejme, iné skúsenosti, ja som sa zase dokázala lepšie vcítiť do súťažiacich, pretože som bola približne v ich veku. Spolupráca s oboma muzikantmi ma však utvrdila v tom, že na prvom mieste sú dobré pesničky, pokora a pracovitosť. Veľmi rada trávim čas so zrelými ľuďmi, od ktorých sa môžem niečo naučiť.
Máte skúsenosť aj s poľskou verziou súťaže X-Factor, kde ste boli tiež členkou poroty. Je rozdiel medzi spevákmi a hudobnou scénou v Poľsku, Česku a na Slovensku?
Trochu áno. V Poľsku je rovnaký počet súťaží, ale krajina je štyrikrát väčšia. To samo osebe je zárukou toho, že v súťažiach nebudú rotovať tie isté tváre. To sa stáva. Ak súťažiaci neuspeje v jednej, prihlási sa do druhej. V Česku a na Slovensku panuje trochu nedôvera k takýmto súťažiam. Súťažiaci dostanú nálepku, kvôli ktorej ich nikto nechce hrať. Len niektorí, ako Aneta Langerová či Peter Cmorik, sa dokážu udržať na scéne. V Poľsku to tak nie je. Nálepka možno chvíľu ostáva, ale všetci muzikanti, ktorí uspeli v súťaži, sa živia hudbou a majú skvelé kariéry. Je vidieť, že to má zmysel.
Spievate po česky aj po poľsky. V ktorej reči zniete lepšie?
To neviem, ale lepšie sa mi určite spieva v poľštine. Je to spevnejší jazyk, nemá také prísne frázovanie, poľština nemá rytmický zákon, striedanie krátkej a dlhej slabiky. V češtine sa mi zase lepšie komunikuje. Samozrejme, najjednoduchšie je spievať po anglicky. Môžete spievať „I need you, I love you“ a nie je to trápne. Skúste to v slovenčine… Angličtina veľa zakryje. To sme videli aj počas SuperStar. Speváčky, ktoré mali nádhernú farbu hlasu v anglickej pesničke, spievali v slovenčine alebo v češtine úplne priemerne.
Máte poľskú národnosť a české občianstvo. K nám sa nelichotivý obraz Poľska dostal cez nekvalitné potraviny. Obhajujete Poliakov?
Jem v Poľsku často a nikdy sa mi nič nestalo. Dobré jedlo nájdete aj tam. Je to veľmi individuálne… Po útoku na poľské potraviny ma pobavila odpoveď poľského ministra poľnohospodárstva, ktorý povedal, že na rozdiel od českého alkoholu, po konzumácii našich potravín ešte nikto neumrel. To je pravda.
Ste veriaca, puritánka, staromódna. Ako to korešponduje so svetom šoubiznisu, v ktorom sa pohybujete?
Áno, žijem trochu „oldschoolovo“. Snažím sa byť tolerantná, hoci mám isté hranice, v ktorých sa pohybujem. Dokážem však rešpektovať, že ľudia žijú inak. Ako to korešponduje so šoubiznisom? Nejde ani tak o branžu, ako skôr o pocit z mojej generácie, pre ktorú je normálne obliecť si takú minisukňu, že je vidieť až do krku, ísť do baru, opiť sa a na druhý deň sa zobudiť vedľa niekoho, koho nepoznáte. Podľa mňa je, naopak, normálne nevážiť štyridsať kíl, nefetovať, slušne sa zabávať, mať jedného chalana a vážiť si rodičov. Nechcem však moralizovať. Tiež sa občas dokážem opiť a robím chyby.
Ktorú oblasť umenia by ste si ešte chceli vyskúšať?
Činohru. Úlohu v muzikáli mi už ponúkli, ale ten ma vôbec neláka. Zatiaľ som hrala len punkerku v jednom poľskom seriáli a zahrala som si aj v českom seriáli Ošklivka Katka. V ňom som hrala samu seba, čo bolo oveľa ťažšie.
Zarábate viac ako vaši rovesníci. Ste šetrná alebo márnotratná?
Do osemnástich som nemala vôbec prístup k svojmu účtu, dnes míňam na niečo viac, na iné menej. Veľmi rada varím z kvalitných surovín, nemám problém zaplatiť za dobré jedlo a bio potraviny. Miniem pomerne veľa za filmy, na ktoré chodím do kina, a za hudbu, ktorú si riadne kupujem a nesťahujem ju z internetu. Bola by som sama proti sebe, keby som to robila. Určite nedokážem uletieť na okuliaroch alebo kabelkách Prada, musím však investovať do kvalitných šminiek, ktoré sa mi počas koncertu nerozmažú.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Dnes od vášho výkonu na pódiu existenčne závisia ľudia, ktorí stoja za vami. Aký je to pocit?
Keď máte s muzikantom exkluzívnu zmluvu, živíte ho. A to je veľká zodpovednosť. Na druhej strane, môcť dať niekomu prácu je fantastický pocit. Chcem, aby to všetko fungovalo, preto robím autogramiády, fotím sa s fanúšikmi, komunikujem s nimi na facebooku. Dávam im najavo, že aj vďaka nim robím to, čo ma baví. Inak by som si mohla spievať len do fénu v kúpeľni.
Ewa Farna
Česká speváčka poľskej národnosti sa narodila 12. augusta 1993 v Třinci. Do povedomia hudobnej verejnosti sa zapísala v dvanástich rokoch so svojím prvým hitom Měls mě vůbec rád. Za rovnomenný album získala platinovú dplatňu. Pod vedením producenta Leška Wronku dokázala počas dvoch mesiacov zabodovať v televíznych aj v rozhlasových hudobných rebríčkoch. Jej singel Jaký to je sa stal úvodnou znelkou seriálu Ošklivka Katka, v ktorom si Ewa aj zahrala. Je historicky najmladšou speváčkou, ktorá vyrazila na samostatné koncertné turné po Českej republike. Vyštudovala poľské gymnázium v Českom Těšíne, štúdium na právnickej fakulte vo Varšave prerušila kvôli speváckej kariére. Spieva po česky a poľsky, na konte má niekoľko strieborných Českých slávikov a cenu Anděl v kategórii Speváčka roka. Vydala šesť poľských a šesť českých albumov, vrátane posledného albumu z minulého roka s názvom Leporelo. S priateľom Martinom Chobotom, gitaristom svojej sprievodnej kapely, žije v Prahe.
