Po počiatočných problémoch so zmenou termínu, keď hlavný spevák a autor hudby Wyclef Jean nedostal víza do Európy, sa usporiadateľská agentúra nevzdala a spoločne s manažmentom kapely sa dohodla na novom termíne. Niektorí diváci so zakúpenými lístkami si zanadávali a našli sa aj takí, ktorí sa pred sviatkami vybrali domov a jednoducho na koncert neprišli. Ja mám pre nich len jediný odkaz – bola to obrovská chyba!
To, čo predviedla trojica Fugees (a predovšetkým jej dva hlavné elementy – Lauryn a Wyclef) prekonalo doteraz všetko, čo som kedy na koncerte videl. Prvýkrát v živote som mal pocit, že Slováci nie sú národ suchárov, z ktorého sa dokáže zabávať akurát slabá tretina. Na hip-hopové rytmy reagovala celá Incheba. V druhej polovici koncertu už stáli ľudia aj na tribúnach s miestami na sedenie, tancovali, či mávali rukami v typickom geste hip hopu.
Úvod večera patril predskokanovi v podobe slovenskej formácie Kontrafakt, ktorá prítomné publikum naladila len mierne. Z komunikácie medzi Rytmusom, Egom a publikom dolu pod nimi bolo zjavné, že „za hviezdy“ v tento večer určite nebudú. Ľudia síce reagovali na ich overené hity Pravda bolí, či Neľutujem, ale v porovnaní s koncertom Kontrafaktu v bratislavskom Babylone bolo očividné, že toto publikum „vulgárnu kvalitu“ až tak nemusí.
Po vystúpení Kontrafaktu a krátkej prestávke však už zaduneli monumentálne rytmy z prebratej skladby namixovanej dídžejom a nasledoval niekoľkominútový set hip-hopových a r´n´b hitov, na ktoré ľudia reagovali hlasným piskotom, krikom a potleskom. Ten sa ešte znásobil, keď do zvukov tejto „hip-hopovej párty“ zaznel hlas Wyclefa Jeana. Spevák, hudobník a producent dobehol s gitarou a vybrnkal na nej tóny prvej skladby, v ktorej závere už s ním na pódiu stál aj zvyšok zostavy.
Lauryn Hill, niekoľkonásobná držiteľka ocenenia Grammy, dokráčala na pódium ako pravá „ghetto-diva“ s afroúčesom, krikľavočervenou baretkou a v krátkom bielom kožuchu. A ako pravá diva odev niekoľkokrát v priebehu večera vystriedala. Hoci úvodné skladby väčšina publika asi nepoznala z rádiového éteru, nálada bola aj tak výborná. Ľudia sa začali baviť takmer od prvého momentu, čo sa trojica Fugees objavila na pódiu. A keď zazneli tóny prvého „všeobecne známeho“ hitu Fu-gee-laa, to už sa čistá radosť a skvelá nálada dala „chytiť do ruky“.
Každý sa natriasal do rytmu a zborovo spieval s černošským zázrakom menom Lauryn. Vždy v momente, keď v ruke držala mikrofón, mala však Lauryn nad fanúšikmi absolútnu prevahu. Inak to nebolo ani v prípade Wyclefa Jeana. Ten si totiž vzal na starosť úlohu zabávača a komunikoval so slovenským publikom o dušu. Zhruba v polovici hudobného vystúpenia vyzval fanúšikov, aby „rozžali“ oheň. V dave ľudí sa objavili nad hlavami zapaľovače, či mobilné telefóny a trojica spustila jeden zo svojich najväčších hitov Ready or not.
Zábava sa však nekončila. Každý z trojice predviedol najväčšie sólo hity. Nechýbalo Ghetto Superstar, ktorú Pras naspieval so speváčkou Myou. Inak asi najutiahnutejší člen kapely predviedol dokonca „stage-diving“ a ochranka mala čo robiť, aby ho za nohy stiahla z rúk nadšených ľudí späť do priestoru pod pódiom. Obzvlášť výnimočné koncertné stvárnenie patrilo Wyclefovej skladbe 911. Ženský vokál Mary J. Blige nahradila trojica černošských vokalistiek a človek mal pri nich pocit, že Zlaté slávice by si radšej mali spievať len doma v kuchyni. Ku šťastiu všetkým ešte chýbal Killing me softly, či coveverzia No woman no cry.
Pri univerzálnych hitoch o mieri sa opäť dostal k slovu Wyclef, ktorý po krátkom monológu o Georgovi Bushovi „donútil“ celú Inchebu so zdvihnutou rukou kričať Stop the War! To už mi zimomriavky behali úplne všade a na tvári sa rozlieval blažený úsmev. A úplným „klincom“ bolo, keď sa mužský líder a „živé striebro“ Wyclef zrazu rozbehol medzi ľudí a ocitol sa v strede Incheby tesne nad zvukárskym pultom. Nezostal však stáť, ale rozbehol sa na tribúnu. S mikrofónom pobehoval medzi divákmi, s niektorými sa pozdravil, objal okolo pliec chlapca s barlou, zdvihol ju vysoko nad hlavu a stále kýval do rytmu.
V tom momente už naozaj každý, kto si prišiel užiť koncert (samozrejme, našli sa aj takí, ktorí odišli po hodine, ale tí naozaj nestoja za reč), stál na nohách, kričal, tlieskal a spieval. Bol to neuveriteľný zážitok, ktorý nemal konca a jediným negatívom, ktoré mu možno vyčítať, bol miestami príliš dunivý zvuk na bočných stranách pódia. Rozhorúčenému kotlu zdvihnutých rúk však táto „maličkosť“ očividne neprekážala až do samého záveru. Po najväčších hitoch nasledovali ďalšie skladby a spevácku časť koncertu uzatvorila trojica po dva a pol hodine.
Ani potom sa však nekončilo. Wyclef Jean uviedol na pódium slovenskú tanečnú skupinu pod vedením Laciho Strikea, ktorá predviedla zmes choreografií a tanečných kúskov, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v pravom černošskom ghete a už vôbec nie v pravom hip-hopovom videoklipe. Nádherný bol pohľad najmä na to, že celý hudobný sprievod Fugees (len s výnimkou Lauryn) zostal na pódiu a zkraja sa prizeral umeniu slovenských tanečných nadšencov. Wyclef sa na záver prejavil aj ako skvelý tanečník, keď sa k Slovákom pridal a sám (a neskôr spoločne s troma spomínanými vokalistkami) predviedol, ako sa tancuje za veľkou mlákou. Až tesne po polnoci zamával aj on slovenským fanúšikom a definitívne sa rozlúčil.
Videl som tento rok v koncertnej podobe všeličo, ale vystúpenie Fugees bude asi ešte dlho na prvom mieste v mojom osobnom rebríčku. Presne to, čo priniesli do Bratislavy Wyclef s Lauryn, Prasom a zvyškom kapely, by totiž mal priniesť každý dobrý koncert. Blažený úsmev, zimomriavky, červené ruky od tlieskania, vykričané hrdlo od spevu a svalovicu od tanca. Ja momentálne spĺňam všetky práve uvedené atribúty a poviem vám, že na 22. december 2005 budem dlho spomínať ako na rok so skvelým predvianočným darčekom. Kiež by takých bolo stále viac a viac. A keď si niekto náhodou myslíte niečo iné, tak mám pre vás len jediný odkaz: Peace!
A krásne Vianoce!
