Pred tridsiatimi rokmi ste sľubovali publiku: So mnou nikdy nezostarneš. Podarilo sa to?
Podarilo. Niekto v novinách uverejnil moju fotku s komentárom: Pozrite sa, ako zostarol. Ten človek nepochopil, že to je metafora. Metafora je vyšší stupeň komunikácie. Tá pesnička je o duševnom veku, nie o fyzickom. Keď človek rokmi získa nadhľad, môže sa mu podariť nezostarnúť. Nie je to jednoduché.
Čo pre to robíte?
Robím si „srandu“ skoro zo všetkého. Humor je pre mňa veľmi dôležitý.
A publikum vám nezostarlo?
Kto ako. Sú ľudia, ktorí sa nechali zlomiť, často šlo o nesplnené sny. Pretože jedna z dôležitých vecí starnutia je naučiť sa prehrávať. Keď sa človek naučí prehrávať, stane sa športovcom svojho života. So zmyslom pre humor sa dá veľa vecí prehryznúť.
Kedy ste vy prehrali?
V popmusic sa víťazí a prehráva každý deň, je to taká branža. Na šoubiznise je ťažké to, že nielen výhry, ale aj prehry sú verejné. V popmusic sa človek veľmi otuží, musí. Tí, ktorí v tejto branži vydržali, sa naučili prehrávať. Netýka sa to iba mňa, ja mám krásny život. Nechcem byť patetický, ale vezmite si Mariku Gombitovú alebo Joža Ráža. Postretlo ich veľké nešťastie, ale nedali sa zlomiť. Marike, ktorá sa znova začína objavovať na scéne, veľmi držím palce. Ani ona, ani Jožo za svoje nešťastie nemohli. Keď sa človek naučí prehrávať, posilní ho to, a to ho robí víťazom.
V máji sa chystáte na jarné turné po 11 slovenských mestách. Kapela Indigo hrá vraj rockovejšie a dravšie ako v minulosti. Chcú ľudia od vás nové pesničky, alebo žiadajú stále svoje obľúbené staré hity?
Po tridsiatich rokoch na scéne som vo veku a pozícii, že máme takzvané povinné jazdy. Videl som koncerty Eltona Johna, speváčky Sade, Chrisa Reu, Boba Dylana, kapiel Red Hot Chilli Peppers, Depeche Mode – všetci čakali hit. To je daň za to, že je človek dlho na scéne. Ja si vediem svoj život a na koncertoch hrávam aj menej známe skladby. Moja srdcovka je Žraloky plačú, tá je o tom, že muži neradi priznávajú, že sú zraniteľní, a tak plačú pod vodou, kde to nie je vidieť. Fanúšikovia tak prichádzajú aj k takýmto piesňam, ktoré potom môžem vložiť do zoznamu koncertných songov. Ďalšia moja pieseň Agáty nie je nová, ale bola opomenutá – je z roku 1998 z albumu 99 WATT. Bolo mi jej ľúto, tak ju Milan Adamec prearanžoval pre sláčiky a náš klavirista Marek Mečiar prearanžoval klavír, čím dostala úplne inú dimenziu. Aranžmánov je menej a človek viac vníma text. Takto postupne ľudí navykám, aby počúvali aj nové piesne. Fatálna chyba by bola urobiť koncert iba z nových piesní. Ľudia totiž čakajú staré hity. Aj ja ich čakám. Vždy sa snažím o 180 stupňov otočiť pohľad: keby som prišiel na Lennyho Kravitza a nepočul jeho hity – a ja mám doma všetky jeho cédečká – bol by som sklamaný.
Takže ani vy nemôžete koncertovať bez hitov?
Na rovinu: všetci sa snažia o hity. Robím aj také testy s publikom. Poviem im, je fajn, že viete text piesne Psy sa bránia útokom. Vzápätí začnem hrať v D dur balkánsku predohru a poviem iba: Jeden… a ľudia pokračujú: … pomaranč sa zaľúbil raz… To mi stačí. Samozrejme, detské pesničky, to je iná éra. Pre skladateľa a textára je však najväčšia odmena, keď ľudia poznajú jeho pesničky. Takže som strašne šťastný.
Koľko nových pesničiek teda odohráte počas koncertu?
Dve až tri.
A starých hitov?
Dvadsať. Koncert je rockovejší, atmosféra nesmie padnúť. Po pauze prídem na javisko sám s gitarou a zahrám pesničku Čo je viac. Je to o poštárovi, ktorý sedel celý život na malej pošte za okienkom, nalepoval známky na listy a posielal ich na miesta, kde nikdy nebol. A napriek tomu bol šťastný. Cez to malé okienko si zmenšoval svet. Spievam tam: „Čo je viac? Či ozaj poznať tento svet? Či o ničom nevedieť a svoje malé šťastie mať a pokojne zaspávať?“ Táto pieseň nemôže byť zaranžovaná s bigbítom, lebo by ľudia nepočúvali text, je skôr šansónová. Je z koncertu Peter Nagy v Štúdiu S z roku 1988, čo bol prvý unplugged koncert na Slovensku.
Tú pesničku si vôbec nepamätám, a to som si myslela, že vaše poznám hádam všetky.
Lebo to nebol hit. Teraz si ulietavam na sociálnej sieti, Facebook mám iba rok, takže ma ešte baví. Ale je pekné vedieť, že sú fanúšikovia, ktorí tie piesne ovládajú a aj túto menej známu pieseň so mnou na koncertoch spievajú spamäti. Mám zhruba 20 chronicky známych hitov a potom sú pesničky, ktorými ľudia žijú. Mám napríklad jedného skalného fanúšika z Nitry, ktorý na youtube vytvára klipy pod prezývkou Komparzista – podľa mojej piesne. Je to o človeku, ktorý sa nikam nepchá a stačí mu malá rola.
Teší vás, keď nájdete takéhoto fanúšika?
Veľmi. Teší ma pomyslenie, že fanúšikovia rozmýšľajú o mojich textoch. Keďže som textár, je to pre mňa bytostne dôležité. Nemám prvoplánové texty o láske – aj pieseň Láska je tu s vami nie je o tom, že ma má či nemá rada. Svojím spôsobom je to mierová pieseň. Je zvláštne, že nedávno som dal na Facebook iba text a okamžite mal tristo lajkov. Keď si totiž pozerám, čo sa vo svete deje, tento text je stále aktuálny. Spievam v ňom: „Kadekto súťaží o rýchlejší úder/ zbitý a bez lásky ťažko niekto zmúdrel.“ Nič viac. A tak to je. Svet je dnes strašne zlý, samý terorizmus a vojny. Ľudia si to neprajú, chcú žiť obyčajne, v pokoji, mať deti. Na druhej strane je zástup ľudí, ktorí sú nespokojní, zakomplexovaní a chcú ubližovať iným. Všetky moje texty majú pozitívny kód. Verím v dobro, také to obyčajné. Zla je na svete toľko, že treba byť pozitívny a uchovať si humor a nadhľad.
Pritom v starom rozhovore z roku 1998 som našla vaše vyjadrenie, že humor možno naplno uplatniť jedine v detskej tvorbe. Nemôže byť aj v textoch pre dospelých?
Môže. Napríklad Boris Filan povedal, že „Krásny zadok“ je môj najlepší text. Má lapidárnu skratku a všetko sa otáča okolo tej metafory. Tá pieseň má humor. Ale je pravda, že v detských piesňach sa dá lepšie použiť. Deti totiž nie sú zakomplexované ani predpojaté. Keď poviete, poďme sa hrať, jeden bude žltá krava a druhý fialový trojuholník, tak sa tak budú hrať.
Áno, moji kamaráti s malými deťmi po pesničkách typu Kolo, kolo mlynské a Prší prší považovali napríklad vašu skladbu o komárovi za veľmi osviežujúcu. Pamätáte si na ňu?
Áno, Komár komár tak si skús, ako chutí Rh plus. To spievala Miška Paštéková. Veľká satisfakcia pre mňa je, že so svojimi detskými pesničkami som sa ocitol v učebniciach. Sú tam pesničky Nikdy nezober drogu aj Mačka pána skladateľa.
Už párkrát ste zmienili komplexy. Máte pocit, že mnoho ľudí je zakomplexovaných?
Každý máme svoje komplexy. Ale mám pocit, že internet dáva možnosť zviditeľňovať sa ľuďom, ktorí majú v sebe zlo. To nebývalo. Mám na mysli terorizmus, ale aj rôzne nenávistné portály. Sú stránky, na ktorých sa združujú ľudia, čo nenávidia ľudí alebo psov. To je pre mňa nepochopiteľné.
Už aj vás chytil Facebook. Ale keď s vami kolegyňa pred štyrmi rokmi robila rozhovor, zaprisahali ste sa, že nikdy na Facebooku nebudete…
Áno, lebo nikto mi nepovedal, že môžem mať aj profil, ktorý nie je osobný. Ja na Facebooku s nikým nekomunikujem osobne. Takže mám stránku, ktorá neslúži na moju propagáciu, skôr združuje mojich fanúšikov. Už sa tam skamarátili ľudia a chodia spolu na koncerty, kupujú si navzájom lístky. Nedá sa však, aby som tisícom ľudí odpisoval na nejaké osobné správy. Dávam tam príspevky a teším sa, že moji fanúšikovia tam nič nenávistné nepíšu.
A nebáli ste sa, že niekto to využije a založí si falošný profil pod vaším menom?
O odstraňovaní falošného profilu viem svoje. Bola to veľká práca, robil som to s pomocou českej televízie. Na Nove bol veľký príspevok o falošných profiloch a môj bol medzi nimi. Akýsi človek za mňa dohadoval termíny vystúpení a dokonca komunikoval s mamou nejakého talentovaného dieťaťa. To už smrdelo kriminálnym činom. Myslím si, že na internet by sa mal robiť vodičský, nepustiť naň každého. Veď je to zbraň.
Hovoríte, že máte inteligentných a zrelých fanúšikov. V akom sú veku?
V mojom, ale sú aj mladší. Pekné je, že niektorí chodia na moje koncerty aj s deťmi. Nehovorím, že mám mladé publikum, ani by som nerád. To by som bol trápny. Nemám ambíciu robiť hip-hop alebo sa tváriť ako večne mladý.
Ani prísť ako Madonna vždy s niečím, čo je práve v móde?
Ona na sebe poctivo drie, ale jej hudbu nevyhľadávam. Je to „fashion and music“, viac video ako hudba. Je to skôr o erotike a provokácii. Ja som za dodržanie rukopisu, tak ako ma všetci poznajú.
Čo počúvate vy?
Všeličo. Mám slabosť na latinskoamerickú hudbu. Keď sa potrebujem upokojiť, tak počúvam Cesariu Evoru z Kapverdských ostrovov. Alejandra Sanza, Gloriu Estefan. Potom milujem bigbít – Lennyho Kravitza, rockové pesničky od Bryana Adamsa, Red Hot Chilli Peppers, austrálsku kapelu Jet – tú málokto pozná, hoci je to po AC/DC a INXS asi tretia najznámejšia austrálska kapela. Poradili mi ju naši študenti, ktorí boli na mojom koncerte v Austrálii. Keď som dohral, pýtal som sa ich, čo zdravé sa v Austrálii počúva a oni povedali: Jet! Je to poctivý bigbít ako zo 70. rokov.
Takže zo svojich ciest po svete si vždy snažíte priviezť hudbu? Je to jedna z mála vecí, ktoré ešte nie sú globalizované, môže to byť výnimočné a nekúpite to rovnaké v každej krajine.
Áno, nenechám si nadiktovať, čo mám počúvať. Rádiá totiž hrajú stále to isté. Pritom sú výborné kapely a interpreti, ktorých málokto pozná. Človek ich musí pre seba objaviť. Takže v zahraničí preliezam bazáre cédečiek. Donedávna nikto nepoznal Jasona Mraza. Počúvam Dianu Krall, to je koncentrovaná žena.
Čo to znamená – koncentrovaná žena?
Ženskosť a neha je v ďalšom rozmere, Diana Krall je umelkyňa, vníma hudbu inak, citlivejšie. Ja zbieram ženy. Mám veľký kufor s cédečkami a tam sú okrem Diany Krall zavreté ženy ako Švédka Lene Marlin, belgicko-sicílska speváčka Lara Fabian, Katie Melua – Gruzínka, čo žije v Anglicku, Američanka Norah Jones. A mám rád Carlu Bruni – tá je pre mňa stelesnenie ženskosti. Ľudia ju nemajú radi kvôli jej chlapom, ale ja som ju počúval skôr, ako zbalila Nicolasa Sarkozyho. Raz som ju počul hrať v belgickej televízii naživo na gitaru. Mala čierny rolák, žiadne náušnice, žiadny mejkap – spievala naživo a tým ma dostala. Vie to, ale ľudia majú z bulváru predpojatie.
Ako sa zmenila hudobná scéna za tridsať rokov, čo spievate? Ako by ste začínali dnes – v SuperStar?
SuperStar je zábava pre ľudí, ale len málo jej účastníkov dokázalo víťazstvo v nej premeniť na popularitu. Peťo Cmorik áno, ale ostatní sa väčšinou potácajú. Ja by som tam nezačínal. Myslím si, že do SuperStar by mal ísť človek, ktorý má jasno v tom, čo chce. Peťo Cmorik už mal svoju kapelu aj pesničky, takže vedel, prečo to robí – aby presadil seba a svoju tvorbu. Súťažia tam často ľudia, čo chcú byť len populárni a bohatí. Takých je tu veľa. Svoje miesto v šoubiznise obhája tí, čo majú svoje piesne, bez nich to nejde. Inak iba víria zlatý prach. Možno poznáte ich meno, ale žiadnu ich pesničku. Preto si vážim ľudí, ktorí idú ťažšou, garážovou cestou, pomaličky. Hrajú s kapelou na festivaloch, trebárs aj zadarmo na začiatku, a pracujú na sebe. Dobrých muzikantov je veľa, ale musíte mať repertoár. Zaspievať Robieho Williamsa alebo Bon Joviho, to musí vedieť každá dobrá barová kapela.
Mali ste šťastie, že ste začínali v 80. rokoch? Petr Janda z Olympicu mi raz spomínal, že vtedy bolo isté sito, čo bola výhoda, ktorá zaručovala istú úroveň produkcie.
Asi to bola výhoda. Neboli dolaďovacie prístroje ani digitál. Nedalo sa v štúdiu „podvádzať“. Kto to nevedel, musel vypadnúť zo štúdia. Dnes sa veľa muzikantov spolieha na „digitálny mejkap“. Nahrajú si videoklip na fotoaparát, doma si to v notebooku postrihajú, dajú to na youtube a myslia si, že už sa to deje. A ono sa to nedeje. Deje sa vtedy, keď ľudia stoja pod pódiom a tú pieseň s vami spievajú. To je potom paráda. Ale to je veľmi ťažká cesta, aby ľudia vaše pesničky chceli.
Môže sa ešte niekomu podariť, aby za kariéru predal dva milióny nosičov ako vy?
Keď tie cédečká predá ako podložky pod pivo na nemecký Oktoberfest…
Ako sa teda zmenila hudobná scéna – každý si môže nahrať, čo chce?
Kapely majú úžasné podmienky, slobodu prejavu. Majú možnosť kúpiť si kvalitné nástroje. Za mojich začiatkov sme museli dobré nástroje pašovať. Moja gitara bola tiež pašovaná z Nemecka, previezol mi ju kamarát, čo tam emigroval. Dnes je veľa štúdií, kde možno nahrávať, alebo ak máte softvér, môžete nahrávať hoci aj v garáži. Na internete sa možno zviditeľniť. Akurát obrovská nevýhoda je, že to robia všetci. Takže sme na začiatku.
Ktorá z vašich pesničiek má za 30 rokov stále rovnaký účinok na publikum? Dá sa povedať, že niektorá ešte získala na sile?
Kristínka, to je najnostalgickejšia, So mnou nikdy nezostarneš a najznámejší slogan z mojej tvorby je dvojveršie, s ktorým sa stotožňuje asi každý po dvadsiatke: „Sme už starí na rozprávky, ale zasa mladí na prehry“ z pesničky Aj tak sme stále frajeri. To je hokejová a futbalová hymna a podľa jedného denníka je to vraj najspievanejšia pieseň na maturitách.
A ktorá pieseň neprežila a bolo vám to ľúto?
Často robia skladatelia chybu a robil som ju aj ja – skladáte pieseň s vedomím, že to bude hit. Napríklad pieseň Šachy robia človeka. Je mi to ľúto, lebo obsahuje zaujímavé metafory, na ktoré by som aj zabudol, keby to nedávno fanúšička nepridala na web. „Veci vidíš podľa toho, ako si ohnutý.“ „Dane prídu podľa výšky poplatnosti.“ „Je to pravda odveká, že šachy robia človeka.“
Vykladáte pesničky stále rovnako alebo môže rovnaký text po rokoch získať iný význam?
Ťažko povedať. V pesničke Aj tak sme stále frajeri sa spieva „Výroky železných mužov zhrdzaveli záhadnou hrdzou“ – je to myslené tak, že nám sľubovali So Sovietskym zväzom na večné časy. A v Jiránkovom vtipe sa dve babky pod tým heslom rozprávali: „To nám to uteklo, viďte.“ To je podobné. Veľké heslá vždy zhrdzavejú. Výklad je stále rovnaký, len mená sa menia. Je dobré, keď pesnička ostane, a text platí aj pre inú situáciu. Ani pesnička Psy sa bránia útokom nie je o psoch, pointa je v časti, kde spievam: „Nie sme to náhodou tiež my, hľadáme, komu byť verní.“ Je to pieseň o vernosti. Nad svojimi pesničkami premýšľam, lebo píšem texty. V pesničke Krásny zadok znie: „Každá polovica tvrdí, že tá druhá smrdí“ – to je o polarizácii nášho sveta. Ľudia sú rozdelení na dve skupiny, vzájomne sa obviňujú. Pesničky by mali mať zmysel. Nemám rád texty typu: má ma rada, nemá ma rada, volal som ti, ešte ma máš rada, potrebuješ ma, písal som ti… Sú aj kapely, ktoré majú skvelé texty a tie im závidím.
Napríklad?
Páči sa mi od Richarda Müllera slovný obrat „My predsa nie sme ako oni len tak rozhodení vôkol.“ Dobrý text poznám podľa toho, že som naštvaný, že mi to nenapadlo samému. Alebo Polemic má obrat: „Komenského škola hrou/ Prehnala sa posteľou/ Od zajtra teší sa ryba z háčikov.“ To je úsmevne napísané, že dievča sa prvýkrát s niekým vyspalo a má z toho radosť. Skvelé texty má Boris Filan: „Žijeme desať rokov/ v bazéne so žralokom.“ Zdanlivo jednoduché veci, ale vymyslieť ich, na to človek potrebuje remeslo, skúsenosti aj obrovský talent.
Hovoríte, že človek nesmie myslieť na to, že píše hit. Z vás hity „tryskali“ samé?
Tie takzvané zborovky boli robené na športové haly – Sme svoji, Aj tak sme stále frajeri, Láska je tu s vami. V každom prípade človek musí ísť intuitívne. Nedá sa to vykalkulovať. Vždy je to inak, tak ako so ženami. Nemôžete povedať: ja viem robiť hity. To nemôže povedať ani Elton John.
Napíšete pesničku za pár minút?
Kedy ako. S nohami na stole vznikala desať rokov. Mal som ju v šuplíku. Krásny zadok vznikol za desať minút. V Budmericiach som v Dome slovenských spisovateľov písal pesničky, zapol som televíziu, baby tam v klipe spievali v plavkách a hneď mi napadol ten text. Alebo pesnička Nelietajú. Išiel som po diaľnici a tam stopoval nejaký podnikateľ, ktorý mal pokazené auto. Mal oblek a kufrík pod nohami, mával rukami. Vyzeral, akoby chcel vzlietnuť a nešlo mu to – lebo je komerčák. Chytil som diktafón a už to bolo. Videl som tú pantomímu s krídlami.
Je rozdiel medzi skladaním pesničky a vytváraním fotografického cyklu?
Cyklus nevytváram, na to nemám pevné nervy a nie som ani profesionálny fotograf. Nemusím mať koncepciu, fotím ženy, ale už dva roky som neodfotil nič, lebo som sa venoval hudbe. Snažím sa, aby každá fotka mala buď nápad, alebo atmosféru. Preto nemôžem fotiť s bežnými modelkami, lebo ony majú zlozvyky.
Aké?
Nevedia sa tváriť. Stalo sa mi, že až po hodine som zlomil modelku, aby sa správala ako bežný človek. Modelky majú vyskúšané, z akého uhla vyzerajú dobre a zakaždým chcú vyzerať eroticky alebo vyzývavo. Ale o tom tá fotka nie je. Mne ide o intimitu, ktorá spočíva v tom, že človek je uvoľnený, a nie vyzývavý. Preto rád robím s ľuďmi, ktorí nikdy nefotili, nevedia, ako sa majú tváriť – a to je dobre. Ja im poviem, ako sa majú tváriť, ale nenútim ich do toho.
Najťažšie je teda dosiahnuť, aby boli prirodzení?
Buď prirodzení, alebo aby zahrali určitú situáciu. Ja mám vymyslenú fotku a nemám na to človeka. Kreslím si to. Napríklad s piatimi dievčatami som fotil situáciu, ktorú ani jedna nebola schopná zahrať – že v ruke drží škatuľku so snubným prsteňom a šťastne plače. A pritom všetky o tom snívajú, a nevedia to zahrať. Ja tú fotku vidím už pred nafotením. Nechcem robiť fotky, ktoré už boli nafotené. To je ako s pesničkami.
Ale vy nemáte rád, keď vás niekto fotí. Prečo?
Pretože som fotograf a mám svoju predstavu o fotke. Aj sám seba nerád fotím. Sám seba nemusím. Mám také dueto s Jankom Ledeckým, kde som prispel vetou: „Ráno pred zrkadlom nesmiem to vzdať. Někdy je smích, někdy je pláč.“ Mám so sebou taliansky vzťah – milujem sa aj nenávidím zároveň.
Ako oslavujete narodeniny?
Nikdy nerobím veľkú oslavu, skôr hudobný žúr s kapelou. Dary sú zakázané, vstupné je len fľaša a hráme si.
Ale nemáte žiadny problém so svojím vekom?
Nie, veď aj tak sa tomu nedá zabrániť. Buď sa s tým zmierite, alebo sa zbláznite. Ja som s tým zmierený – cvičím, nechľastám, nefajčím, neberiem drogy.
A vydávate nové cédečko s názvom Rockmi overené…
Volá sa tak, lebo pesničky na ňom sú gitarovejšie. Netvárim sa, že som rockový spevák, ale vďaka Mišovi Kovalčíkovi z Metalindy a Grexabatu, čo sú rockovejšie kapely, je v nich nový duch. A aby to nebola nuda, tak je na albume aj pesnička Zuzka v reggae verzii. Pieseň Udobrenia z roku 1988 som nahral s klavírom a sláčikovým kvartetom a pieseň Agáty z roku 1998 sme nahrali s violončelom a klavírom. A nebudú chýbať Kristínka, Chráň svoje bláznovstvá, So mnou nikdy nezostarneš, Myslíš na to na čo ja, Sme svoji, Marcel z malého mesta. Chcel som ukázať, že už spievam inak – zmenila sa mi farba hlasu, už to nie je také poslušné. Ale chce to hlavne úsmev a nadhľad.